Poviedka:
Pridaná: 14.10.2011, 21:34:09
Čítaná: 1390×
Hodnotenie: (počet hlasov: 29)

Typ: PI súťaže
Zadanie: V tomto kole mali súťažiaci za úlohu začleniť do HP sveta jednu alebo viac vopred zadaných osôb z iných príbehov. Dracula (Dracula) Spiderman (Spiderman) Frodo (Pán prsteňov) Charlotte Usherová (Ghostgirl) Mija (Mariotovi dediči) Jerry (Tom a Jerry) Snehulienka ( Snehulienka a sedem trpaslíkov) Biela čarodejnica (Narnia) Niektorým sa to podarilo viac, iným menej.

Literárna forma: próza
Žáner: crossover

Súťažná poviedka: 1 » Oddelenie záhad (Jin) 2 » Na západe predsa niečo nové (Aurora Brook) 3 » Dohoda na hrade Poenari (Dominika Black-Oldman) 4 » Když život v těle opadne (Jal Maghar) 5 » Stratení (Mirkin Marsí) 6 » Jadis, Kieran a Kieryn (Draco Malfoy) 7 » Rozprávkové“ dobrodružstvo bratov Weasleyovcov (Dado) 8 » Snehulienka Severusa (Raniya) 9 » Rozprávka bola krajšia (Gabrile Delacourová) 10 » Malé veľké problémy (® Lussy Noir Meteur™) 11 » Čarodejnica bez prútika je ako Snehulienka bez (Almonde)

Charlotte Usherová sedela na stoličke v kancelárii Ministra Mágie a hompáľala nohami. Čakala na svoju ďalšiu obeť. Teda, ehm, na svojho ďalšieho zosnulého, ktorého mala previesť po posmrtnom živote.

Minister Mágie, Rufus Scrimgeour, bol mŕtvy už nejaký ten mesiac. A momentálne bol veľmi nahnevaný mŕtvy. Úmrtia po celej krajine, množstvo zosnulých všetkých národností – Ministerstvá v Európe sa bili o každú jednu dušu. A jemu pridelia Usherovú!

Pravdou bolo, že Charlotte vo svojej novej práci nebola veľmi úspešná. Skôr by sa dalo povedať, že bola veľmi neúspešná. Ale že úplne – stratila už troch zosnulých, čo je, podľa Scrimgeoura, nový rekord.

Že stratila prvého – to ešte pochopil.

Stratila druhého – okej, nie každý má talent na túto prácu.

Ale stratiť troch ľudí za tri mesiace, tomu sa hovorí smola! Nanešťastie pre Charlotte, jej smola. Odkedy stratila toho chalana, ktorý si o sebe myslel, že je pavúk, Scrimgeour jej zakázal pliesť sa mu do roboty. Charlotte ho prosila, dokonca aj na kolenách, ale minister sa nedal ničím obmäkčiť.

A tak tu Charlotte sedela každý deň osem hodín, hompáľala nohami a čakala, či sa na ňu usmeje šťastie v podobe zosnulého.

Jedného dňa sa na ňu veru usmialo!

Veľká akcia! Bitka o Rokfort! Všetky posily, hláste sa! Znelo v rozhlase na Ministerstve Mágie. Desiatky zosnulých! Rýchlo!

Charlotte sa s nádejou pozrela na Scrimgeoura a ten prikývol.

Vyskočila zo stoličky a utekala do Átria.

„Usherová, Charlotte,“ nahlásila tetuške za malým stolčekom pri Fontáne čarovných bratov, „sprievodca,“ dodala.

„Usherová... Usherová...“ hundrala si tetuška popod nos a prehrabávala sa v obrovskej kope papierov, „Á, tu ste, Usherová. Tretí kozub,“ povedala a podala Charlotte papier s fotkou zosnulého.

Ten je taký pekný! pomyslela si hneď, ako zbadala jeho tvár.

Pod tvárou bolo napísané: Fred Weasley, Bitka o Rokfort, slobodný, bezdetný, čarodejník.

No ešte lepšie!

Charlotte sa ponáhľala ku kozubu číslo tri, aby jej niekto toho Freda nevyfúkol.

Jej najnovší zosnulý práve vypadával z kozuba.

Fred vyletel von a prehrmel cez Charlotte. Doslova.

Niekedy nie je na škodu byť duchom, potešila sa.

Naoko prísne ho však pokarhala: „Nabudúce sa pozeraj, kam padáš.“

Fred sa práve zbieral zo zeme.

Keď sa postavil a otočil sa smerom k nej, vystrela ruku: „Ahoj, ja som Charlotte Usherová, tvoja sprievodkyňa posmrtným životom.“

Fred prikývol.

Charlotte si už zvykla. Noví zosnulí sú ešte trošku oťapení. Matne si spomínajú na život a na svojich blízkych živých, ale detaily sa začínajú rozmazávať. Väčšina z nich si myslí, že žijú, len sa zbláznili. Alebo že sa im niečo sníva. Takým musí sprievodca vysvetliť, čo sa stalo. Mnohokrát to skončí slzami.

Charlotte dúfala, že Fred sa nerozplače.

Skúsila to. „Fred, pamätáš si, ako si umrel?“ spýtala sa váhavo.

„Spadla na mňa stena v Rokforte,“ odpovedal bez rozmýšľania.

„A pamätáš si niečo z tvojho života?“

„Veľmi matne,“ mávol rukou Fred, „Asi to tak malo byť,“ povedal, „Myslím, moja smrť.“

Charlotte v duchu jasala: Pekný a ešte aj múdry! No ja odpadnem!

„Výborne,“ povedala nahlas, „Takže ťa tu trošku povodím. Prehliadka bude vyzerať takto – ja budem hovoriť a chodiť a ty budeš mlčať a budeš chodiť so mnou... teda za mnou.“

Fred prikývol.

Charlotte sa vydala smerom k výťahom, okolo Fontány čarovných bratov.

Vo výťahu stlačila číslo deväť a ten sa pohol smerom dole.

„Na deviatom podlaží sa nachádza Oddelenie záhad. Tam ideme,“ povedala Fredovi.

Výťah zastavil. „Deviate podlažie, Oddelenie záhad,“ povedal príjemný ženský hlas.

Vystúpili.

„V Oddelení záhad sa skrývajú mnohé tajomstvá života,“ hovorila naučené frázy, „Od sily, ktorá nás priviedla do života až po silu, ktorá nás poslala na onen, teda pardón, na tento svet – svet mŕtvych,“ uškrnula sa. Nikdy nebola dobrá v učení sa poučiek. Keďže chcela na Freda zapôsobiť, rozhodla sa, že mu spraví špeciálnu prehliadku. Kašle na poučky! Bude improvizovať!

„Naľavo,“ ukázala rukou na stenu z kachličiek, ktorými bola obložená celá chodba, „Vidíš stenu z kachličiek. Napravo,“ ukázala na druhú stranu, „vidíš to isté,“ zachichotala sa.

Zdalo sa však, že Fred jej humorné vysvetlenie nepochopil.

„A pred nami sú dvere, ktoré vedú na Oddelenie záhad.“

Keď prišli k dverám, Charlotte chytila Freda za ruku. Potiahla ho a spoločne prešli cez dvere.

„Je to ako Nástupište deväť a trištvrte,“ ozval sa Fred.

Charlotte sa usmiala.

Vnútri panovala tma. Ale len do chvíle, kedy Charlotte luskla prstami.

V miestnosti zasvietili desiatky sviečok na obrovskom lustri.

Vstup na Oddelenie záhad tvorila kruhová miestnosť s dvanástimi dverami. Steny boli pokryté bordovou látkou a dvere zase čiernou. Každé dvere boli označené jednou runou.

„Tie runy,“ pustila sa do vysvetľovania Charlotte, „Sú vlastne názvy síl, ktoré sa skrývajú za dverami. Živí ľudia ich nevidia. Keď človek umrie, je schopný pochopiť hlboké pravdy života. Irónia, že?“ uškrnula sa Charlotte. Fred prikývol.

Charlotte pokračovala, „Tieto dvere,“ ukázala na tie, na ktorých bola zvláštna pokrútená runa, „vedú do ďalšej miestnosti. V nej sa nachádzajú proroctvá o živých.“

„O nej mi hovoril brat. Ron,“ povedal Fred a zamračil sa.

Charlotte vedela, prečo sa mračí – nevedel si spomenúť, čo presne mu o tej miestnosti povedal jeho brat.

„Tam nepôjdeme. Tie proroctvá sa nás netýkajú. Dokopy je pre živých štvoro dvier. A tieto,“ širokým gestom ukázala na ostatných osem dverí, „sú určené mŕtvym. Tak napríklad tu,“ podišla k dverám s runou v tvare kostrbatého písmena P., „vraj keď prejdeš cez tieto dvere, pochopíš všetky pocity ľudí na svete. Tu sa skrýva múdrosť. Sú tam uložené najmúdrejšie mozgy všetkých svetov. Ďalej tu máme... čo to je? Aha, áno, nekonečné nekonečno, rodinu,“ ako hovorila, presúvala sa od jedných dverí k druhým.

Fred ju sledoval pohľadom, no z miesta sa nepohol ani o centimeter.

„Potom je tu história – tam je naozaj všetko, čo sa kedy stalo. A tu máme čas,“ stála pri dverách s runou v tvare písmena O s pomlčkou vo vnútri.

„A tie posledné dvoje?“ spýtal sa Fred.

Zrazu sa ozval zvuk, ako keď zapraská elektrina.

Nie! Ešte mi ho neberte! Zúfalo si pomyslela Charlotte. Vedela však, prečo jej ho berú. Scrimgeour nechcel riskovať, že stratí aj tohto. Všetci zosnulí, ktorých stratila, stratila práve v tomto okamihu – keď mali vojsť do sveta mŕtvych a žiť v Meste.

Keď praskanie prestalo, ozval sa hlas ako z reproduktora: „Fred Weasley!“

Charlotte sa otočila k nemu a nasilu sa usmiala.

„Tieto dvere,“ ukázala na najviac opotrebované dvere v miestnosti, „vedú do môjho sveta. Do sveta mŕtvych. Je to očistec pre kresťanov. Alebo Asfodelové polia. Akokoľvek to chceš nazývať. Bývam tam ja a pár kamarátov. Ale ty,“ povedala smutne, „Musíš ísť do týchto dverí,“ ukázala na jediné dvere, ktoré neboli označené runou. Namiesto nej tam bol obrázok ženy so zaviazanými očami, ktorá držala v ruke váhy, „Je to súdna sieň.“

„Prečo ma idú súdiť?“

„Každého súdia,“ vysvetľovala, „Teda každého, kto si to zaslúži. Mňa ešte nesúdili, preto žijem v Meste.“

„Takže je to dobre?“ spýtal sa Fred s nádejou v hlase.

„Neviem,“ úprimne povedala Charlotte, „Ak si žil čestný život, tak áno.“

Fred preglgol a zrazu sa tváril vyplašene.

„Neboj sa,“ povzbudzovala ho Charlotte, „Len tam vojdi, postav sa pred sudcu a on ťa už niekam pošle.“

Charlotte mu venovala ešte jeden úsmev a nechala ho ísť.

* * *

Fred sa postavil pred sudcu.

V skutočnosti to vôbec nebol sudca, ale bol to obyčajný kamenný oblúk, cez ktorý vial sivý záves.

Fred premýšľal.

Som mŕtvy. A bláznivý duch muklovského dievčaťa menom Charlotte mi ukázal dvere k najväčším záhadám života.

Je to tak – zbláznil som sa.

Alebo je to len sen? Keď sa zobudím, poviem o tom Georgovi.

Vtom začul spoza závoja hlas: „Čakáme ťa,“ šepkal akýsi muž.

Fred razom precitol.

Je to len sen, opakoval si, ale akosi to už nefungovalo. Chcel sa uštipnúť do ruky a prebudiť sa, ale keď sa pozrel na svoje dlane, boli priesvitné! Chcel niečo chyť, skúsil sa dotknúť závoja, ale ten mu prešiel cez rukul, akoby bol...

Na Freda dopadlo poznanie ťažšie ako svet.

Bol duch.

To znamenalo, že... som mŕtvy!.

A keďže bol mŕtvy, už nikdy neuvidí svoju rodinu!

Keby si to len uvedomil skôr! Mohol byť aspoň dlhšie s tou bláznivou Charlotte.

Teraz bol sám.

V súdnej sieni s oblúkom.

S hovoriacim oblúkom, ktorý ho očividne čakal.

Fred potriasol hlavou.

Dosť!

Rozmýšľal, čo urobí. Má prejsť cez ten závoj?

Alebo k nemu má prehovoriť?

Alebo si má kľaknúť a začať sa modliť?

Má závoju alebo oblúku zložiť oslavnú báseň a až potom sa dozvie, čo sa s ním bude diať?

Fred stál a premýšľal.

Zbytočne.

Na nič neprišiel.

Odniekiaľ zavanul chladný vietor a záves sa zavlnil silnejšie.

Fredovi sa zdalo, že v tom závoji vidí nejaký obraz.

Čo to bolo? Vyzeralo to ako ich dom. Brloh. Ale krajší.

Závoj sa zavlnil znovu.

Fred v ňom zbadal tvár Angeliny Johnosnovej. Usmievala sa naňho.

Podišiel bližšie.

V závoji teraz videl usmiatu tvár svojho dvojčaťa, Georga.

Pristúpil k závoji tak blízko, že keby nebol duch, cítil by ho na tvári.

Závoj mu teraz ukázal tvár Molly Weasleyovej.

Fred potlačil slzy a prešiel priamo cez závoj.

* * *

Predstavte si, že stojíte v úplnej tme. Ani neviete, na čom vlastne stojíte, lebo si nevidíte pod nohy. A potom sa ocitnete na mieste, kam ste vždy chceli ísť. A ste tam s ľuďmi, ktorých ste ľúbili najviac na svete. Predstavte si to!

Je to pekné, však?

A teraz ten pocit vynásobte tisícimi.

Presne tak sa totiž cítil Fred Weasley.

A tak sa cítili všetci, ktorí bojovali na Harryho strane v Bitke o Rokfort.

Cítili sa ako v nebi.

Nie – cítili sa ako v siedmom nebi!

[ » na začiatok « ]