Poviedka:
Pridaná: 17.11.2011, 13:04:48
Čítaná: 854×
Hodnotenie: (počet hlasov: 14)

Typ: PI súťaže
Zadanie: Zapracuj do svojej poviedky jeden z týchto úryvkov: =>(„To sú určite smrťožrúti,“ poznamenal Ron, keď ich s Harrym a Hermionou sledovali z okien salóna. „Zrejme vedia, že sme tu.“) =>(Filcha musela s tou jeho odpornou mačkou spájať akási záhadná sila, pretože z ničoho nič vyskočil spoza gobelínu po Harryho pravici a zúrivo sa rozhliadal, ktorý odvážlivec si dovolil porušiť školský poriadok.) =>(„Ron, v živote som nestretla necitlivejšieho chumaja, než si ty,“ vyhlásila Harmiona dôstojne a namočila si brko do kalamára.) =>(„Mohol by si trochu uhnúť?“ ozval sa za nimi Malfoyov afektovaný hlas. „Pokúšaš sa zarobiť nejaké peniaze, Weasley? Určite tajne dúfaš, že ťa vezmú za hájnika, keď skončíš Rokfort – tá Hagridová chatrč ti musí pripadať ako palác v porovaní s tou dierou, kde býva tvoja rodina.“ Ron sa vrhol na Malfoya, no práve vtedy ...) =>(Potom si dali ešte obložené chlebíky s morčacou šunkou, koláčiky, ovocný pohár, vianočnú tortu a boli takí plní a ospalí, že sa nevládali ani pohnúť, tak iba sedeli a prizerali sa, ako Percy naháňa Freda a Georgea po celej chrabromilskej veži, lebo mu...)

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo, romantika, tragédia

Súťažná poviedka: 1 » Zábavobudič (Dominika Black-Oldman) 2 » Všetko zlé sa ti jedného dňa vráti (Mirkin Marsí) 3 » TAJNÝ CTITEĽ (Raniya) 4 » Odvážna stávka (Almonde) 5 » (Ne)pokojná noc (Lussy Noir Meteour) 6 » Čo môže byť za dverami (Aurora Brook) 7 » Přestaň mi ubližovat srdce mé! (Jel Maghar) 8 » Dobrá rada nad zlato (Jin)

„Harry! Heeej Harry!“ rozliehalo sa dvojhlasne po chodbe na piatom poschodí.

„Ach, čo je zase?“ vzdychol si Harry skôr pre seba, pretože Fred a George boli ešte priďaleko na to, aby ho mohli počuť.

„No tak Harry, počkaj na nás,“ povedal George a chytil Harryho za rameno.

„Áno, už nie sme najmladší,“ doplnil ho Fred a tváril sa, ako keby bol na pokraji kolapsu. Harry sa uškrnul.

„No ale rýchlo chalani, potrebujem si napísať prácu na elixíry,“ povedal bez rozmýšľania.

„Nás neoklameš,“ zasmial sa Fred.

„Presne tak, vieme že ti už päť rokov robí úlohy slečna Grangerová,“ povedal George s predstieranou vážnosťou. „Ale nám je to jedno. Potrebujeme s tebou prebrať niečo..“

„Osobné..“

„Obchodné..“

„Obojaké,“ povedali svorne.

„Nie, prosím, už žiadne krvácačky, vracačky ani omdlievačky nechcem. A nemám už ani žiadnych ďalších skalopevných fanúšikov medzi prvákmi, aby som vám ich odporučil,“ povedal Harry razantne.

Fred a George sa na seba pozreli s predstieraný smútkom.

„No áno, presne pre takýto postoj upadá dnešný svet do smútku a beznádeje,“ začal Fred pohrebným tónom.

„Vo svete umiera smiech a zábava,“ George potiahol nosom.

„Dobre, dobre, chápem,“ povedal Harry otvárajúc dvere do najbližšej prázdnej učebne.

Všetci traja vošli a zavreli za sebou dvere. Fred a George si uvoľnili chrabromilské kravaty a Harry si sadol oproti nim na lavicu.

„Nuž, tak o čo ide?“ opýtal sa, tentokrát s nepredstieraným záujmom.

Fred si odkašľal. „Aby som začal pekne poporiadku, chcel by som sa najprv poďakovať nášmu bratovi Percymu.“

„Áno, k všeličomu nás inšpiroval,“ povedal George zasnene.

„Totiž, všimli sme si, že je strašne veľa ľudí takých, ako on. Strašne nervózni a upätí..“

„Jednoducho neschopní zábavy,“ dokončili jednohlasne.

„Hej, to som si všimol už aj ja,“ povedal Harry a podvedome si zakryl pravú ruku. Hneď ju však aj pustil a pozrel sa na dvojičky, či si náhodou niečo nevšimli. No tí boli očividne vo svojom vlastnom svete.

„A čo ste teda vymysleli?“ opýtal sa.

„Tak, keď už je náš poslucháč otvorený a plný očakávania, poďme na to,“ povedal George a víťazoslávne tleskol rukami.

„Pokúsili sme sa vyrobiť niečo podobné, ako spomínané chorľavačky, avšak s iným efektom. Vmiešali sme tam esenciu zábavy,“ vysvetlil Fred.

„Čo? To ste tam akože namiešali niečo zo seba?“ opýtal sa Harry nechápavo.

Dvojčatá sa rozosmiali. „Nie, my sme príliš cenní. Jednoducho sme sa hrabali v nejakých príručkách o elixíroch a rôznych receptoch na zahnanie smútku a skúšali sme,“ vysvetlil George.

„Len si ešte nie sme úplne istí, či je to dokonalé,“ priznal Fred.

„Tak to vyskúšajte, nie?“

„No a práve v tom je ten problém,“ pokračoval Fred. „My sme príliš zábavní na to, aby sme si všimli nejaký rozdiel. Potrebujeme to vyskúšať na niekom, kto je otvorený zábave, aj keď to neprejavuje vždy.“

„A čo presne by to malo urobiť?“ opýtal sa Harry.

„To je ďalší problém. Nie sme si úplne istí,“ povedal George, no hneď ako videl Harryho pohľad, pokračoval. „Ale neboj sa, nebude to nič strašné. Pravdepodobne budeš mať nejaké uletené nápady a všeličo ti bude pripadať vtipné.“

Harry sa zamyslel. Bol piatok, ak by to s ním niečo urobilo, tak sa pri najhoršom zavrie na izbu a pokúsi sa z toho vyspať.

„Dobre teda, skúsim to,“ povedal napokon.

„Výborne,“ víťazoslávne prehlásil George a z tašky už vyťahoval malý balíček. Jeho obsah si vysypal do dlane.

„Ponúkni sa,“ otrčil dlaň Harrymu. Harry si opatrne vzal jeden cukrík. Všetky boli okrúhle, krikľavé a mierne sa triasli.

„Prečo sa..“ začal Harry.

„Trasú?“ dokončil za neho Fred. „To od smiechu.“

„A ako ste to nazvali? Triasačky?“ opýtal sa.

„Vidíš, aj to je fajn nápad,“ povedal George vážne. „Ale nie, nazvali sme ich zábavobudiče. Tak veľa smiechu prajeme a zajtra nám povieš, ako to dopadlo.“

„Čože, kam idete?“ opýtal sa Harry, avšak už len prázdnej miestnosti. Tí dvaja sa jednoducho vyparili. Harry sa na chvíľu zadíval na cukrík, v duchu si vynadal, že sa opäť dal na nejakú hlúposť a potom ho zhltol. Cukrík bol veľmi sladký, ale celkom mu chutil. Keď si Harry chcel vziať tašku všimol si, že vedľa nej leží rovnaký balíček, z akého George vysypal zábavobudiče. Zohol sa poň. Bol plný ďalších cukríkov. Strčil si ho do vrecka a vyšiel z učebne.

Harry kráčal po chodbe a uvažoval, kedy a ako sa prejavia účinky zábavobudiča. Ako tak premýšľal, napadlo mu, ako by to vyzeralo, keby počas toho stretol Snapa. Zrazu si spomenul na tretí ročník a Nevillov Riddikulus. Rozosmial sa. Stál sám v strede chodby a smial sa. Chodba bola prázdna a jeho smiech sa rozniesol po celej chodbe a odrážal sa od stien. Zrazu odniekiaľ vyšla skupina druháčok, ktoré naň vystrašene pozrela a ponáhľala sa preč. Keď ich kroky dozneli, tichou chodbou sa rozľahlo drzé „mňau“. Prichádzalo zdola, od Harryho nôh.

„Ach, pre Merlina, ty si škaredá,“ povedal si Harry a zasa sa rozosmial. Pani Norrisová na neho len škaredo pozerala a prskala. Bola naježená a chvost mala ako anténu.

V tom Harry dostal nápad. Z ničoho nič, tak ako sa väčšinou nápady rodia. Ale teraz vďaka pôsobeniu zábavobudiča ani na okamih nezapochyboval o jeho uskutočnení. Vytiahol z tašky kúsok čokoládovej žabky, ktorú mu len tak dala Hermiona pred Obranou proti čiernej mágii. Už nemala labky, takže ju nemusel zmraziť kúzlom. Spomenul si na to divné transfiguračné kúzlo, ktoré sa učili asi pred mesiacom. Premeniť akúkoľvek vec veľkosti zlatej strely na myš. Teraz bol celkom rád, že sa ho naučil.

„Parvamusfors,“ povedal a švihol prútikom. „Hups.“

Čokoláda v jeho ruke síce nabrala tvar myši, ale stále to bola čokoláda. Pustil ju na zem a sledoval, čo sa bude diať.

Pani Norrisová sledovala myš asi päť sekúnd a hneď sa rozhodla čo s ňou. Rozbehla sa za ňou, prskala a ježila sa ešte viac. V momente, ako ju dolapila, sa myš rozprskla priamo na pani Norrisovú. Celá jej srsť bola polepená od čokolády, no ona na to nedbala a ďalej naháňala akúsi neforemnú myš po celej chodbe. O chvíľu to tam vyzeralo, ako keby vybuchli Medové labky. Keď sa pani Norrisová kvôli čokoláde už takmer nemohla hýbať, zastala a pozorne sa zadívala na Harryho. Na sekundu sa mu zazdalo, že sa na neho zaškerila. V tom momente začul na chodbe kroky a rýchlo skočil za brnenie. Filcha musela s tou jeho odpornou mačkou spájať akási záhadná sila, pretože z ničoho nič vyskočil spoza gobelínu po Harryho pravici a zúrivo sa rozhliadal, ktorý odvážlivec si dovolil porušiť školský poriadok. Ba čo viac, dvihnúť prútik proti pani Norrisovej. Tá mu celá naježená vyskočila na ruky. Ako tam tak v strede chodby stáli, vyzerali ako pračudesné súsošie. On – vychudnutý, zhrbený chlapík s vypúlenými očami, ona – mierne vypĺznutá, naježená mačka s krvavočervenými očami. A navyše, celá od čokolády. Ako sa tak na nich Harry pozeral, nedokázal už viac udržať smiech a začal sa tlmene dusiť. Filch obrátil tvár smerom k brneniu, za ktorým Harry stál a potiahol nosom. On doslova vetril. To Harry už nevydržal a v kŕči od smiechu vypadol spoza brnenia.

„Tak tu je, že moja milá. Ako ho len potrestáme?“ prihováral sa nežne pani Norrisovej.

Harry sa rozosmial ešte viac. Len letmo si uvedomoval v akej situácii sa to opäť ocitol. Že z toho bude opäť o pár bodov pre Chrabromil menej a ak ho Filch odvedie k Snapovi, tak aj o niekoľko večerov po škole viac. Ale vôbec ho to netrápilo.

„Prestaňte sa tu vysmievať a poďte za mnou, pán Potter,“ zavelil Filch, štuchol do Harryho a vykročil smerom k svojej kancelárii. Harry za ním kráčal, s päsťou takmer vtlačenou do úst, aby sa nesmial. Keď vošli do Filchovej kancelárie, alebo skôr kutice, Filch položil pani Norisovú veľmi jemne na stôl a potom sa otočil na Harryho. Premeriaval si ho a potom komicky dvihol obočie. Harrym preletela ďalšia smiechová triaška.

„Potter, ste presne ako váš otec. Galgan akýsi. Vždy sú s vami problémy,“ mrmlal si skôr pre seba, ako pre Harryho. Toho však už pomaly opúšťala dobrá nálada, pravdepodobne mizli účinky zábavobudiča. Premýšľal, ako by sa z toho mohol vymotať. Možno keby...

„Prepáčte pane,“ skočil mu do reči. „Mrzí ma, čo sa stalo vašej mačke. Mne.. vypadla mi čokoládová žabka a pani Norrisová šla náhodou okolo a..“

„Dosť pán Potter. Trest vás neminie. Pomôžete mi namazať reťaze,“ povedal Filch a zaškeril sa.

„Áno pán Filch, samozrejme, je to adekvátny trest. Môžem začať ihneď,“ pokračoval Harry.

Filch, očividne zaskočený Harryho reakciou, nachvíľu uvoľnil ten upätý výraz. Harry to patrične využil. Vylovil z tašky balíček cukríkov.

„Ponúknite sa, pán Filch,“ povedal najmilšie, ako vedel a podal mu balíček. Filch sa naň najprv nedôverčivo pozrel, no potom si jeden cukrík vzal.

„Tak pán Potter,“ pokračoval Filch žuvajúc cukrík, „nasledujte ma do žalárov. Tam mám svoju krásnu zbierku reťa...“ na chvíľu sa zháčil a vzápätí vybuchol do hurónskeho smiechu. „Pre Merlina, tá mačka! Videli ste tú mačku, Potter? Vyzerá ako mačka obalená v čokoláde! V živote som nič smiešnejšie nevidel,“ mumlal a smial sa. Pani Norrisová naň nechápavo pozerala a mykala uchom. Harry sa opäť rozosmial. Tentokrát však úprimne a bez čarovnej podpory.

„Tak pán Filch, ďakujem vám, ste milý človek,“ povedal a potľapkal rehotajúceho sa Filcha po pleci. „nechám vás tu s vašou čokomačkou.“

„Že čokomačka!“ vykríkol Filch a od smiechu takmer plakal. Harry si vzal tašku a opatrne sa vytratil.

***

„Tak kamoško, toto sa ti podarilo,“ povedal Ron Harrymu, keď aj s Hermionou sedeli večer v klubovni. „Čokomačka. No teda.“

„Nerozumiem ako je možné, že sa nechal takto nachytať,“ zamyslela sa Hermiona, no ani len neodtrhla oči od práce na herbológiu.

„Čo tam potom. Hlavne, že sa ho Harry zbavil, však Harry? Škoda, že mačky nie sú alergické na čokoládu. Bol by pokoj,“ povedal Ron vážne.

„Ron, v živote som nestretla necitlivejšieho chumaja, než si ty,“ vyhlásila Hermiona dôstojne a namočila si brko do kalamára. Ron len odfrkol.

„A čo vlastne teraz robí Filch?“ opýtal sa, ako keby Hermioninu poznámku nepočul.

„Naposledy som ho videl, keď som išiel zo soviarne. Stál na rebríku a uvoľňoval so Zloduchom závity na lustry vo Vstupnej hale,“ povedal Harry a všetci traja vybuchli do smiechu.

[ » na začiatok « ]