Kapitola:
Pridaná: 27.9.2011, 16:40:07
Čítaná: 728×
Hodnotenie: (počet hlasov: 11)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Bellatrix Blacková
Stručný dej: Venované Bellatrix. Nikdy sa jej nedostalo dostatočnej pocty. Bola geniálna. A nikto nikdy viac o nej nevedel.Iba to,že bola najvernejšia z najvernejších...

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Kapitola: 1 » 1 2 » 2 3 » 3 4 » 4 5 » 5

Prosím, majte so mnou strpenie, prvé kapitoly sa píšu ťažko. Zatiaľ to nieje vekovo obmedzené,ako čoskoro bude. Zatiaľ oničom, za pár chvíľ sa to rozbehne. Tak preto miernite svoje hodnotenia :)

Venované Bellatrix.. Nikdy sa jej nedostalo dostatočnej pocty. Bola geniálna. A nikto nikdy viac o nej nevedel.. Iba to,že bola najvernejšia z najvernejších..

------------------------------------------------------------------------------

V miestnosti, plnej brokátu a čierneho kašmíru, ležalo niečo obyčajné. Niečo tak obyčajné,čo sa do tej izby nehodí.Ebenová knižka s čiernym srdcom v ľahom rohu. Denník.

Tento denník patrí Bellatrix Blackovej!

1.9.1962

Milý denníček, už dlho som uvažovala,že si ťa založím, ale doma nikdy nebol čas. Matke pripadal tento nápad detinský a vraj sa mám sústrediť na štúdium a nie na hlúposti. Ale myslím,že nezistí,že som si ťa založila. Volám sa Bellatrix a som v prvom ročníku.

Na nástupišti 9 a 3/4; bola plno. Para bola, kam som sa pozrela. Plno detí,takých ako ja. A predsa neboli ako ja. Bolo tam plno tých špinavých humusákov, ako hovoril vždy otec pri večeri. Vždy mi pripomínal,že sa s nimi nemám dávať do reči, vraj na mňa prenesú ich odporný pach a začnem byť ako oni. Ale ja nechcem byť ako oni! Vždy som hovorila otcovi. S tymi deckami som sa do reči nedávala. Bola som rada, že som konečne slobodná. Že nemusím počúvať reči môjho otca ako hrozne chcel syna, Blacka..Malého Blacka s ebenovými vlasmi a krásnymi, čistými očami.. Že by to bol Cygnus IV Black.. Och,prepáč, denníček za moje slzy. Viem,je to prejavom slabosti..ale niekedy si jednoducho nemôžem pomôcť.

V kupé som sedela sama. Pozerala som sa na míňajúcu sa krajinu a hrala som sa s prútikom. Bol zvláštny, ohybný. Až som prestala mať strach,že sa mi niekedy zlomí. Starý blázon, Ollivander, ako ho volá môj otec, mi povedal,že s tým prútikom sa dajú robiť zvlášť temné veci.Veľmi temné veci. Ale už ma nebaví písať o tomto. Dovoľ mi,denníček,aby som trošku preskočila.

Po príhovore toho starého blázna, ďalšieho s týmto označením od môjho otca, som čakala v rade s ostatnými budúcimi čarodejníkmi..

Blacková Bellatrix.

Zavrela som oči a kráčala som ku stolčeku, ako keby som nevedela,čo ma čaká. Som predsa čistokrvná,tak si musím byť istá,kam pôjdem.. Skoro od narodenia mi to hovorili kam pôjdem,tak prečo som mala srdce v hrdle?

Sadla som si na stolček a vyčkávala,kedy mi na tie moje vlasy, podobné hniezdu, položia triediaci klobúk.

Hmm..Ďalši Black..Slizolin!

Od stolu, pri ktorom sedeli študenti Slizolinu, sa ozval mohutný pokrik. Sadla som si a vychutnávala som si ten pocit.. Konečne môže byť otec na mňa hrdý,splnila som prvú métu jeho plánu..Plánu našej rodiny.

Zato od Chrabromilského stola na mňa gáňila jedna podivínka. Mala ryšavé vlasy a nevyzerala moc sympaticky. Bola hrozne pri tele. A naviac, z Chrabromilu..

Na schodoch sme sa tlačili s niekoľkými študentmi.

„Uhni!“ zakričala som na tú ryšavku a strčila som do nej. Skoro spadla.

„Mohla si to povedať aj pekne..“ odpovedala mi piskľavým hlasom.

„Nemôžem za to,že zaberáš všetok potrebný priestor pre jedinca!“ zasmiala som sa a posunula sa ďalej. V jej malých očkách sa zaleskli slzy. Niekto jej tú pravdu musel povedať.

Cítila som sa úžasne. Konečne bez rodiny, konečne bez otravných, zasopľených sestier a konečne slobodná..Voľná..A konečne môžem žiť!

[ » na začiatok « ]