Kapitola:
Pridaná: 4.10.2011, 20:45:18
Čítaná: 1617×
Hodnotenie: (počet hlasov: 6)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Denisa Bôčiková, Daniel Sollucsyi
Stručný dej: Denisa práve zmaturovala, ale svoje štúdium odkladá a odchádza do New Yorku, aby sa zdokonaľovala v angličtine. Jej lietadlo sa však pokazí a zrúti sa do mora. Keď sa Denisa preberie, ocitne sa na opustenom ostrove... Ale nie tak celkom. Objaví sa tam aj človek, na ktorého chcela zabudnúť - Daniel Sollucsyi. Ako sa tam dostal? A prečo ho musela stretnúť práve teraz, keď sa jej podarilo ako tak zabudnúť? Prežijú? Spoja ich drsné prekážky džungle? Alebo sa ich cesty znovu rozídu bez možnosti návratu späť?

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Zobuď ma bozkom 2 » Zobuď ma bozkom 3 » Zobuď ma bozkom 4 » Zobuď ma bozkom 5 » Zobuď ma bozkom 6 » Zobuď ma bozkom

„Denisa!“ skríkol Daniel, keď sa skotúľala do jamy, kde aj naďalej revala. „Preboha, čo ti je?“ Vyťahoval ju hore, v očiach jej čítal hrôzu... Obzeral sa okolo seba, no žiadne nebezpečenstvo nepobadal.

„Ja... hej... áno.“ Denisin bľabot ustával, len oči vyliezajúce z jamôk naďalej rýchlo preskakovali z jednej strany na druhú. „Pavúci, všade sú pavúci...“

„Kde? Žiaden tu nie je.“

„BOL! Na mne! Liezol mi po prsiach! Pavúk. Pavúk!!! Mám panický strach z pavúkov! Fóbiu,“ mrmlala mu do hrude a zdalo sa, že ho už nepustí, tak silno ho stískala. Daniel cítil jej splašené srdce a tak ju nežne hladkal po chrbte, šepkal jej upokojujúce slová... Po chvíli, keď jej už aj srdce bilo pravidelnejšie, sa chcel odtiahnuť, no ona akoby primrzla „Nie!“

„Ale no tak, Deni, nič tu nie je, nesmieš sa báť. Budem stále s tebou, sľubujem,“ dodal, keď to ňou ani nehlo.

„Hm...“ Pomaly sa odtiahla, tvár jej zalieval sýty rumenec... „Cítim sa trápne. Nechcela som tu narobiť takú scénu, ale odjakživa sa ich bojím. Netuším prečo. Nepomáha mi, ani keď si poviem, že mi nič neurobia, že existujú aj horšie veci, nebezpečnejšie tvory. Jačím už aj pri mikropavúkovi. Teraz si zrejme myslíte, že som celkom šibnutá.“

„Ale nie. Vlastne je to celkom milé,“ zasmial sa Daniel. „No dobre, nie je, ale musíš si zvyknúť, tu ich bude zrejme viac.“

„Na to si nikdy nezvyknem!“

„Pôjdeme ďalej?“ ozval sa Daniel po chvíli Denisinho trucovitého mlčania.

„Poďme.“ Stála však na mieste.

„Deni...“ Chytil ju za ruku a doslova ťahal za sebou. Denisa sa neustále obzerala, neopúšťal ju pocit, že ich niekto sleduje, ale nikoho nevidela. Zrejme som v šoku a preto sa mi zdajú také blbosti, utešovala sa v duchu a pevnejšie zovrela Danielovu ruku. Ten sa k nej otočil a žmurkol. Konečne to bol ten Daniel, ktorého poznala. V tej chvíli sa mu z ruky vyšmykol konár a šľahol ho po tvári.

„Daniel!“ zvolala Denisa, neuvedomujúc si, že použila jeho krstné meno. „Ste v poriadku?“

„Sakramentsky to štípe,“ zasyčal, držiac sa za oko.

„Ukážte,“ jemne mu odtiahla ruku. Tesne nad viečkom sa mu červenal hrubý pás a z malej ranky vytekali kvapky krvi. „Potrebovali by ste to ošetriť.“

„Nechaj to tak!“ oboril sa na ňu a uskočil. Chvíľu bezradne postával, v tvári sa mu zračil boj so samým sebou.

„V poriadku.“

„Nie, prepáč... ja....“

„To nič. Chápem,“ odvetila Denisa dotknuto, i keď vôbec nechápala a začala sa lianami predierať sama.

„Nie, nič nechápeš,“ zašepkal Daniel, no jeho bývalá žiačka ho nepočula. Vydal sa za ňou. Svetla ubúdalo, len kde-tu prenikali zlatisté lúče, aby odhalili siete z pavučín, tmavé krovky chrobákov... Pod nohami im šušťalo lístie, sem-tam praskol konár, ozýval sa škrekot vtákov... Zdalo sa, že sa zamotali priamo v srdci džungle a predsa sa ich zmocňoval pocit, že tadiaľ už išli, že tú spleť lian už videli...

Denisa často zastavovala, započúvavala sa do zvukov. Bola zvyknutá na ruch veľkomesta a tu jej uši citlivo reagovali na každé puknutie či zaštebotanie. Pred ňou neochvejne kráčal Daniel, pred sebou mal akýsi neviditeľný cieľ, v tvári zamyslený výraz.

Denise stekal po chrbte pot, tričko sa jej lepilo na telo, čo jej len pridávalo na zlej nálade. Hladná som ako Čenkovej deti na dvadsiatej piatej strane a on určite tiež, ale nezastaví. Len sa valí ktoviekam. Možno už má fatamorgány a vidí pred sebou bohato naložený stôl. Ha. Bude riadne sklamaný.

Vtom Daniel nečakane zastal a Denisa do neho vrazila: „Hop.“

„Myslím, že by sme si mohli aj oddýchnuť.“

„Kiežby sme sa mohli aj napiť. Jazyk mám už hodnú chvíľu prilepený na podnebie,“ šomrala Denisa, pozorne si prezrela zem a až potom si sadla.

„Taká voda by sa nám veru zišla. Dúfam, že čoskoro natrafíme na nejakú riečku alebo také čosi.“

„Len aby bola pitná. Pripadám si ako Robinson Crusoe.“

„A veru aj ja,“ zaiskrilo Danielovi v očiach, „ibaže my sme dvaja.“

„A nie sme tu dobrovoľne,“ dodala Denisa s pocitom, že sa vrátila v čase. „Mohla by som sa niečo spýtať?“ prerušila Denisa ticho po dlhom vnútornom boji.

„Mohla.“

„Že...“ Nie, nebudem sa ho spytovať. Načo? Veď jemu to je očividne jedno. Keby ho zaujímalo, prečo som vtedy neprišla, už by sa spýtal. Alebo na to zabudol? To skôr.

„No?“

„Že koho máte v New Yorku.“

„Tetu.“

„A to ste tam šli len tak?“

„Áno. Prečo?“

„A sám?“

Daniel sa zasmial: „Je na tom niečo divné? Mama s otcom nemohli, brat je na Islande a ja už nie som malý chlapec.“

„To teda nie.“

Spozorneli. Neďaleko nich sa čosi pohybovalo. Všade bolo ticho. Skôr TO cítili, ako videli.

„Ani sa nehni.“

„Čo myslíte, čo je to?“ hlesla Denisa s vidinou roztrhaných tiel.

„Keď poviem teraz, bež... TERAZ!!!“

Obaja vyskočili a Denisa si kútikom oka všimla, že po nich vyštartovala čierna machuľa. Puma. Nie! Bežala, čo jej sily stačili, potkýnala sa na koreňoch stromov, za sebou neustále počula tiché dopadanie obrovských láb, dychčanie... Daniel jej naznačil, aby zabočila doľava. Bez rozmýšľania poslúchla. On zatočil napravo a spolu s ním i hladná puma.

Denisa sa predierala cez pavučiny, no zatínala zuby. Musela ujsť pred mäsožravou šelmou. Tá bola teraz väčšou hrozbou ako nejaké pavúky. Prerazila cez listy a ocitla sa pri malej jaskynke. Obzrela sa naľavo i napravo a vopchala sa do nej. Snáď ju to ochráni. Tá puma zrejme zacítila Danielovu krv. Prečo ma len nenechal ošetriť ho?! Teraz je ktoviekde a... Bože, prosím, nedovoľ, aby ho zožrala! Ja tu bez neho neprežijem! Denisa si nervózne obhrýzala nechty, tlkot srdca sa jej dostával do normálu. Je v bezpečí. Už len Daniel aby sa vrátil.

Srdce jej vynechalo zopár úderov, keď pred jaskyňou uvidela štyri čierne, mohutné laby. Chvíľu sa prechádzali popred, potom zastali a znovu sa začali prechádzať. Denisa slabo vykríkla a prikrčila sa čo najviac k stene. Laby sa na okamih stratili, no len čo si Denisa chcela vydýchnuť, zjavili sa znovu.

Minúty plynuli. Denise začali tŕpnuť končatiny, no puma sa nevzdávala. Naraz zaprskala a rozbehla sa preč. Dievčina podozrievavo hľadela na prázdne miesto pred jaskynkou. Je to len nejaká lesť tejto šelmy alebo ju skutočne niečo odlákalo? Denisa sa odvážila priblížiť ku vchodu. Nič sa nedialo. Vystrčila von i hlavu, no po pume zostala len uchodená tráva.

„Len aby sa Daniel z toho dostal.“

Pomaly vyliezla von a obzerajúc sa kráčala opačným smerom ako jej prenasledovateľka. Pofukoval jemný vetrík, vtáky veselo štebotali v korunách mohutných stromov, sem – tam sa Denisa musela vyhnúť ligotavej pavučine. Rododendrony sladko voňali, paprade sa jemne pokyvkávali a odhaľovali snehobiele výtrusy, vysoké stromy boli pospájané dlhočiznými lianami...

Tu si Denisa všimla, že vychodený chodník končí a pred ňou sa vynorila hustá spleť konárov. Pokúsila sa ju obísť, no šlo to ťažko, keďže v okolí rástli samé tŕnisté kríky. Tvrdohlavo ich odhŕňala v domnení, že tam, na druhej strane, musí byť bezpečnejšie, inak by to nebolo také zarastené.

Konečne sa jej podarilo odtiahnuť i posledný konár a pred očami sa jej rozprestrela zarastená čistinka. Pokrývalo ju množstvo farebných kvetov, včely poletovali z jedného na druhý, no najviac ich bolo okolo mohutného stromu, ktorý bol obsypaný drobnými bielymi kvietkami.

Bol to strom Kumanga, ktorý rastie len na Madagaskare, no pred niekoľkými rokmi neúmyselne zopár vedcov prenieslo semená z drobných kvietkov do Afriky a tie sa okamžite ujali. Stromy rástli bez väčších zásahov prírody a ľudí, no v tej chvíli ako zakvitol, si domorodci všimli, že dobytok, pohybujúci sa v jeho okolí, záhadne kape. Keď im zostalo už len zopár kusov, zistili, že práve vôňa tých nádherných kvetov je silne toxická a hynú pri nej nielen dobytok, ale aj ľudia. Oblasti vypálili, predsa však niektoré prežili. Ako tento tu.

Denisa sa chcela prizrieť bližšie, pretože tá krása ju uchvátila, ale vyšmykol sa jej z rúk konár, šľahol ju po tvár a odhodil na zem.

„Do riti!“ chytila si líce. Už znovu jej tiekla krv. „Už mám toho naozaj dosť! Samé chlpaté pavúky, hladné pumy a šľahajúce konáre... Čo som komu urobila?! Čo?! Bože, prečo mi to robíš?! Ja chcem ísť domov! Domov!!!Rozumieš?!“

Zotrela si zradné slzy, čo jej stekali po lícach a hmlisto pozerala pred seba. Strach ju opantával, paralyzoval. Nevedela, kde sa nachádza, kde je Daniel, ani ako sa odtiaľto dostanú. Prečo len nezostali na pobreží?! Pozorovali by more, možno by uvideli aj nejakú loď... Ešte aj kufrík v tom zhone stratila.

No tak, Deni, musíš sa pozbierať, možno ťa Daniel potrebuje.

Ja predsa netuším, kde je.

No a? Tak ho pohľadáš.

A stratím sa.

Kedysi si povedala, že ho miluješ tak, že by si zaňho aj život obetovala.

No áno, ale...

Už to tak nie je? To by som nečakala.

Nie! Ale načo mu bude moja mŕtvola, ak on ešte žije?

Moje nervy, Denisa, ty si sa zbláznila! Mysli pozitívne. Prežiješ a basta!

Dobre, dobre, nemusíš na mňa hneď kričať!

Tak zdvihni ten svoj zadok a choď!

Dobre!!! Ach...

Denisa len krútila hlavou nad svojím otravným druhým JA, ktoré bolo často horšie, než mladší súrodenci. Avšak, malo pravdu. Čo by si tu počala bez Daniela?!

Silou vôle kládla nohu pred nohu, strhávala sa pri každom zvuku... keď tu niečo zašuchotalo a sprava vyletela bieľa guľa.

„Deniska! Bože, ty žiješ!“ schytil ju Daniel do náručia a bozkával na obe líca.

„Pán učiteľ... bála som sa...“ bľabotala zmätená z jeho bozkov.

„Vieš, ako som sa ja bál o teba? Že ťa tá puma zožrala! Ale... Už ťa neopustím!“

„Počkajte, nemôžem dýchať.“

„Jaj, prepáč,“ odskočil, dokonca sa zdalo, že sa za svoje správanie hanbí. „Ale fakt som rád, že sa ti nič nestalo. No... hm... tak pôjdeme? Potrebovali by sme sa vrátiť na pobrežie. Toto bola chyba.“

„Ja vôbec netuším, kde by sme mohli byť.“

„Museli sme stroskotať na dosť hlúpom mieste, lebo nie je možné, aby tu neboli žiadni domorodci.“

„Myslíte, že by boli priateľskí?“ zatvárila sa Denisa pochybovačne, vložila ruku do Danielovej nastavenej dlane a spoločne vykročili.

„To neviem. Ale skúsili by sme. Ibaže takto... všade samá zeleň.“

„Buďte tichšie! Čo ak nás niečo začuje?!“ napomenula ho Denisa s predstavou, ako na nich z neba skáče osem púm. Za nimi sa ako na zavolanie ozvalo zarevanie.

„Vyzerá to tak, že si zlepšíme techniku behu,“ pokúsil sa zažartovať Daniel, keď sa znovu rozbehli, no pri pohľade do Denisiných očí plných smrti, zmĺkol. Trielili popod liany, preskakovali jamy, sem – tam im pod nohami niečo zamraučalo. Denisu už pichalo v boku, spomaľovala, no Daniel ju neustále ťahal za sebou. „Nesmieš sa vzdávať! Nesmieš!“

„Ja... už... nevládzem. Ne – nechaj – te ma tu. Choď – te sám.“

„Deni!“ Horko – ťažko prepletala nohami, nemohla sa nadýchnuť, keď tu Daniel skríkol: „Skoč do vody!“

„Čo – že?“

„Skoč do vody!!!“

„Ale ja... ne – neviem... plávať.“

„HOVORÍM TI SKOČ!!!“ zreval Daniel a potiahol Denisu do jazierka, ktoré sa vynorilo pred nimi.

Hladina sa nad obomi zavrela. Na okamih. Vzápätí sa obaja vynorili, vypľúvali vodu a utierali si oči, aby sa mohli rozhliadnuť okolo. Na brehu už stála ich prenasledovateľka. Žiarivé smaragdy na nich posmešne hľadeli, čítali v nich očakávanie a smrť.

„Teraz skočí za nami,“ drkotala Denisa zubami.

„Neskočí.“

„Ale áno. Veď – tak... to bý – va aj vo fil – moch.“

„Tu nie sme vo filme.“

Puma si sadla na breh, vrtela chvostom a neustále na nich upierala zelenkavé oči. Ležala pokojne, akoby vedela, že i tak budú musieť vyjsť von, priamo do jej náručia, v ústrety smrti.

„Prečo nejde za nami?“ nedala Denisa pokoj a skúmavo sa rozhliadala okolo, hľadajúc krokodíla alebo čokoľvek, čo by odradilo aj krvilačnú šelmu skočiť za nimi.

„Neviem, ale...“

Daniel už vetu nedokočil, pretože Denisa srdcervúco vykríkla a nechty mu zaryla hlboko do kože. Čosi ju pohrýzlo do nohy.

[ » na začiatok « ]