Kapitola:
Pridaná: 1.10.2011, 15:09:27
Čítaná: 759×
Hodnotenie: (počet hlasov: 10)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Renn Greenhouse, Draco Sam Malfoy,Foaly, Liana Blaine, Aeron, Salazar, Michael Michio Marquis, Renn
Stručný dej: Dominika Black, Katy, Rix, Peterka, Richio a mnohí iní z PI.sk

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika, horor

Kapitola: 1 » Pozvaný hosť 2 » Rokovanie 3 » Temné mestečko 4 » Katyne tajomstvo 5 » Nečakané rozhodnutie 6 » Miska z Jálskeho skla 7 » Skúška 8 » Zbožňovaná kráľovná 9 » Posily 10 » Coenobium 11 » Prebudenie mocných 12 » Počiatok 13 » Kto z koho 14 » Nečakané straty 15 » Vzkriesenie

„Uff! To teda bolo, kde to som?“ obzerala sa po izbe prebúdzajúca sa Kait. Pomaly vstávala z postele a obula si červené lodičky. Mala v pláne ísť opäť smerom k výbuchu, aby zistila, čo sa tam vlastne prihodilo a ako sa dostala na izbu. Prezliekla si šaty za koženú súpravu a išla do kúpeľne. Otvorila dvere a vošla dnu. Umyla si tvár a ruky, nalíčila sa a napila trošku odloženej krvi, ktorú mala pre situácie ako táto, aby bola vitálnejšia.

„Neskôr si dám ešte sprchu,“ povedala si sama pre seba. Posledný krát sa poobzerala v zrkadle a opustila izbu.

Prišla do veže Sanguis, kde nastal výbuch a videla ako Renn živo diskutuje s okolo stojacimi vodcami. Prišla bližšie k hrobkám. Dvere do Michaelovej hrobky boli otvorené a na zemi bola rozbitá Jálska miska.

„Merda, čo sa tu do pekla v mojej neprítomnosti stále deje?!“ vyhŕkla na upírov Kaitlin.

„Prečo je rozbitá tá drahocenná misa?“

„Pri zobúdzaní Michaela vypadla z držiaka kvôli výbuchu,“ odpovedala jej Renn.

Tým činom bude zobudený iba Von Doom a tak naša dohoda neznela!“ v jej očiach bolo vidno sklamanie, lebo ona, hoci vedela, že Doom je silnejší, hlasovala za Michaela.

„Kto to spravil?!“ s hnevom aj smútkom sa spýtala.

„Dvaja sluhovia, Dobby a Adelaide,“ odvetila jej Renn.

„Ihneď popraviť!“ prikázala Kait. „Takto to nepôjde, takú nepotrebnú chamraď držať v sídle.“

„Kait, ale to nebola ich chyba,“ vravela skormútene Renn.

„Akoby nie! Veď kto iný tam okrem nich bol?! A kde sú?!“

„Odišli, oboch som poslala preč,“ pozrela Kait do očí, akoby jej chcela vzdorovať.

„Nevrav a ty si tu kto? Aha, že sa pýtam, si nula, iba obyčajná nula!“ povýšenecky vyhŕkla Kait. Luskla prstami na upírov, aby poslali po sluhov. Plánovala ich priviazať k stĺpu za bieleho dňa.

„Nie, počkaj, nevieš ako to bolo, nemôžeš si dovoliť len tak ich popraviť!“ povedala Renn až sa v nej začala búriť žlč.

„Ale môžem!“ Kait už ostrým krokom išla von z miestnosti pre sluhov, no vtom na ňu Renn zakričala.

„Na vine je Sevrejna a jej pokusy!“ nebezpečne stúpajúcim hlasom povedala Renn. Kait sa na ňu obrátila a naklonila hlavu k pravému ramenu.

„Čože? Ako môže byť na vine Sevrejna?! Si taká úbohá, že nevieš, čo táraš.“

„Má pravdu, všetko sme videli,“ ozvali sa spoza Renn Aeron, Salazar, Foaly a Aurora takmer jednohlasne.

„Všetko ti vysvetlím,“ Renn začala Kait, napriek jej nevôli, postupne vysvetľovať ako sa to všetko stalo, podľa výpovedi sluhov, ktorí to mali na starosti.

„Aj tak za nimi zájdem, možno ich nezabijem, ale Draco sa všetko určite dozvie! A kde sú teraz asi pravdepodobne tí dvaja, Renn?“

„Nie som si istá, ale zdá sa mi, že išli na lov, keďže je teplejšia zimná noc.“

„Dobre, tak ja si na nich pokojne počkám,“ vyšla von z veže a šla smerom k svojej izbe.

Vošla priamo do kúpeľne, otočila kohútikom, zapchala zátkou otvor na vani a napúšťala si horúcu vodu. Rozopínala si zips a vyzliekla si obtiahnutú blúzku, ktorá sa jemne skĺzla po jej prsiach. Vyzliekla si nohavice, vyzula topánky a odkopla ich pod umývadlo. Pomaly si sťahovala nohavičky a jednou nohou vošla do poloplnej vane. Potom sa do nej postavila a rozopla si vlasy, štipec chcela hodiť do poličky, ale trafila sa do umývadla. Ako stála vo vani, v hluku vody sa zadívala do zrkadla oproti vani. Sklonila hlavu, pokrútila ňou a pomaly dychtivo si sadala do horúcej vody. Rukou si ju liala po hrudi. O chvíľku sa zosunula po šmykľavej vani a odpočívala.

***

„Už som blízko, ulovím si hoci iba toho malého škriatka,“ šepkal si popod nos Draco. „Alebo, žeby to bol elf?“ Zamyslel sa a na chvíľu zastal. Aj preto, aby zistil, ako ďaleko je ešte korisť.

„Ale nie, v tejto oblasti chodia iba temní elfovia, ktorí majú s nami podpísanú mierovú dohodu,“ opäť si šepkal popod nos.

Svojím bystrým zrakom videl, ako sa už pomaličky blíži. Korisť iba bez zbytočného hluku stála a nehýbala sa. Bola mu už na dohľad. Draco pomaly vystupoval spoza kmeňa stromu, aby sa na svoju obeť vrhol. Celý lačný po krvi, nečakal na nič iné a tak bez váhania skočil. V orlom skoku s vycerenými pazúrmi a zubami letel smerom ku koristi. Už bol veľmi blízko, no vtom objekt jeho túžby vystúpil celý spoza kmeňa.

Bol to elf, no nie hocaký, ale krvavý elf. Krvavých elfov v lese a ešte k tomu v noci človek, upír alebo vlkolak len tak nevídal. Pravdupovediac, krvaví elfovia tu ani nežili, iba sa v tejto oblasti zriedkavo ocitli. Mali svoju pevnosť ďaleko na juhu.

Tento elf čakal presne na takúto príležitosť. Sprudka sa otočil a ako Draco letel malým rýchlym oblúkom smerom na elfa, ten mal pripravený luk a behom sekundy preťal šípom Dracovi hruď. Elfský šíp bol taký ostrý, že mu dokázal prebiť jeho ťažké kovové brnenie. Zasiahol srdce. Draco dopadol pred elfa, priamo pod nohy. Ešte na zemi syčal. Prevrátil sa a vytrhol polovicu už zlomeného šípu, ktorého druhá kovová časť ostala v hrudi, sťažka sa nadýchol a privrel oči.

Elf na neho zhora pozeral, vzal druhý šíp a prestrelil mu hlavu, priamo medzi očami. Krv vystriekla na biely sneh všade naokolo. Zrazu vyšli z okolia ďalší elfovia kričiaci: „Dokázala to, dokázala, malá Shadow to naozaj dokázala!“

Elfka sa usmievala, bol šťastná, že zložila skúšku – zabitie vyspelej rasy. Prišiel k nej otec Dorpheus Shadow, ktorý ju s úsmevom potľapkal po chrbte. Potom si kľakol k obeti a veľkým dlhým mečom jej odrezal hlavu a dal do vreca. Niektorí elfovia si povytrhávali z Dracovho brnenia červené kamene. Angela, šťastná, že sa jej to podarilo jej vymyslenou taktikou bola hrdá, pretože tam stála už štvrtú noc, bez úlovku.

„Otec, už poďme, som unavená a chcem to dokončiť,“ povedala šestnásťročná Angela.

„Dobre drahá, ideme. Poďte, všetci,“ zavelil Dorpheus, hlavný generál elfov.

Bol to nízky chlap, ako každý elf mal veľmi špicaté uši, ktoré znamenali u elfov - čím väčšie, dlhšie, tým lepšie. Nosil zelené nohavice, kabátik a samozrejme luk. Jeho luk mal špeciálnu úpravu. Bol to agátový luk, na rukoväti s vytesanými lebkami, preto ho volali všetci v osade Luk rýchlej smrti, ktorý sa dedí z generácie na generáciu. U elfov sa takto dedili všetky luky, preto majú najčastejšie iba jedno dieťa. Mal žltý dlhý klobúk so špicom vpredu a s tromi pierkami na ľavej strane. Ku klobúku mu ladili dlhé špicaté žlté drevené topánky zakončené maličkou guličkou.

„Dobre pane,“ a všetci ho nasledovali. Keď došli do osady, Angela mala vyliezť na trojmetrový stĺp a zavesiť tam jej obeť, ako ukážku zrelosti. Ráno sa mali všetci zobudiť a urobiť jej obradný tanec, no ten stĺp bol na takého malého elfa, akým bola ona dosť ťažko šplhatelný, pretože mal iba málo záchytov. Bola vysoká stodvadsať centimetrov a priemerná výška elfa sa pohybovala o dvadsať až tridsať centimetrov viac.

Disponovala veľkými špicatými ušami po otcovi a dlhé hnedé vlasy dotvárali jej mladistvý príťažlivý výzor. Obliekala sa presne ako jej otec, s tým rozdielom, že ju zdobili hnedé podšívky na rukávoch kabátika a nohavíc. Tiež mala hnedý klobúčik a topánky.

„Ja sa bojím,“ priznala sa nervózne Angela otcovi.

„Neboj sa, bude to v poriadku, zvládneš to, veď to najťažšie máš už za sebou,“ pobozkal ju na čelo a šiel domov, prikázal aj ostatným, aby odišli preč. Jej úlohou bolo vyliezť, zavesiť hlavu na hák a počkať tam postavená do rána. Ráno mohli všetci vstať a pozrieť sa, či je naozaj dobrým budúcim veliteľom elfov.

***

Kait vyšla z vane. Obliekla si červený hodvábny župan a vyšla sa pozrieť, či už Dobby a Adelaide neprišli. Ako išla okolo veľkej rokovacej siene, akurát cez železné vráta prichádzali sluhovia.

Otočila sa smerom na nich s výhražným pohľadom. Obidvaja onemeli od nemilého prekvapenia.

„Dobrý večer, pani,“ ozvala sa Adelaide.

„Pre koho ako!“ drzo odpovedala Kait.

„Myslím, že viete, prečo vás tu čakám,“ pohodila dlhými čiernymi mokrými vlasmi, ktoré jej padali do tváre. Rukou si ich prehodila a pokračovala v rozhovore.

„Takže, kto z vás mi to vysvetlí, alebo Renn klamala?“ neľudsky sa usmiala.

„Nie neklamala, naozaj to tak bolo,“ povedal Dobby, pozerajúc do zeme.

„Vážne? Tak mi to povedzte ešte raz a presne!“ prižmúrila na nich oči.

„Dobre, pani. Po nariadeniach, ktoré sme dostali, sme sa vydali ku hrobkám a...“

„Pozeraj sa mi do očí, keď so mnou hovoríš!“ zakričala Kait na Adelaide a podvihla im hlavy.

Obidvaja jej postupne všetko vysvetľovali s obrovským strachom v očiach.

„Hm, takže zrejme za to skutočne nemôžete vy, ale aj tak dostanete trest,“ zákerne sa usmiala.

„Budete vykonávať práce na dvore, zametať a je mi jedno čo ďalšie, ale cez deň!“ zaškerila sa a už chcela odísť, no vtom jej ešte napadlo: „Nevideli ste Draca? Išiel na lov a stále sa nevrátil, musíme vyriešiť ten problém s Jálskou misou.“

„Nie, nevideli,“ odpovedali sluhovia a mali strach z trestu, ktorý im Kaitlin uložila, aj keď cez deň slnko do zámku aj tak neprenikne. Kait sa odišla zabávať iba nahá v župane do nočnej spoločenskej miestnosti.

„Poďme si už po tomto všetkom ľahnúť, drahá, som totálne ustatý a už sa nevládzem pozerať a počúvať tú našu drahú „pani“,“ povedal Dobby Adelaide, dali si navzájom sladký bozk na pery a držiac sa za ruky odišli spať.

[ » na začiatok « ]