Kapitola:
Pridaná: 30.9.2011, 21:57:52
Čítaná: 1095×
Hodnotenie: (počet hlasov: 8)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Denisa Bôčiková, Daniel Sollucsyi
Stručný dej: Denisa práve zmaturovala, ale svoje štúdium odkladá a odchádza do New Yorku, aby sa zdokonaľovala v angličtine. Jej lietadlo sa však pokazí a zrúti sa do mora. Keď sa Denisa preberie, ocitne sa na opustenom ostrove... Ale nie tak celkom. Objaví sa tam aj človek, na ktorého chcela zabudnúť - Daniel Sollucsyi. Ako sa tam dostal? A prečo ho musela stretnúť práve teraz, keď sa jej podarilo ako tak zabudnúť? Prežijú? Spoja ich drsné prekážky džungle? Alebo sa ich cesty znovu rozídu bez možnosti návratu späť?

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Zobuď ma bozkom 2 » Zobuď ma bozkom 3 » Zobuď ma bozkom 4 » Zobuď ma bozkom 5 » Zobuď ma bozkom 6 » Zobuď ma bozkom

Šepot jemných vĺn udieral nehybnej postave do uší. Tíško jej zmýval krvavé škvrny, nežne ju posúval po piesku, soľ sa jej usádzala v ranách, štípala...

Denisa sa pomrvila. Najprv otvorila len jedno oko, hľadela na bledomodrú oblohu, no keď ju zaliala ďalšia vlna, vyskočila.

„Ja žijem!“

Vzápätí, pri silnej bolesti hlavy a v pravej nohe, znovu klesla na zem. Do očí sa jej nahrnula krv, no i tak si neustále opakovala: „Ja žijem... Žijem! Bože, ďakujem ti, ďakujem! Ale... kde sú všetci? Ako som sa dostala z lietadla? Kde je?“

Pred očami sa jej vyjasnilo, chvíľu sa zmätene obzerala, keď tu jej pohľad padol na postavu, ktorá sa krivkajúc približovala.

„Moje nervy!“ vyletelo z nej a šokovane hľadela do tváre svojho niekdajšieho slovenčinára. Ten tiež znehybnel, ohromene na ňu hľadel...

„Čo tu robíte?“

„A ty?“

Táto absurdná situácia vyvolala u Denisy vlnu hysterického smiechu. Jej lietadlo sa zrúti, ona sa ocitne na prvý pohľad na opustenom ostrove a prvý človek, ktorého stretne, je Daniel Sollucsyi. Ten sa práve mračil: „Netuším, čo ti je smiešne. Nikde nevidím ani náznak civilizácie, lietadlo je ktoviekde, pochybujem, že ešte niekto prežil a ty sa smeješ?“

To Denisu umlčalo. Má pravdu. Ale... Ešte sa tu ani nerozhliadol a už robí unáhlené závery.

„O akom lietadle hovoríte?“

„Predsa o tom, čo spadlo!“

„Vy ste boli v mojom lietadle?!“

„Vyzerá to tak, že áno. Lietadlá nepadajú ako na bežiacom páse a na to isté miesto,“ zazrel Daniel na svoju bývalú žiačku.

„Človek nikdy nevie... A prečo ste chceli ísť do New Yorku?“ vyzvedala.

„Toto ťa teraz trápi?! Teraz?! Musíme sa odtiaľto dostať! Nájsť niekoho... Ale ak to chceš tak veľmi vedieť, šiel som za rodinou.“

Denisa na neho nemo hľadela. Vyzeral úplne tak isto ako pred štyrmi rokmi. Chcela utiecť pred spomienkami, navždy zabudnúť a keď sa jej to ako – tak podarilo, stroskotá na ostrove spolu s ním.

Dievčina sa poobzerala okolo seba. Jemný vetrík sa pohrával s vlnkami, privádzal k nim zvodné vzdychy mora a za nimi sa rozprestierala džungľa paliem, papradí a iste aj niečoho nebezpečného.

„Tak pôjdeme alebo tu chceš sedieť donekonečna?“

Nebol to ten istý Daniel, ktorého poznala. Ten bol vždy veselý, úsmev bol súčasťou jeho tváre, vtipy súkal z rukáva... Tento muž pred ňou bol nervózny, podráždený a sarkastický. Iste, pomyslela si Denisa, práve sme stroskotali, to nie je dôvod na úsmev. Ale aj tak nechápem, prečo sa ku mne správa, akoby som to lietadlo pokazila ja?!

„Myslím, že to bude trochu problém,“ ozvala sa.

„A to už prečo?“

„Zrejme mám vytknutý členok alebo aspoň poriadne buchnutý.“ Dúfam, že nie zlomený.

Danielovi sa na okamih zjavila v očiach neha, no hneď zmizla. „Môžeš sa na ňu postaviť?“

Skúsila to. Noha sa pod ňou zatriasla a podlomila. „Myslím, že bude lepšie, keď zostanem na pobreží. Ak chcete, môžete ísť niekoho hľadať. Ja si budem zatiaľ dávať na členok studené obklady,“ vytiahla vreckovku a namočila ju do vody. Bola rada, že nedopadla horšie, i keď tvár mala celú spuchnutú.

„Nemôžem ťa tu nechať samu.“

Denisa sa vďačne usmiala: „Aj tak je veľký zázrak, že žijeme a máme len malé odreniny.“

„To je pravda... Ktovie, kde vlastne sme. Ako nás sem... doplavilo. A zaujímalo by ma, čo sa stalo tomu lietadlu.“ Rozhliadol sa, akoby čakal, že k nim práve teraz pripláva na vlnách.

Denisa pozorovala jeho profil a usilovala sa nevšímať si zrýchlený tlkot svojho srdca. Je to vari znamenie od Boha? Má ešte šancu? Môže dúfať, že...? Nie. Veď vtedy sa o tom jasne presvedčila.

Denisa sa v myšlienkach znovu vrátila ku dňu, keď sa mali s Danielom stretnúť v cukrárni. Vošla dnu a zbadala jeho... ako sa hrá s maličkým bábätkom. Vedľa neho sedela žena snedej pokožky, nežne sa o neho opierala, prstami mu prechádzala po pleci a čosi mu šepkala do ucha. Vtom sa Daniel otočil k nej s pohľadom plným túžby ju nežne pobozkal.

Tento pohľad sa pre Denisu rovnal zabodnutiu dýky priamo do srdca. Splašene vybehla von, slzy sa jej rinuli po tvári a hlavou jej poletovala len jediná myšlienka: Nikdy nebude tvoj! Nikdy! Má predsa dieťa a ženu, ktorých miluje!

Bežala, čo jej sily stačili, akoby dúfala, že vypľuje dušu a spolu s ňou i bolesť, ktorá ju trhala na kúsky. Domov prišla až potme, zmrznutá na kosť, unavená a rozhodnutá. Požiada mamu, aby ju preložila do inej školy.

Mama jej však po príchode domov poriadne vyčistila žalúdok, no zároveň si všimla zúfalstvo v dcérinej tvári. Tušila, čo sa asi stalo, ale chcela, aby sa jej dcéra zdôverila sama.

Denisa v noci dostala vysoké horúčky, silný kašeľ a nad ránom ju previezli do nemocnice, kde strávila dva mesiace so zápaľom pľúc. Podarilo sa jej presvedčiť mamu, aby ju preložila. Spolužiaci boli proti nej, učitelia jej ktovieakú pozornosť nevenovali, jedine Daniel. Ale toho už vidieť nechcela. Uvedomovala si, že koná detsky, že by sa mala postaviť realite zoči – voči, no nechcela hľadieť do tej milovanej tváre s pocitom prehry.

Podarilo sa. Po dvoch mesiacoch Denisa nastúpila do druhej školy na opačnom konci mesta. Do kolektívu zapadla okamžite, s učiteľmi problém nemala, našla Lauru a na počudovanie, Daniela už nikdy nestretla. Spočiatku to bolelo. No aj tá najväčšia bolesť časom otupie. A teraz ho strela. Tu. Na ostrove. V džungli.

„Ešte ťa to bolí?“ vyrušil ju Danielov hlas. Kľakol si vedľa nej a zľahka sa dotkol opuchnutého členka. Denisou preletel slabý záchvev.

„Vydržím to. Zrejme je naozaj len udretý, nemusíte si robiť starosti.“

„Môžem sa ti na to pozrieť. Kedysi som chodil na kurz prvej pomoci.“

„Aj ja. Keď som si robila autoškolu. Vážne, nemajte strach, budem v pohode.“

„Len aby. A vyzleč si tú vestu, aby sa ti ľahšie dýchalo.“ Daniel pozrel pred seba. Široko – ďaleko nebolo žiadnej pevniny, morom neplávala žiadna loď, na nebi nebolo obláčika nieto lietadla. Boli tu len oni.

„Mali by sme sa pohnúť. Neviem, ako rýchlo sa v týchto teplých krajinách zotmie, ale vraj často nastane tma z minúty na minútu.“

Denisa pozrela na svoj opuchnutý členok: „Ja teda nikam nejdem. Tu je to akurát. Neriskujem, že ma niečo zožerie a tá noha by ma aj tak ďaleko nezaniesla.“ A nemusím bojovať s kadejakou háveďou ako sú pavúky, dodala v duchu zhnusene.

„V poriadku, tak tu seď a nikam nechoď. Vrátim sa.“

„A kam by som v tomto stave asi tak išla?“ odfrkla Denisa a hľadela za vzďaľujúcim sa Danielom, ktorý sa stratil v hustom poraste. „Dúfam, že ho nič nezje.“ Pozrela na svoj členok, ktorý nadobúdal fialovočervené sfarbenie. Položila si naň mokrú vreckovku, pozdvihla zrak, či náhodou nezazrie nejakú loď a znovu sa venovala členku. Vtom stuhla a pozrela pred seba ešte raz. Z diaľky plávalo niečo čierne priamo k nej! Pozviechala sa zo zeme a vrhla sa do vody. Onedlho už v rukách zvierala malý kufrík. Dychčiac dokrivkala na piesok a otvorila ho. Nadšenie z nej mierne opadlo. V kufri bolo len zopár kúskov dámskej spodnej bielizne, dva páry ponožiek, cigarety...

„No... aspoň, že mala moje číslo. Bože, čo mám robiť? Prečo som sa tu musela ocitnúť práve ja?“ vybuchla. „Uprostred ničoho! Kde sú ostatní, ha? Do hája zo všetkým!“

Zmĺkla, lebo napravo vzlietli s hlasným škrekotom nejaké vtáky. Denisa hypnotizovala mohutné palmy a kry, no nič sa nedialo. Ozval sa šuchot. Denisa začala pre istotu ustupovať k vode.

„Haló, je tu niekto? Daniel?“ šepkala. Znovu nič. Neustále civela pred seba, nohy jej už začínali tŕpnuť... Keď sa dlhšie nič nedialo, sadla si do piesku, znovu a znovu si prikladala obklady na členok a neustále sa obzerala.

Slnko ničím nerušene plávalo oblohou, pomaly sadalo za obzor a Daniela nikde nebolo. Unudená Denisa sa modlila, aby ho nič nezožralo. Ibaže... ak by aj, ako sa to dozvie? Možno ho niekto zajal. Nejakí domorodci. Alebo zablúdil. Áno, to určite. A teraz čo? Čo tu budem robiť sama ako prst? Bez neho...

Denisu chytalo zúfalstvo. Nad hlavou sa jej zapálila prvá hviezda. Poškuľovala po dreve, čo si počas dňa horko – ťažko nanosila, rozmýšľala, že si založí oheň, keď tu za ňou niečo zapraskalo. Denisa vyskočila. Tma sa zhusťovala, zabraňovala jej vo výhľade... Praskot ani šuchot neustával. Mladá žena si šla oči vyočiť, no nič nevidela. Zrazu sa pred ňou vynorila tmavá silueta. Zavrčala. Denisa slabo vykríkla, potkla sa a spadla.

„Tiež si už mohla založiť oheň. Nič tu nevidieť,“ ozval sa z tmy Danielov hlas značne podráždený. „Čo si robila celý deň?“ Podišiel k nej a chcel jej pomôcť na nohy.

„Predstavte si, nerobila som vôbec nič,“ odvrkla napajedene a ruku neprijala. „Čo som aj mohla, keď mám nohu ako kameň? Nanosila som však dreva, môžete si poslúžiť a založiť oheň! Okrem toho, priplával sem malý kufrík. Nič v ňom však nebolo, iba spodná bielizeň.“

Daniel si len niečo zamrmlal. „Fajn, tak skúsim niečo s tým ohňom.“ Darmo však skúšal, drevo bolo navlhnuté.

„No super.“

„Tak budeme tu. Nemá sa nám čo stať, sme na pláži. A nabudúce sa tak nezakrádajte, áno?“

Denisa si pod seba rozložila nafukovaciu vestu a schúlila sa do klbka.

„Ehm,“ odkašľal si Daniel po chvíli a hlas mal zrazu chlapčenský, „možno by nám bolo teplejšie, keby sme sa o seba opierali chrbtami.“

„Ale veď...“ Denisa si zahryzla do jazyka. Chcela mu protivne odvrknúť, ale zastavilo ju vedomie, že ho bude mať tak blízko seba. Denisa, teba to ešte neprešlo?!

„Dobre, môže byť.“ O chvíľu už na svojom chrbte pocítila jeho.

„Dobrú noc.“

„Dobrú.“ Denisa sa mierne pomrvila a v duchu zapriadla. Skutočne jej bolo teplejšie.

Onedlho sa už plážou niesol Danielov pokojný a pravidelný dych. Denisa však zaspať nemohla. Pozorovala hviezdy a premýšľala o posledných udalostiach, o jej obrovskom šťastí a najmä o Danielovi a jeho správaní. Vôbec ho nechápala. Veď vtedy to bol jeden veselý a vtipný muž! A teraz... Akoby všetku zlosť prenášal na ňu. V jeho hlase nenachádzala žiadnu stopu po nehe, v očiach mu neplápolali šibalské iskierky ako kedysi. Nerozumela mu. Kam sa to všetko podelo? A hlavne prečo?!

Keď sa však Daniel uprostred noci prevrátil na boku a ruku si preložil cez Denisin pás, neváhala ani chvíľu a svoje prsty preplietla s jeho.

„Dobrú noc, Daniel,“ šepla.

Ráno ich prebudilo ostré slnko. Denise v žalúdku vyhrávali cigáni, no uvedomovala si, že toho veľa nezje, jedine ak piesok z pobrežia.

„Dobré ránko,“ preťahoval sa Daniel vedľa Denisy. „Ako si sa vyspala?“

„Celkom dobre.“

„Aj ja. Nie si hladná? Včera som priniesol tri kokosy, dáme si aspoň mlieka.“

Denisa neveriaco hľadela na tri gule, čo jej dokotúľal k nohám.

„Hm... treba ho však rozbiť. Veď... snáď sa pohneme. Mohli by sme ísť trochu hlbšie, čo budeme stále robiť tu? Pravdaže, nie ďaleko. Musíme dávať pozor, či nepôjde nejaká loď...“ Rozprával horúčkovito a to Denisu prinútilo spýtať sa: „Deje sa niečo?“

Zatváril sa prekvapene, akoby si ju všimol prvýkrát: „Či sa niečo deje? No okrem toho, že sme uväznení na opustenom ostrove, lietadlo spadlo ktoviekde a jediné oblečenie, ktoré máme, je to na nás a o jedle ani nehovorím... Myslím, že sa nedeje vôbec nič.“

„Ja som sa už zľakla, že niečo horšie.“

„Netráp ma, prosím,“ šepol zničene, vzal do rúk kokosy a vzdialil sa.

Netráp ma? vyvalila Denisa oči. Čože mu robím? Veď on sa správa ako magor!

„Si schopná chodiť? Alebo máš ten členok ešte boľavý?“

Bol ešte opuchnutý, ale bodavá bolesť ustúpila. „Hej, zvládnem to.“ Daniel sa na ňu usmial: „Tak teda poďme, nech sa môžeme konečne najesť.“

Denisa schmatla kufrík a krivkajúc sa vybrala za Danielom. Predrali sa cez hustý porast papradí a posledný pohľad na more zmizol v spleti zelenej farby. Denisa dychčala za svojím učiteľom. S ľahkosťou sa predieral cez liany, odhŕňal mohutné listy rôznych tvarov... Šli mlčky, hoci Daniel zavše kútikom oka pozrel na svoju spoločníčku. Nepovedal však nič.

Pri palme, ktorá mala dostatočne tvrdú kôru, sa na chvíľu zložili a pokúsili sa kokosy rozbiť. Na ich zlosť obsahovali len zopár kvapiek mlieka.

„Úžasné, skutočne úžasné! A teraz akože čo? Mám sa postiť pol roka?“ rozčuľoval sa Daniel.

„Toľko tu určite nebudeme,“ chlácholila ho Denisa, „a určite nájdeme nejaké banány alebo...“

„Banány? A čo som ja nejaká opica?“

„Tak smažený rezeň s kôpkami ryže tu zrejme nenájdeme.“

Daniel sa srdečne rozosmial.

„Čo je?“ zamračila sa Denisa.

„Ale nič. Len... je škoda, že som si nikdy poriadne neuvedomil, aká je s tebou sranda.“ V očiach sa mu mihol smútok, no vzápätí zmizol. „Takže... zrejme budeme musieť pozrieť tie... banány.“

Znovu kráčali vpred.

„Kde si sa chystala?“

„Do New Yorku. Zlepšiť si angličtinu.“

„Chceš byť prekladateľka?“

„Nie... ešte neviem. Pôvodne... som sa chcela... stať... mníškou.“ Nevedela, čo ju viedlo k tomu, aby to vyslovila, no túžila mu dokázať, čo urobil. Aby pochopil, že... Že čo? Nemal čo. Jednoducho sa tak rozhodla. Nič viac. S potešením si všimla, že stuhol.

„Mníškou? A... to prečo? Ty si nikdy nechcela mať deti a... manžela?“ zastal a pozrel jej do očí.

„Ja...“ Denisa preglgla, „chcela, ale teraz už nie.“

„A prečo?“ naliehal Daniel, akoby od toho závisel jeho život. V tom okamihu Denisa zrevala na celú džungľu a uskočila nabok.

[ » na začiatok « ]