Poviedka:
Pridaná: 17.11.2011, 13:11:23
Čítaná: 2292×
Hodnotenie: (počet hlasov: 8)

Typ: PI súťaže
Zadanie: Zapracuj do svojej poviedky jeden z týchto úryvkov: =>(„To sú určite smrťožrúti,“ poznamenal Ron, keď ich s Harrym a Hermionou sledovali z okien salóna. „Zrejme vedia, že sme tu.“) =>(Filcha musela s tou jeho odpornou mačkou spájať akási záhadná sila, pretože z ničoho nič vyskočil spoza gobelínu po Harryho pravici a zúrivo sa rozhliadal, ktorý odvážlivec si dovolil porušiť školský poriadok.) =>(„Ron, v živote som nestretla necitlivejšieho chumaja, než si ty,“ vyhlásila Harmiona dôstojne a namočila si brko do kalamára.) =>(„Mohol by si trochu uhnúť?“ ozval sa za nimi Malfoyov afektovaný hlas. „Pokúšaš sa zarobiť nejaké peniaze, Weasley? Určite tajne dúfaš, že ťa vezmú za hájnika, keď skončíš Rokfort – tá Hagridová chatrč ti musí pripadať ako palác v porovaní s tou dierou, kde býva tvoja rodina.“ Ron sa vrhol na Malfoya, no práve vtedy ...) =>(Potom si dali ešte obložené chlebíky s morčacou šunkou, koláčiky, ovocný pohár, vianočnú tortu a boli takí plní a ospalí, že sa nevládali ani pohnúť, tak iba sedeli a prizerali sa, ako Percy naháňa Freda a Georgea po celej chrabromilskej veži, lebo mu...)

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo, romantika, tragédia

Súťažná poviedka: 1 » Zábavobudič (Dominika Black-Oldman) 2 » Všetko zlé sa ti jedného dňa vráti (Mirkin Marsí) 3 » TAJNÝ CTITEĽ (Raniya) 4 » Odvážna stávka (Almonde) 5 » (Ne)pokojná noc (Lussy Noir Meteour) 6 » Čo môže byť za dverami (Aurora Brook) 7 » Přestaň mi ubližovat srdce mé! (Jel Maghar) 8 » Dobrá rada nad zlato (Jin)

„...tri, dva, jeden, idem!“

Ticho v dome by sa dalo predávať v konzervách a iste by vynášalo. Neville odstúpil od steny a bezradne sa obzeral vo vstupnej hale na Grimmauldovom námestí číslo dvanásť. Jeho bezradnosť pritom vyplývala z dvoch príčin – netušil, kde sa práve nachádza a netušil ani prečo. V jednej chvíli stáli všetci v kruhovej miestnosti s kopou dverí v Oddelení záhad a v nasledujúcej stál opretý o stenu a vedel, že jediné, čo musí robiť je – počítať.

„Harry? Hermiona?“ vysúkal zo seba potichu. Celá atmosféra toho domu, ktorá sa veľmi podobala na márničnú, mu akosi zabraňovala zavolať nahlas. Odpoveďou mu bolo len ticho. Veľmi staré, vŕzgavé a zatuchnuté ticho. Napĺňalo mu nos pachom stariny a hniloby a uši nepríjemnými zvukmi, pri ktorých má človek pocit, že ho niekto sleduje. „Ginny? Luna? Je tu niekto?“ opýtal sa opäť polohlasom. Akoby na odpoveď sa ozvalo tiché mrmlanie, ktoré zrejme vychádzalo priamo zo steny. Oči sa mu zastavili na starých závesoch, takých, ktoré sa používajú napríklad na zakrytie dvier. Neochotný podísť k nim bližšie a odhaliť, čo je za nimi, sa pomaly prešmykol chodbou ďalej. Už bol takmer pri schodoch, keď sa zrazu potkol o niečo veľké, čo v šere, ktoré tam panovalo, nezbadal.

„Zberba špiniaca dom mojich predkov! Zradcovia, humusáci a...“

„Au, Ron, stojíš mi na nohe!“

„Hermiona, nemôžem dýchať, daj tú ruku preč!“

„Buďte ticho!“ zahriakol priateľov Harry. Ron aj Hermiona naraz stíchli a všetci traja nastražili uši. Nepočuli nič podozrivé.

„Kde to sme?“ spýtala sa po chvíli šeptom Hermiona.

„To neviem, nič nevidím...“ odvetil Harry. Natiahol pred seba ruku, aby sa o niečo oprel a vzápätí všetci traja vypadli zo skrine na koberec, z ktorého sa vyvalil kúdoľ prachu. Kašľajúc a nadávajúc sa zdvihli a prekvapene sa obzerali okolo seba. Boli v salóniku na Grimmauldovom námestí.

„To je predsa Siriusov dom! Ako sme sa sem dostali?“ spýtala sa Hermiona. Všetci traja sa obzreli na skriňu, z ktorej práve vypadli a potom na seba.

„Snažili sme sa dostať cez tie dvere na Oddelení záhad a... Siriusov nožík!“ Harry siahol do vrecka a vytiahol z neho len rúčku – čepeľ bola úplne roztavená. „Nemohli sme sa cez ne dostať... ale čo bolo po tom?“

Na tvárach sa im usadil zmätený výraz. Prvá sa spamätala Hermiona a vyslovila myšlienku, ktorá sa všetkým lenivo motala v hlave odkedy vypadli zo skrine. „Musíme sa skryť.“

„Ocko mi spomínal, že na Ministerstve testujú halucinogénny plyn, ktorý ťa prinúti myslieť si, že si lovec rákosníkov... Vraj to mala byť nová zbraň proti vodným ľuďom. Ale o tomto mi nikdy nehovoril,“ pokojne povedala Luna, zatiaľ čo Ginny sa obzerala po izbe, v ktorej sa obe ocitli. Bola to izba na Grimmauldovom námestí, v ktorej cez leto bývala spolu s Hermionou. Nočný stolík stál už len na troch malých nožičkách, jednu sa jej totiž podarilo odlomiť, keď do nej v hneve na mamku kopla pre to, že ju nenechali vypočuť si informácie o Voldemortovi a jeho tajnej zbrani.

„Nie, určite to nebude halucinogénny plyn,“ prehodila smerom k Lune a natiahla ruku k dverám, že ich otvorí a presvedčí sa, že sú skutočne na Grimmauldovom námestí.

„Tak potom sme sa dostali do nejakej mysle, ocko mi hovoril, že...“

„Musíme nájsť ostatných. Čo teraz?“

„To je predsa jasné, nie? Schováme sa.“

Neville sa medzitým dostal až na schody a bol skrytý za gobelínom na medziposchodí tak dlho, až ten hrozný krik prešiel. Spanikáril a ušiel, namiesto toho, aby zistil, kto to naňho kričal. Niečo v jeho vnútri mu však hovorilo, že je to celé zle, on predsa nie je ten, kto by sa mal schovávať.

„Musím ich nájsť,“ povedal si sám pre seba. Vyliezol spoza gobelínu a opatrne našľapujúc začal vystupovať po schodoch na ďalšie poschodie.

„Počkajte, vy dvaja,“ zastavil Harryho a Hermionu Ron, ktorý prechádzal okolo okna. „Pozrite sa.“

Podišli bližšie k nemu a na námestí zbadali niekoľko postáv v čiernych habitoch so zamaskovanými tvárami, ktorí sa pozerali ich smerom.

„To sú určite smrťožrúti,“ poznamenal Ron, keď ich s Harrym a Hermionou sledovali z okien salóna. „Zrejme vedia, že sme tu.“

„Počkajte, počkajte... smrťožrúti? Tu? Ale prečo?“ povedal Harry a odstúpil od okna. Myslel si predsa, že smrťožrúti zatiaľ ostávajú v úzadí, kým sa Voldemort otvorene nepostaví proti Ministerstvu. A teraz sa zrazu niekoľko z nich prechádza po námestí... Prechádza? „Idú sem! Poďte, naozaj sa musíme skryť!“

Rozbehli sa smerom k dverám, otvorili ich a vybehli na chodbu, kde sa zrazili s utekajúcim Nevillom.

„Neville!“ skríkli naraz, no nestihli nič viac, pretože v tej chvíli sa vchodové dvere rozleteli na kúsky a dnu vbehli smrťožrúti.

„CHYŤTE POTTERA!“ skríkol ten z nich, ktorý bežal ako prvý. Takmer zarovno s ním sa rozkričal aj obraz a výkriky smrťožrútov a psychicky narušenej panej domu sa miešali do hrozivej kakofónie.

„Kto je to? Mimochodom, mám vás, prehrali ste,“ zadychčane zo seba vysúkal Neville, keď sa rútili hore po schodoch.

„O čom to hovoríš?“ Ron sa potkol na poslednom schode a roztiahol sa so svojím dlhým telom na zem.

„Toto je predsa schovávačka, počítal som...“ zmätene bľabotal Neville, keď pomáhal Ronovi vstať. „Alebo naháňačka?“

„Harry, Ron, Hermiona!“ ozval sa Ginnin krik, keď vyšla z izby oproti schodom. „Som taká rada, že ste tu tiež!“

„Ahoj Neville. Vyzeráš strašne, vieš o tom?“ pokojne poznamenala Luna, ktorá sa objavila Ginny za chrbtom.

„Ak ste si to náhodou nevšimli, bežia za nami smrťožrúti! Bežte!“ skríkol na nich Harry neveriacky. Čo je to s nimi?

Všetci sa rozbehli za Harrym na najvyššie poschodie. Pokiaľ si Harry dobre spomínal, práve tam Sirius choval Hrdozobca. Ak by sa tam dokázali na chvíľu zabarikádovať, možno by na ňom stihli po skupinkách odletieť... Na výber veľmi nemali. „Tamtie dvere!“ zvolal. Obzrel sa na schody a zbadal, že smrťožrúti sú len o poschodie nižšie.

Ron s Hermionou už vbehli do izby a Neville s Ginny, ťahajúc za ruku aj duchom neprítomnú Lunu, tam práve vchádzali. Rozbehol sa za nimi, preskočil prah a...

...ocitol sa v kruhovej miestnosti plnej zrkadiel. V každom z nich videl svoju tvár a zároveň aj množstvo odrazov odrazov... a odrazov... aby ho nerozboleli oči, uprel ich na vysokú čiernu stoličku uprostred. Bola obrátená chrbtom k nemu, no pomaly sa otáčala smerom k nemu. Alebo sa otáčala celá miestnosť? To nevedel povedať.

Keď už bola stolička otočená smerom k nemu, zbadal na nej vysokého chudého muža. Mal dlhú bradu, ktorá sa mu skrúcala na prsiach a na sebe jednoduchý hnedý habit. Jeho tmavé oči sa zdali hlbšie ako čokoľvek, čo Harry dovtedy videl a odrážali sa v ňom zrkadlá. A odrazy zo zrkadiel, isteže.

„Vitajte, pán Potter. Volám sa... ale to vlastne nie je dôležité,“ prehovoril muž hlasom, ktorý sa k nemu dokonale hodil – bol hlboký a pokojný.

„Kde to som?“ opýtal sa Harry po chvíli, počas ktorej len naprázdno prehĺtal. Necítil sa dvakrát príjemne. Možno to bolo kvôli tým zrkadlám.

„Ani to nie je dôležité. Dôležitý je účel, pán Potter.“

„A prečo som tu?“ spýtal sa teda Harry.

„Lebo máte možnosť rozhodnúť sa, čo sa stane... priviedol som vás sem, aby som vám ukázal, ako sa môžu vyvinúť udalosti. Ale samému by vám nenapadlo prísť sem hore, preto som vám a vašim priateľom vnukol myšlienku, že hráte schovávačku,“ ďalej pokojne hovoril muž a hladil si pritom bradu.

„To nedáva zmysel,“ povedal Harry a zamračil sa.

„Isteže nedáva! Ale nudil som sa, tak som do toho zapojil aj smrťožrútov... iste oceníte tú akčnú vsuvku...“

Harry nereagoval. Práve mu napadlo, že tu nie sú ostatní a začínal ho hlodať strach. Čo ak sa dostali do rúk smrťožrútom?

„Vaši priatelia sú v nebezpečenstve, pán Potter. Prejdite týmito dverami,“ muž ukázal na dvere, ktoré sa nachádzali za Harrym a ktorými vošiel „a môžete pomôcť im, možno pomôcť Siriusovi, možno dokonca odhaliť niečo o Voldemortovi...“

„Dobre!“ prerušil ho Harry, obrátil sa smerom k dverám a vykročil k nim. Išiel predsa na Ministerstvo zachrániť Siriusa, nie? Mal pocit, akoby mu to medzitým úplne vyfučalo z hlavy. A zatiaľ sa mohol Voldemort rozhodnúť, že Siriusa už nepotrebuje.

„Čakajte, pán Potter!“ zakričal za ním muž, no Harry už bol preč. „Tie decká! Nikdy nepočúvajú, čo im starší hovoria... a to som mu chcel ponúknuť, aby si ušetril zbytočné dva roky vojny s Voldemortom!“ Stolička sa otáčala naspäť, chrbtom k dverám. Alebo sa otáčala celá miestnosť?

Harry hľadel na roztavenú čepeľ Siriusovho nožíka. Dvere, ktoré sa pokúšali otvoriť ostávali naďalej zatvorené.

„Viete, čo by tam mohlo byť?“ povedala Luna dychtivo, čo bolo veľmi rozdielne oproti jej zvyčajnému zasnenému pohľadu.

„Určite nejaká blbosť,“ zašomrala smerom k nej Hermiona a vykročila k ďalším dverám.

„Hej, určite,“ zamrmlal si Harry pre seba a so zvláštnym pocitom, že niečo je zle, sa pohol za ňou.

[ » na začiatok « ]