Kapitola:
Pridaná: 5.10.2011, 18:35:27
Čítaná: 1289×
Hodnotenie: (počet hlasov: 8)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Renn Greenhouse, Draco Sam Malfoy,Foaly, Liana Blaine, Aeron, Salazar, Michael Michio Marquis, Renn
Stručný dej: Dominika Black, Katy, Rix, Peterka, Richio a mnohí iní z PI.sk

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika, horor

Kapitola: 1 » Pozvaný hosť 2 » Rokovanie 3 » Temné mestečko 4 » Katyne tajomstvo 5 » Nečakané rozhodnutie 6 » Miska z Jálskeho skla 7 » Skúška 8 » Zbožňovaná kráľovná 9 » Posily 10 » Coenobium 11 » Prebudenie mocných 12 » Počiatok 13 » Kto z koho 14 » Nečakané straty 15 » Vzkriesenie

Tmavou nocou uháňali dve nízke postavy.

„Spomaľ, Lynette, ja už nevládzem,“ prehovorila jedna.

„Ach, čo si ty za upíra?“ odvetila znechutene tá druhá.

„No, polovičný. Veď som ti vravela...“

Lynette pregúlila očami.

„Prečo ťa vlastne volajú Ginny Fiftín?“

„Lebo som pätnáste dieťa.“

No, tak to si ani nevšimnú, keď zmizneš, pomyslela si Lynette a zrýchlila krok. „Prepáč, ale o chvíľu bude svitať. Musíme sa vrátiť späť. Dúfam, že sa Starší už prebudili.“

„Myslíš, že budú dobrí? Že vyhráme vojnu?“

„Ja... TICHO!“ nastražila uši Lynette a zastavila sa.

„Čo...?“ začala Ginny, ale zháčila sa. Z krovia na ňu pozeral pár zelených očí.

„Netopieriky. Výborne...“ zavrčal vlkolak. Nebol to hocijaký vlkolak, bola to samotná kráľovná, Dominika Black.

„Ginny, nezľakni sa,“ zašepkala Lynette.

Neskoro. Ginny vykríkla, spadla a v tom na ňu vyskočila Dominika. Lynette vytiahla meč a snažila sa ju zahnať. Dominika sa pozrela na oblohu. Začalo svitať.

„Do kelu,“ zamrmlala, a stiahla sa do kríkov. Lynette na ňu nechápavo zazerala.

„Prepána, myslela som, že kráľovná bude odvážnejšia,“ povedala a otočila sa na Ginny.

„Pche...“ zavrčala Dominika, ktorá mala opäť ľudskú podobu a z čižmy si vytiahla kolík.

„POZOR!“ vykríkla Ginny, keď otvorila oči.

Lynette nechápala, čo sa deje, otočila sa a odhalila Ginny svojmu úhlavnému nepriateľovi. Dominika skočila na Ginny a prebodla jej srdce. Lynette zhíkla a utiekla do lesa.

„Len bež, ty potvora! Kto je tu zbabelec teraz?“

Stiahla si Ginny do prítmia krovia, opäť sa premenila a výdatne sa najedla.

O pár hodín neskôr...

Dominika stála pri okne a pozerala na slnko, ktoré už viselo dosť vysoko nad zemou. Vtom sa ozvalo zaklopanie.

„Čo je?!“ opýtala sa nazlostene.

„Ehm, pani moja... prišiel špión, ktorého ste poslali do upírieho sídla.“

Bol to Stanley. Hneď za ním stál vysoký, neohrabane pôsobiaci muž.

„Poslala som ich dvoch. Tak, aké mi nesieš správy?“ opýtala sa, hľadiac na muža stojaceho vedľa Stanleyho.

„Zlé, pani moja. Smastyho zabili,“ povedal skormútene muž.

„Ako to, že zabili? Ste až takí neschopní, že vás zabíjajú?!“ zvrieskla na neho Dominika.

„On... Napadol stráž... Preto nás zbadali...“ jachtal muž.

„Ach, Smasty bol idiot. Dozvedel si sa niečo?“

„Ó áno, moja pani. Skôr ako si nás všimli,“ povedal muž trocha sebavedomejšie.

„Čo? Hovor!“

Muž o krok ustúpil. Nechcel si pohnevať kráľovnú.

„Začul som, že nejaký Draco je mŕtvy. Zabili ho elfovia. A...“

„Draco a mŕtvy? Výborne, to mám o starosť menej. A kto teda velí tým prerasteným netopierom?“

„Nejaký... Michael Michio Marquis... Tuším... On aj zabil Smastyho...“

„PROSÍM? Nejaký Michael Michio Marquis?“

„A... Áno...“ koktal muž. „Tuším sa tak volá... To... To je... zlé?“

„To je to najhoršie, čo sa mohlo stať...“ povedala Dominika a otočila sa späť k oknu.

„Ne... Nemyslím si...“ zašepkal muž.

„Ako to myslíš, Tukiee? Ach, ty nevieš, kto je Michael...“

„Nie, to neviem, kráľovná, ale stráže sa rozprávali o nejakom... Vraj chcú prebudiť nejakého starého upíra...“

„Áno... To je ten Michael. Ale on nie je až taký starý...“

„Nie, nevraveli o ňom. Ale o nejakom Von Doomovi,“ povedal Tukiee a na tvári sa mu zjavil pohľad, ktorý priam hovoril, že chce vedieť viac.

V miestnosti nastalo ticho. Dominika zbledla, zavrela oči a snažila sa dýchať pomaly a pokojne.

„To... To je všetko?“

Tukiee bol ticho.

„Odpovedz ty naničhodná kopa chlpov! Máš ešte niečo?“

„N... Nie, pani m...“

„Tak zmizni!“

Tukiee sa otočil a odišiel.

„Dominika?“ povedal Stanley, približujúc sa k Dominike.

„Choď aj ty. Musím... premýšľať...“

Stanley sa ďalej ani nesnažil získať si jej pozornosť, otočil sa na podpätku a odišiel.

Dominika sa postavila k oknu a pozerala sa von. Ak sa chystajú zobudiť Von Dooma, nastane peklo.

Otočila sa a podišla ku knižnici. Ako jedna z mála vlkolakov čítala. Vytiahla starú čiernu knihu, na ktorej bolo červenou farbou napísané:

URODZENÝ A STAROBYLÝ ROD BLACK – KRÁĽOVSKÝ ROD VLKOLAKOV

Bola to kronika jej rodu. Dopĺňala sa každých päťsto rokov. Posledný záznam bol jej narodenie. Otvorila si knihu na poslednej strane.

SÚBOJ LEONARDA HELLUINUSA BLACKA, kráľa vlkolakov a MICHAELA MICHIA MARQUISA, staršieho z upírov

Dominika preletela starú stránku. Michael nevyzeral ako zložitý súper. Odišiel spať pred takmer 350-timi rokmi, hneď potom, ako sa narodila ona. Ale nevedela, ako sa bude správať, keď zistí, že nie je jediný vládca.

„No čo. Možno sa pozabíjajú navzájom,“ povedala si pre seba. Zaklapla kroniku, no tá sa nejakým zvláštnym spôsobom otvorila. A otvorila sa na prvej kapitole s názvom:

ZAPRISAHANIE RODU A VZNIK KRÁĽOVSTVA

Sadla si pohodlne na posteľ, dala si doniesť víno a pustila sa do čítania:

V dávnych časoch, keď na územie Temného lesa prišla len malá skupina vlkolakov, stalo sa niečo, čo zmenilo osud celej tejto rasy. Skupinu viedlo Garios Gariothus, ktorého volali Starší, alebo aj Starý Muž. Bol to muž veľmi bystrý a vynaliezavý a ako vlkolak bol neohrozený a silný. A on ako prvý získal schopnosť meniť svoju podobu bez závislosti od mesačného svitu.

A mal syna, Gerioth ho nazval, a staral sa o neho s veľkou láskou. Bol si istý, že Gerioth povedie jeho ľud, ale nie do záhuby, len k väčšiemu blahu. No stalo sa to, čo nik neočakával. V jednu pochmúrnu a studenú noc sa Garios Starší zobudil na plakanie a kvílenie svojho syna, Geriotha. Chlapec cítil nepokoj, lebo sa nad ním skláňala vysoká chudá postava.

„Ktosi, narušiteľ spánku môjho syna a čo tu hľadáš? Nevieš, že toto je územie vlkolakov, mocného a neoblomného druhu?“

A postava odvetila:

„Ty biedny vlk, ani len netušíš s kým máš dočinenia. Ja, Von Doom, prišiel som, lebo moje telo zatúžilo po krvi. A mne sa nedokážeš postaviť na odpor ani ty, ani nik z tvojho druhu.“

V tom zobral malého Geriotha a odletel do tmy.

Garios zavyl tak úpenlivo a tak bolestne, že zobudil všetkých svojich druhov. I postavil sa na vyvýšené miesto a pozerajúc na mesiac, vyriekol túto prísahu:

„Von Doom, prisáham na túto Lunu, ktorá je pre nás najväčšou silou a priateľkou, že sa ti postavím. A môj rod sa nezastaví, pokiaľ nezahubí teba a tvoj prekliaty rod. To ti hovorím ja, Garios Gariothus, najmocnejší zo všetkých vlkolakov.“

Ešte v ten rok sa narodil Gariusovi druhý syn. Nazval ho Immanuel Čierny, lebo jeho srsť bola sťa uhoľ. A Immanuel sa stal prvým kráľom a podľa neho sa volá kráľovský rod. A žiaden Black sa nezastavil, keď prenasledoval niekoho z upírskeho rodu.

A o Von Doomovi od tých čias počuť nebolo.

Dominika dočítala. Takže kvôli tomuto starovekému prerastenému netopierovi sa začal tento boj, ktorý trvá už...

Pozrela sa na koniec kapitoly. Boli tam nejaké malé značky. Rozlúštila z nich približne to, že táto kapitola bola napísaná pred asi 2 900 rokmi.

Dvetisíc deväťsto rokov... Táto vojna už bola príliš krutá. A o čo krutejšia by mala byť, keď sa prebudí Starší? Pozrela sa opäť do kroniky a našla jednu vetu: „Von Doom, všeotec a najkrutejší z upírov...“

Dominika po prvýkrát, odkedy vládla, pocítila strach...

* * *

V tej istej krajine, o pár kilometrov ďalej a o pár hodín neskôr...

Prešlo pár dní odkedy sa Katy ocitla u Rixa a aj napriek tomu, že sa tu po prvý raz v živote cítila ako doma, mala túžby vidieť matku. Zistiť čo sa deje a či je v poriadku. Povedať jej že ju to mrzí, no chce ostať medzi ľudmi.

Bola jedna z tých sychravých zimných nocí. Katy takmer vôbec nespala. Myslela na to, čo by chcela spraviť a rozhodla sa. Pôjde za matkou medzi vlkolakov, no môže to urobiť len dnes v noci. Rix by jej to nikdy nedovolil. Vstala z postele obliekla sa, prehodila cez seba plášť a obzrela sa naňho.

„Prepáč,“ zašepkala, pobozkala ho a potichu vyšla z izby až von. Vonku bolo chladno, no čarovné svätojánske mušky osvetľovali chodník. Katy vyšla na pustú ulicu, aby sa mohla odmiestniť. Posledný krát pozrela na okno Rixovej izby a dúfala, že sa vráti späť. Ulicou sa ozvalo „tresk“ a Katy sa odmiestnila.

***

Objavila sa v lesoch v okolí sídla jej matky. Poznala ich, odmalička sa v nich túlala. Nadýchla sa, srdce sa jej rozbúšilo a vykročila hustým lesom smerom k zámku. Bolo počuť len šúchanie plášťa a praskanie vetvičiek.

Zastala pred vysokou bránou. Často utekala z domu, preto poznala všetky tajné východy.

Položila ruku na kamennú stenu a rovno pred ňou sa zjavila chodba vedúca do jej komnaty. V diaľke počula vytie. Rýchlo vošla do úzkeho tunela a stena sa za ňou zavrela. Kráčala vlhkým tmavým tunelom mierne do kopca, až prišla na jeho koniec. Pootvorila dvierka vložené do kamennej steny a vkĺzla do izby.

Nevyzerala rovnako ako v deň, keď tu bola naposledy. Kvety na okne zvädli, po zemi sa váľalo oblečenie, staré hračky a črepy. Pri posteli bol rozbitý rámik a niekdajšiu Katynu a Lucynu fotku obývala len pochmúrna pohybujúca sa Lucy.

Katy zo seba zhodila plášť a vložila si niekoľko vecí do vrecka.

Začínalo svitať. Cez okno presvitali slnečné lúče, no Katy nemala čas kochať sa pohľadom na prebúdzajúcu sa krajinu ako to kedysi robievala. Potichu otvorila dvere a vyšla na priestrannú chodbu.

Všade bolo ticho. Kráčala po chodbe rovno do hlavnej sály cez priestranné kamenné chodby bez okien, osvetlené iba fakľami. Vošla tam nevšimnúc si postavu zohnutú nad akousi mapou. Dvere sa akoby samé od seba zavreli a ich buchnutie sa odrážalo od stien priestrannej miestnosti. Zabini Schwarzfeuer sa jej zahľadel rovno do očí.

[ » na začiatok « ]