Kapitola:
Pridaná: 27.9.2011, 18:13:26
Čítaná: 955×
Hodnotenie: (počet hlasov: 13)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Bellatrix Blacková
Stručný dej: Venované Bellatrix. Nikdy sa jej nedostalo dostatočnej pocty. Bola geniálna. A nikto nikdy viac o nej nevedel.Iba to,že bola najvernejšia z najvernejších...

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Kapitola: 1 » 1 2 » 2 3 » 3 4 » 4 5 » 5

Poviedka 12+ :)

--------------------------------------------------------------------------

2.9.1962

Po tejto zvláštnej noci, tej hrdosti v mojom srdci neubudlo. Konečne sa ockovi pekne zavďačím a môžem prestať žiť pod jeho neustálym drobnohľadom.

Po prebudení som si obliekla župan a kráčala som smerom do klubovne. Bola skoro celkom prázdna. Sedel tam iba jeden piatak, aspoň jeho výzor to tak naznačoval.

„Kde tu nájdem kúpeľnu?“ spýtala som sa ho úplne otrávene. Nemala som v pláne sa zoznamovať s ľudmi a udržiavať nejaké špeciálne vzťahy. Ale keď člověk jednoducho musí..

Usmial sa na mňa chlípnym úsmevom. Cítila som,ako keby si ma predstavoval nahú. Ale ja sa nemám predsa za čo hanbiť , nato aká som malá, som pekná , každý to mojim rodičom opakoval. Vypäla som hruď a spýtala som sa ho znovu. Vyceril svoje zuby a konečne sa jeho ústa začali pohybovať.

„Zavediem ťa?“ spýtal sa ma a pomaly vstával. Iba som pokrútila hlavou.

„Ale čo za to?“ spýtal sa ma ešte ulísnejšie.Nevedela som,čo mu povedať. Do líc mi stúpala červeň.On to skutočne robil! No neváhala som a nechala som sa zaviesť. Ebenové dvere so strieborným klopadlom v tvare hada stáli na konci chodby. Chlapec zaklopal a dvere sa otvorili.

Stála tam priestranná vaňa, ale aj sprcha. Miestnosť bola prázdna.

Zrazu ma chytil za rameno a oprel ma o stenu. Dvere sa zatvorili a díval sa mi priamo do očí.

„Schválne, či už dievčatku narástli kozičky?“spýtal sa s posmešným tónom a zašiel mi pod župan. Jeho dlhé,chladné prsty sa mi dotkli malých bradaviek a pokračovali smerom k bruchu. Nebolo mi to nepríjemné,skôr trápne. Zvláštne trápne.

„A schválne či už dievčatko začalo zarastať?“pošepkal mi svojim slizkým hlasom do ucha a jeho ruka bez varovania pokračovala tam dole.. Prešiel mi po chĺpkoch a usmial sa.

„Si magor.. Som len prváčka,“ povedala som mu. Úsmev mu však z tváre nezmizol.

„Aj z týchto malých, nevinných prváčok raz vyrastú poriadne samice hodné môjho lona ,“ zasmial sa a nechal ma v kúpeľni samú. Bolo mi zvláštne , ale aj krásne. Páčila som sa mu! Však komu nie..Aj keď som taká malá, mnoho dospelých čarodejníkov išlo na mne oči nechať. Ktovie , čo si predstavovali..

Po zvláštnom uvítaní do nového dňa som zišla dole na raňajky.Nebola to taká príjemná vôňa ako u nás doma. Určite to tí škriatkovia odflákli ako tradične. Otec ich za to kruto trestal.

Jedlá neboli ani vyberané, obyčajné.. Myslím,že som si zaslúžila viac ako obyčajnú omeletu.Sadla som si ku stolu a pustila som sa do hrianky. Nebola som hladná, skôr som to jedla z povinnosti.

Pomedzi stoly sa prechádzal Slughorn a rozdával rozvrhy.

„Á , slečna Blacková, som poctený..“ poznamenal pri kladení rozvrhu na môj stôl. Zakrátko som zistila,prečo bol taký srdečný.Prvú hodinu sme mali s ním a s tými v modrých habitoch s neskutočne múdrymi kecmi.

Slughorn sa postavil pred svoj kotlík a srdečne sa na niektorých usmial. Vrátane mňa.

„Dobrý deň,študenti. Som profesor Horace Slughorn a budem vašim profesorom elixírov. Väčšinu z vás poznám,takže ihneď začneme jednoduchým elixírom, ktorý sa volá Životabudič. Mohol by mi prosím niekto povedať, načo taký Životabudič slúži?“

Prihlásila sa nejaká z Bystrohlavu. Bla,bla, bla..proti nádche..bla,bla,bla. Tie stupídne kecy ma unavovali. Radšej by som bola v klubovni alebo proste niekde inde.

Prepáč, nechce sa mi rozprávať o nudných hodinách. O herbológii ani nehovoriac.. Ak ma niečo prestalo baviť hneď, tak to bolo práve toto. Radšej som odišla na obed pri prvom zvonení.

Na stole pristála čierna sova. Hrdo natiahla svoj krk a žmurkla na mňa kávovým okom.

Drahá Bella,

Ďakujeme za tvoju včerajšiu sovu, tá novinka, že si v Slizoline, v nás vyvolala neskutočnú radosť. Sme na teba právom hrdí, Bella! A tvoje sestry tiež. Tvoja mama a otec.

P.S: Tie sladkosti nemusíš zjesť hneď!

Nechcelo sa mi hneď odpisovať , preto som sa na to vybodla a šla som prežiť ďalšiu časť nudného vyučovania. Keď sa to konečne skončilo , šla som rovno do klubovne. Sedel tam ten chlapec , čo ma ráno obchytkával. A nie sám. Sedel tam s nejakým dievčaťom ,asi o rok mladším. Dotýkal sa jej pŕs a chlipne sa smial spolu s jeho partiou. Snažila som sa nevšímať si to. Ale výbuchy smiechu boli hrozne hlasné. Zavrela som sa do klubovne, kde boli okrem mňa ešte nejaké dve zrúdy. Otvorila som si balíček s cukríkmi a začala som so šrotovaním. Jedna z nich, očividne tiež prváčka, na mňa divne zízala. Teda skôr na ten balíček.

„No..moc by som nečumela. Budeš ešte tučnejšia ako si teraz..“ povedala som jej. Začervenala sa a odvrátila svoju tvár. To ponižovanie mi ukladá pokoj v duši.

[ » na začiatok « ]