Kapitola:
Pridaná: 27.11.2011, 18:32:11
Čítaná: 871×
Hodnotenie: (počet hlasov: 9)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Minerva McGonagallová, Albus Dumbledore, duchovia
Stručný dej: Minerva nenávidí Vianoce, a tak sa mŕtvy Albus rozhodne, že to treba napraviť.

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, paródia

Kapitola: Prológ » Předzpěw 1 » Zpěw prvňí 2 » Zpěw druhí 3 » Zpěw třetí Epilóg » Záwěr

Minerva a traja duchovia alebo recyklovaný Dickens: Předzpěw

,,Sláávmééé Viaánocééé... Minerváá nechcééé!!!"

Aktuálna pieseň, zobrazujúca môj chladnejší postoj k týmto muklovským sviatkom, hádam nemohla mať ani výstižnejší začiatok. Otvorene poviem, že nerada oslavujem sviatky importované zo sveta nečarodejníkom (podla Ženevských konvencií sui generis ich nemôžeme volať ináč, lebo tým údajne porušujeme ich práva - keby žil Albus, ten by to nedopustil, ale...), vnímam to ako muklizáciu, myslíme si, že všetko, čo je od muklov (musím tie konvencie porušovať, mne to proste nedá!), je aj dobré. Ale mňa už nik nepočúva... Urazená na celý ansámbel pedagogického zboru veľactenej akadémie, neschopnej pochopiť moje antiglobalizačné tendencie a cítenia, som sa uzavrela do svojej skromnej (Albusovu miestnosť vo veži zapečatili a nechcú ma tam ani za svet pustiť, vraj aby nevyprchal genius loci, pche!) izby.

So žiaľom, ktorý som sa však snažila sama pred sebou schovať, pretože som príliš hrdá a inteligentná, som si prečesala chabé vlasy, a prstami, ktoré postihla reuma od chvíle, čo sa mi podarilo odohnať Severusa (stále si na neho spomeniem, ako varieval tie svoje elixíry a občas nám do zborovne priniesol niečo ,,domáce") - mimochodom, verím, že si ty, prijímateľ tohto môjho monológu, uvedomuješ, že už som horko oľutovala túto jeho, povedzme, exkomunikáciu z Rokfortu (áno, áno, nemýliš sa, milý obdivovateľ môjho slovesného umenia, aj ja som videla mysľomisné zábery zo Severusovho života a teda to s tou laňou, to malo nesmiernu výpovednú aj esteticko - spirituálnu hodnotu), som si vmasírovala do slúch elixír na spanie.

Účinkoval okamžite. Driemoty na mňa začali sadať priam za 9 192 631 770 periód elektromagnetického žiarenia, ktoré zodpovedajú prechodu medzi dvoma hladinami veľmi jemnej štruktúry základného stavu atómu cézia 133Cs pri teplote 0 kelvinov (teda za sekundu, drahý čitateľ, a napriek mojim názorom ma fascinujú tieto definície muklov, pričom my sekundu definujeme ako čas, za ktorý vyvolá Zloduch u kohokoľvek iritáciu, teda oveľa ľahšie), ale nezaspala som. Nanešťastie? Vravím to preto, lebo som započula akýsi zvuk. Z mojej toalety sa ozýval lomoz či škripot či čo to bolo.

Podišla som bližšie, pričom pulz vystúpil do výšin Astronomickej veže a systolický tlak bol na úrovni 190 mm ortuťového stĺpca, o diastolickom ani nehovoriac, a pomaly, takmer nedýchajúc, som pootvorila dvere. Kristepane! Vyľakala som sa z dvoch príčin – po prvé som použila termín z muklovskej religionistiky a po druhé, v mojej toalete stál Albus. Ten Albus, ktorý bol zabitý v neznámy deň v roku Pána (zase!) tisíc deväťsto deväťdesiateho siedmeho, ten, čo bol kedysi riaditeľom a ten, čo bol osobou, ktorá mi bola najblízkejšia a v danom bezprostrednom momente aj fyzicky.

,,Čo tu robíš?“ spýtala som sa bez pozdravu, vyslovene neslušne, ale kto je v takejto chvíli slušný? Nik! Reagoval nonverbálne, len sa ku mne otočil a zahľadel mi do očí. Teraz som ho videla dokonale a môžem ho preto výstižne opísať – jeho staré rysy zostarli, polmesiačikovité okuliare zmenili fázu a stali sa prvou štvrťou, jeho tradičný konzervatívny odev bol absolútne biely a čo ma šokovala najviac – bol ovinutý a pevne spútaný železnou reťazou.

,,Čo to má byť, Albus?“ Tentoraz reagoval verbálne: ,,Moja drahá Minerva! Nečítaš muklovskú klasiku?“ Už som ho chcela prerušiť, no taktne mi naznačil, aby som mu neskákala do reči, stále si pamätajúc na moju podriadenosť za starej éry (nuž čo, zvyk je železná košeľa) a pokračoval: ,,Viem, že sa svojím postojom k muklovkej kultúre a spoločnosti netajíš, ale prekvapuje ma, vzhľadom na to, že jediným moderným autorom, v súčasnoti literárne neplodným, je Lockhart, že si toto nečítala, že si nepočula o Dickensovi. Slávny autor, áno, slávny, a svojím brkom nám všetkým hriešnikom určil osud. Aj mne. Vidíš?“

Hlúpa otázka, ale odpovedať musím. ,,Samozrejme, že vidím, Albus, tvoje utrpenie je očividné, ale povedz, prečo?“ ,,Minerva, je toho veľa. Nechcem to tu rozoberať, no poviem ti, že som nebol práve najlepším čarodejníkom a že som toho veľa dobrého neurobil.“

Musela som ho prerušiť: ,,To nie je pravda, bol si brilantný čarodejník a kvalitný pedagóg!“

,,Áno, moja drahá, ale bolo toho viac zlého, ako dobrého, čo som urobil. Napríklad, vieš, tie moje výskumy dračej krvi,“ prikývla som, ,,na to som neprišiel ja. Bol som obyčajným plagiátorom! Ach...“

Vedela som to! Veď predsa v niečom musela mať Rita v tom jej braku, ktorý si nárokuje mať meno kniha, pravdu. No tajím sa, že som to čítala, je to pod moju úroveň priznávať sa k tomu, že čítam kuloárnu literatúru.

Povedala som: ,,No počkaj, počkaj! A ako to bolo s Grindelwaldom?“

,,To jediné som aj skutočne vykonal,“ jeho bas dunel a ja som o pravdivosti tohto jeho vyhlásenie nepochybovala – ani Rita nie.

Mala som toľko otázok, ale Albus ma zastavil: ,,Nevypytuj sa, čas sa kráti, mám ho ešte menej ako duch Hamletovho otca, tak prejdime k meritu veci. Aby sa tebe nestalo to, čo mne, aby si nebola taká chladná voči iným a aby si s radosťou oslavovala Vianoce, tak ti dám príučku. Síce kasting bol krátky, no bol aj efektívny a vzišli z neho traja víťazi. Umrnčanú Myrtu sme museli vyhodiť, nemala dostatočný tajomný akcent. No a musím skonštatovať len jedno:

DNES VEČER ŤA NAVŠTÍVIA TRAJA DUCHOVIA...“

[ » na začiatok « ]