Kapitola:
Pridaná: 29.9.2011, 17:16:06
Čítaná: 1090×
Hodnotenie: (počet hlasov: 14)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Denisa Bôčiková, Daniel Sollucsyi
Stručný dej: Denisa práve zmaturovala, ale svoje štúdium odkladá a odchádza do New Yorku, aby sa zdokonaľovala v angličtine. Jej lietadlo sa však pokazí a zrúti sa do mora. Keď sa Denisa preberie, ocitne sa na opustenom ostrove... Ale nie tak celkom. Objaví sa tam aj človek, na ktorého chcela zabudnúť - Daniel Sollucsyi. Ako sa tam dostal? A prečo ho musela stretnúť práve teraz, keď sa jej podarilo ako tak zabudnúť? Prežijú? Spoja ich drsné prekážky džungle? Alebo sa ich cesty znovu rozídu bez možnosti návratu späť?

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Zobuď ma bozkom 2 » Zobuď ma bozkom 3 » Zobuď ma bozkom 4 » Zobuď ma bozkom 5 » Zobuď ma bozkom 6 » Zobuď ma bozkom

Na začiatok odporúčam, aby ste si prečítali prológ, ktorý sa tu kdesi nachádza, aby ste vedeli, o čo asi ide. :) Zatiaľ je to tu len tak na skúšku.

****

Kôpky oblečenia pomaly narastali. Denisa vyratúvala na prstoch, čo ešte potrebuje. Čakal ju rok v cudzine. Odsunula vysokú školu a rozhodla sa, že si potrebuje zdokonaliť angličtinu a najvhodnejším mestom sa jej zdal New York. I tak od detstva túžila navštíviť toto blikajúce mesto.

Krátke tričká, šortky, roláky, ponožky, rifle – to všetko postupne vkladala do obrovského kufra. S úsmevom pohladkala zelenú stužku a uložila ju do bočného vačku. Veľmi rada spomínala na svoju stužkovú, ktorá kolektív jej triedy ešte viac utužila. Všetko dopadlo perfektne. Len jeden človek jej tam chýbal. Ten, čo jej pred štyrmi rokmi pomotal hlavu a vďaka ktorému tiež prestúpila na inú školu. Nevolala mu, nevidela ho odvtedy, čo mali ísť spolu na kávu, dokonca sa jej rokmi podarilo ako – tak zabudnúť. Ak sa aj niekedy nejaká spomienka predrala na povrch, utlačila ju do najvzdialenejšieho kúta. Ako vravela ona, Daniela Sollucsyiho navždy pochovala.

Denisa si vzdychla. Nechaj to konečne tak! Začínaš nový život, v inom meste! Nemá zmysel zamýšľať sa nad tým, čo by bolo keby!

Keby... Márne pátrala zrakom po prítomných, nevidela ho. Nezatancovala si s ním, ako kedysi naivne snívala vo svojich dievčenských snoch, nepodal jej ruku a nezablahoželal všetko dobré do nového života...

„Deni, už si pobalená?“ zjavila sa vo dverách Denisina mama. Hoci sa snažila, nedokázala skryť dojatie v očiach. Veď jej jediné dieťa odchádza z hniezda! Samo do cudziny!

„Dá sa povedať, že áno. Ešte potrebujem nejaké drobnosti, ale to vybehnem aj teraz do obchodu. Potrebuješ niečo?“

„A veru hej. Kúp ešte mlieko a hladkú múku, narobím ti aj nejaké koláče,“ zatriasol sa pani Bôčikovej hlas.

O chvíľu si už Denisa obúvala tenisky a ponáhľala sa do obchodu. Zajtra letí a ešte nemá všetko pripravené. Hodila do košíka múku, mlieko, gumené cukríky, Delissu, žuvačky a o pár minút už kráčala okolo kostola. Akoby ju priťahovala nejaká neviditeľná sila, zastala, zahľadela sa dovnútra...

Chrám ju privítal chladivým tichom. Nikoho tam nebolo, len z vonku dnu prenikali vzdialené hlasy, húkanie sirén a štekot psov.

Denisa si sadla do prostriedku, vzopäla ruky a pozrela na pozlátený svätostánok. Bože, prosím ťa, daj, aby tá zajtrajšia cesta dopadla dobre! Aby ma tá náhradná rodina čakala na letisku a prijala ma bez problémov. Vieš, že sa bojím, ale... Denisa vzdychla. Snáď zabudnem. Dodnes nechápem, prečo si dovolil, aby som sa do neho zaľúbila. Veď si vedel, že je nemožné, aby sme sa dali dokopy!

Znovu jej srdce prudko bilo, dlane sa jej potili tak, ako vždy, keď si spomenula na všetky chyby. A najmä tie, ktoré sa týkali Daniela Sollucsyiho.

A opatruj mamu. Nech je zdravá a jej šéf... Veď vieš... Potvora. Opatruj ju, prosím.

Denisa sklonila hlavu a modlila sa ruženec. Prosila Boha o silu a odvahu, znovu prehodnocovala svoj pocit, že patrí sem, do kostola. Už dva roky premýšľala, že sa stane mníškou. Ona už v lásku neverila. Teda... verila, ale nechcela ju vpustiť do svojho života. Chcela len Daniela a toho mať nemohla. Denisa vedela, že jej mama túži v budúcnosti po vnúčatách, no i napriek tomu sa neustále zaoberala myšlienkou, že po návrate z New Yorku pôjde študovať na Katolícku univerzitu.

„Ďakujem,“ šepla Denisa ako vždy a vyšla von.

***

„Laura? Ahoj! To som sa, Denisa.“

„Deni! Už som si myslela, že ani nezavoláš. Ako sa máš?“ zatrilkovalo v telefóne.

„Prosím ťa, ako sa môžem mať?“ prevrátila Denisa očami, ale s úsmevom pokračovala. „Dnes som bola ešte v obchode, čo-to nakúpiť a... Bože, ja som taká nervózna! Ešte som neletela! Čo ak to lietadlo spadne? A rovno do mora! Ja neviem plávať!“

„Denííís, čo si... Lietadlo je veľmi bezpečný dopravný prostriedok.“

„Hej, ale len kým je na zemi.“

„Ale no. Čo by som ja dala, keby som mohla ísť aj ja. Škoda, že si to nemôžeme dovoliť.“

„Mohla si ísť so mnou v lete brigádovať, pamätáš?“ neodpustila si Denisa.

„Ach, nepripomínaj mi to. Potom by som predsa nemala čas kúpať sa s Lukášom,“ zafrflala Laura.

Ozval sa smiech. „Jasné, ten tvoj božský Lukáš. Čo by si len bez neho robila. Ozaj, ako sa má?“

„Vynikajúco. Chceli sme prísť zajtra za tebou a rozlúčiť sa, ale on musí pracovať a ja nemôžem, lebo u babky sú hody, tak tam ideme už dnes večer, aby sme to popriprávali a zajtra budem celý deň behať pomedzi hladných bratrancov... Fakt som chcela prísť, mrzí ma to.“

„Ale to nič, veď si mi spravila parádnu rozlúčkovú párty, rozlúčili sme sa... Len pekne choď k babke, lebo zas budeš počúvať tri dni, aká si lenivá a podobne...“

„Veď to... Chcela som ťa však vidieť... Tak mi aspoň zavolaj hneď, ako prídeš, okej?“

„Jasné...“

„Deni, prepáč, musím končiť, mama na mňa volá, že treba ísť, tak sa maj, držím ti strašne moc, moc palčeky a neboj sa, nič sa nestane, všetko dobre dopadne a keď prídeš, budeš tak spíkovať, že až...“

„Diky,“ zasmiala sa Denisa, „aj tebe nech sa darí, mám ťa rada. Pápá.“

„Pááá.“

Denisa zložila a pozrela na displej. Mala by sa ísť vyspať, inak bude zajtra hotová. Ešte raz si prekontrolovala, či má zbalené všetko a zakutrala sa do mäkkých perín. Už zajtra...

Ráno splašene pobehovali po byte ona i jej mama. Posledné úpravy, zamknutie bytu a onedlho už boli na letisku.

„Ach, Deniska, budeš mi strašne chýbať,“ objímala ju mama a máčala jej košeľu slzami.

„Mami, aj ty mne a neplač, prosím. Potom sa bude chcieť aj mne.“

„Dávaj si na seba pozor. Pamätaj na všetko, čo sme ti vždy aj s otcom vštepovali do hlavy.“ Spomienka na otca obe zabolela.

„Budem, neboj,“ skočila jej Denisa do reči. „Aj ty sa tu drž a poslúchaj,“ naoko jej pohrozila.

„Dobre, mami.“

„Máš určite všetko?“

„Áno, áno a ak nie, kúpim si. Nie som už malá...“

„Tak choď, lebo to nestihneš. A hneď ako priletíš, mi zavolaj."

***

„Dobrý deň, vitajte. Vaše miesto má číslo dvadsaťštyri, nech sa páči, tu naľavo. Aerolinky vám prajú príjemný let,“ milo sa usmievala letuška a nasmerovala Denisu správnym smerom.

Vedľa jej miesta sedel asi päťdesiatročný pán v obleku a zanietene ťukal do notebooku. Denisa sa usadila na jedno z dvoch voľných miest a zvedavo sa obzerala po spolucestujúcich. Mladá rodinka s tromi deťmi, dva staršie páry, potom nejakí zaľúbenci, ktorí sa od seba nevedeli odtrhnúť a potom už len samostatní jedinci, ktorí zrejme ako ona cestovali za vzdelávaním, či návštevou vzdialenej rodiny.

O chvíľu si už cestu k poslednému voľnému miestu razil starý muž. Biele vlasy mu trónili na hlave ako čerstvo nastriekaná šľahačka a sivobiele fúze sa mu jemne stáčali ku kútikom pier, čím mu dodávali prísny výraz.

„Dobrý,“ zahuhňal a zvalil sa vedľa Denisy. Okolo neho sa vznášal pach cesnaku. Denisa nemusela dlho pátrať prečo. Na kolená si vyložil osúch, riadne potretý cesnakom i tatárskou omáčkou a schuti sa doň pustil. Denisa pokrčila nosom a otočila sa na druhú stranu k druhému, pracujúcemu, susedovi. Veľmi príjemní spoločníci, naozaj. To som fakt vyhrala.

Onedlho boli pasažieri vyzvaní k zloženiu stolíkov, lietadlo sa zatriaslo, rozbehlo sa pristávacou dráhou a vzlietlo. Denisa nadšene pozorovala zmenšujúce sa domy, ľudí pripomínajúcich mravce a keď jej ružovkasté oblaky zastreli výhľad na zem, oprela sa. Začína sa nová kapitola môjho života. No nie je to úžasné? Konečne!

Úvahy jej neustále prerušovalo hlasné mľaskanie. Dvakrát cmukla, no jej sused ju ignoroval a začal si hrubým prstom vyberať zvyšky osúcha spomedzi zubov. Denisa s povzdychom siahla do kabelky a vytiahla Ipod.

„Don't call my name / Don't call my name, Alejandro / I'm not your babe / I'm not your babe, Fernando...“

„Od januára cez leto / A celým rokom / Ja blázon ľúbil som ťa / a zostal len otrokom / Ďakujem ti že sme spolu žili / Ja preťal som si žily...“

„To je nuda,“ šomrala si Denisa a pozrela von oknom. Všade tma ako v rohu, leteli už šesť hodín. Niektorí v lietadle pochrapkávali, iní tiež počúvali hudbu... Biely pán vedľa Denisy, ako ho ona nazvala, tiež driemal s ústami dokorán.

No nič, ja ho budiť nebudem. S úsmevom vybrala knihu Harry Potter a Dary Smrti. Jedinú, čo mala doma z celej série. Zbožňovala ju. Obdivovala Rowlingovú, jej neobyčajný talent. Denisa nechápala, ako sa to spisovateľke podarilo, no najviac si obľúbila Severusa Snapa. A čo, že nebol klasickým kladným hrdinom? Zbožňovala jeho tmavé vlasy, oči, ktoré vedeli byť chladné a nepreniknuteľné alebo vášnivé pri spomienke na Lily. Dokonca i jeho krivý nos ju fascinoval.

Lietadlo sa zrazu zatriaslo. Starec zachrapkal a hlava mu odkväcla Denise na plece. Lietadlo znovu poskočilo.

„Čo sa deje?“ prebúdzali sa cestujúci a dezorientovanie sa rozhliadali okolo. Spod ich nôh vychádzali zvláštne zvuky. Akoby motor plakal.

„Len pokoj, nastali síce nejaké komplikácie, ale nie je to nič, čo by páni piloti nezvládli,“ upokojovala ich letuška.

V skutočnosti sa v kabíne pilotov rozhodovalo o živote cestujúcich. Pred polhodinou ich meteorologický ústav upozornil, že je pred nimi búrka a bude lepšie, ak ju obídu. Hlavný pilot si však presadil, že ten kúsok ešte prejdú a až potom sa odklonia od naplánovanej trasy. Možno by to dopadlo celkom dobre, zasvietila však poistka, že motor nie je v poriadku. Bolo potrebné okamžité núdzové pristátie, to sa však nemalo ako zabezpečiť. Skôr než sa nazdali, lietadlo sa ocitlo uprostred ohnivých bleskov a koordinácia lietadla nebola možná.

Ozvali sa zúfalé výkriky o pomoc a nárek malých detí. Lietadlo sa zmietalo v prírodnom živly, ozývalo sa praskanie. Po chvíli však nastal pokoj a lietadlo letelo hladko ďalej. Jediným problémom bolo, že v tom zmätku piloti stratili smer a navigačný systém nefungoval. Vydali sa v ústrety temnote s nádejou, že idú správne.

„Do čerta, ja som už starý! Moje srdce takéto nápory nemusí vydržať,“ rozčuľoval sa biely pán a rozhadzoval rukou, pričom udrel aj Denisu.

„Sadnite si už konečne normálne a prestaňte sa správať ako decko!“ odsotila ho. „Ak ste si nevšimli, nie ste tu sám! Aj iní majú strach a navyše... sú tu aj malé deti!“

„Sopľaňa, čo si to dovoľuješ?! Toto lietadlo malo byť bezpečné!“

„Lebo my ostatní sme si ho vybrali v nádeji, že zomrieme!“

„Prosím vás, utíšte sa. Krik nikomu nepomôže,“ upokojovala ich letuška trasľavým hlasom. Práve sa vrátila z kabíny pilotov a neniesla dobré správy. Lietadlo bolo poškodené a oni potrebovali pristáť. Nebolo však kde, leteli nad morom.

„Prosím, navlečte si vesty, ktoré sú pod sedadlami.“

„Vráťte mi peniaze!“

„Mama, ja nechcem zomrieť!“

„Budem sa sťažovať!“

„Ešte pred chvíľou ste vraveli, že zomriete,“ oborila sa na svojho suseda Denisa. Biely pán sa na okamih zarazil. „Možno prežijem! Nemusíte mi pripomínať, že mám smrť na jazyku!“

Denisa otvorila ústa, keď tu lietadlo znovu poskočilo. Už to vyzeralo, že je všetko v poriadku, keď tu sa ozval vzdialený výbuch, tmavú noc za oknami ožiarila červenozlatá žiara, lietadlo sa znovu zatriaslo a dnu prenikol zápach horiacich káblov.

Ozval sa krik, rev, plač, cestujúci sa skotúľali na kopu, zúfalo sa držali sedadiel, na tvári si pridržiavali kyslíkové masky, zatiaľ čo ich priťahovala mocná zemská príťažlivosť.

„Bože, prosím, daj, aby som nezomrela! Prosím, prosím!“ Denisa sa kŕčovito držala sedadla, cítila, ako jej nad okom, ktoré si pred chvíľou udrela o operadlo, naviera hrča, v uchu mala zaľahnuté od hysterického kriku bieleho pána, ktorý jej zatínal nechty hlboko do kože...

Denisa mala problém s dychom, hrudník si už hodnú chvíľu tlačila na kolená a teraz ju pridlávil ešte aj jej spolusediaci. Smrad cesnaku a zhoreniny sa už nedal vydržať.

Lietadlo letelo strmšie a strmšie.

Nech je už po tom! prosila Denisa zúfalo.

Nebesia, akoby chceli splniť jej posledné želanie, zariadili ešte jeden výbuch, Denisa pocítila silný náraz a pohltila ju tma.

[ » na začiatok « ]