Kapitola:
Pridaná: 5.11.2011, 21:00:09
Čítaná: 3541×
Hodnotenie: (počet hlasov: 17)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Marya, James Sirius,...
Stručný dej: Chalan ľúbi dievča, ale ona jeho nie. Možno mu k jej láske pomôže malý dobrý skutok...

Literárna forma: próza
Žáner: romantika

Kapitola: 1 » Nájdená náušnica 2 » Spamätať sa?

http://www.youtube.com/watch?NR=1&v=dvbKq8j7n-0

Mladý muž kráčal po vyšliapanom chodníčku dole kopcom ku jazeru. Bolo už pokryté vrstvou ľadu, no ešte sa nenašiel žiadny odvážlivec, ktorý by skúsil hrúbku ľadu. On si však dosť často spomínal na príslovie „Bláznom šťastie praje“ a tak sa rozhodol, že skúsi svoje šťastie pre tento raz on. Rukou si prešiel po naostrenej časti korčule a usmial sa. Dnešný sobotňajší deň sa začína naozaj výnimočne dobre.

Keď už bol skoro pri zamrznutej ploche, niečo sa mu zalesklo v snehu. Zohol sa k zemi, no na prvý pohľad tam nič nevidel. Život ho však naučil, že sa má poriadne dívať aj pod povrch a tak rukou prehrabol sneh na mieste, kde sa mu zdal narušený. A mal pravdu. Pod snehom totiž ležali nádherné, zlaté náušnice, ktoré nemohli patriť nikomu inému, len jej. Jemne stisol dlhé náušnice v pevnom stisku akoby chcel načerpať všetko, čo táto malá vec počula.

‚Mal by som jej to vrátiť.‘ Pomyslel si, pozrel sa na šperk a vzápätí sa mu v hlave začali vynárať otázky. ‚Prečo ich tu nechala? Žeby jej spadli? Musela byť rozrušená, keď ich tu nechala! Čo sa stalo? Veď tie náušnice jej boli nesmierne drahé!‘

Vtedy sa rozhodol, že ju musí nájsť. Strčil si ich do vrecka, ktoré následne zazipsoval, a rozbehol sa do svojho milovaného hradu- Rokfortu. Nikdy nezabudne na to, aký bol šťastný, keď prvýkrát vošiel dnu do hradu cez tú veľkú bránu, ktorá sa teraz črtala za jeho chrbtom. Nikdy nezabudne, aký bol hrdý, keď ho ten staručký klobúk poslal do Chrabromilu. No taktiež nikdy nezabudne, že aj ona bola poslaná do Chrabromilu, že aj ona vošla s ním do hradu v rovnaký rok!

Prerušil niť svojich myšlienok až keď bol v hrade. ‚Kam sa vybrať?‘ Tuho premýšľal, no rýchlo dospel k rozhodnutiu. ‚Dievčenské internáty! No ale ako sa tam dostať? Kúzlo pomätenia!‘ Tie myšlienky jemu samotnému pripadali nejako divne usporiadané, no dávali mu zmysel.

Letel schodmi ako blázon, nestaral sa, či do niekoho vrazí, alebo ho nebodaj zvalí zo schodov. Ani by sa nebol zastavil, no vyrušil ho hlas Tučnej pani.

„Heslo?“

„Marya!“ Vyhŕkol bez toho, aby premýšľal.

„Ale aká Maria?“ Opýtala sa ho, lebo videla, že je rozrušený.

„Antoinetta,“ poznamenal prvé meno z histórie, ktoré ho napadlo.

„Choď,“ usmiala sa Tučná pani a prehupla obraz, i keď heslo bolo správne možno pred dvoma rokmi.

Vbehol dovnútra, no nebol tam nikto, kto by mu na otázku, že kde je Marya odpovedal normálne. Každý mal na to narážky. Tak aby ho nikto nevidel sa postavil pred schody do dievčenských intrákoch a ticho zašepkal Mätúce zaklínadlo. Vybehol hore schodmi a vletel do dverí, na ktorých písalo: „Šiesty ročník: Dorothy, Mirrabell, Doreen, Beatrice, Anne, Marya“

„Marya, Marya!“ Zaziapal, no hneď sa upokojil, keď uvidel jej ryšavé vlasy.

„Čo chceš?“ Odvrkla, no neotočila sa. „Aby som išla s tebou na rande? Nepôjdem!“

„Len som chcel, no doniesť ti náušnicu a spýtať sa ako sa máš,“ povedal a už odišiel.

„Ďakujem James Sirius Potter.“

[ » na začiatok « ]