Kapitola:
Pridaná: 26.9.2011, 06:54:37
Čítaná: 764×
Hodnotenie: (počet hlasov: 14)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Renn Greenhouse, Draco Sam Malfoy,Foaly, Liana Blaine, Aeron, Salazar, Michael Michio Marquis, Renn
Stručný dej: Dominika Black, Katy, Rix, Peterka, Richio a mnohí iní z PI.sk

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika, horor

Kapitola: 1 » Pozvaný hosť 2 » Rokovanie 3 » Temné mestečko 4 » Katyne tajomstvo 5 » Nečakané rozhodnutie 6 » Miska z Jálskeho skla 7 » Skúška 8 » Zbožňovaná kráľovná 9 » Posily 10 » Coenobium 11 » Prebudenie mocných 12 » Počiatok 13 » Kto z koho 14 » Nečakané straty 15 » Vzkriesenie

Za studenej zimnej noci sa nevedomky jeden človek bez domova, nepochádzajúci z týchto krajín, zatúlal. Prišiel pred veľkú bránu, ktorá bola zamknutá, no nič mu nebránilo preliezť plot, aby sa dostal na chránené miesto, kde by prečkal aspoň túto mrazivú noc. V meste bolo nezvyčajné ticho, ani náznak pohybu či závan vetra, tak sa pomaly vkradol do jedného starého domu. Ľahol si do jedinej postele, ktorá bola ešte v dobrom stave. Posteľ bola veľká, pre dve osoby. Konečne sa po dlhom čase vyspí. Len čo zavrel oči, tvrdo zaspal.

Bolo chvíľu po polnoci, keď sa zobudil na hrozivé zavýjanie. Panika ho prinútila vyliezť z postele a vykuknúť von oknom. Divé psy, alebo vlci. Sadol si na špinavú podlahu pod oknom a zhlboka dýchal.

,,Ticho, ticho,“ šomral si. ,,Len nech ma nezacítia.“ Triasol sa a držal si kolená blízko pri tele. Svit mesiaca osvetľujúci malú izbu vystriedal tieň. Muž sledoval, ako sa vysoký tieň mihá na podlahe.

,,Ach, žeby konečne človek?“ pomyslel si. Postava za oknom sa začala hýbať smerom k dverám. Pohla sa kľučka a dvere sa pomalým pohybom otvorili. Muž počul ťažký dych. Akoby nejaké veľké zviera vetrilo vo vzduchu po koristi.

,,Človek,“ ozval sa hrubý neľudský hlas. Do miestnosti vtrhla vysoká postava. Telo mala pokrivené a zarastené hrubými chlpmi. Dlhá tvár sa podobala na vlčiu a lačný výraz v očiach jej dodával hrôzostrašný dojem. Muž sa odtiahol k stene a na čele sa mu zaleskli kvapky potu. Na tvári vlkolaka sa zračilo niečo ako úškrn.

,,Neubližujte mi!“ zvolal muž a ruky si priložil k hlave. Vlkolak naňho pozrel, podišiel k nemu a uhrýzol ho do krku.

,,Máš šťastie, že som žral,“ prehovoril opäť vlkolak. ,,Ale budeš nám užitočný,“ prehodil si muža v bezvedomí cez plece a stratil sa za dverami.

***

V tomto tajomnom malom mestečku nebol žiaden život, ani nič čo by naznačovalo prítomnosť iných ľudí. Kde tu sa potulovali divé zvieratá a živili sa kosťami a zhnitým mäsom, na ktoré náhodou natrafili v ruinách domov. Ľudia sa tomuto miestu dávno vyhýbali. Všetky budovy boli staré a napoly zrútené. Stálo tu len zopár uzavretých domov, v ktorých akoby niekto žil. Nik o mestečku nemohol rozprávať, lebo nikto sa nedostal za jeho brány. A aj keď sem čas od času niekto vkročil, nevrátil sa živý.

Tmavé ulice mesta nikdy neveštili nič dobré. Kedysi dávno ho obsadili a vyplienili vlkolaci. Usadili sa tu v okolí svojho sídla a prežili vďaka lovu ľudí a iných bezbranných rás.

Za mestom tiekla špinavá páchnuca rieka, nad ktorou sa v hmle týčilo hlavné vlkolačie sídlo. Kedysi tu žilo len okolo tuctu vlkolakov. Akási vlkolačia rodina. Dnes je ich okolo 150 a takto mohutne sa premnožili len za niekoľko desaťročí. Upírov bolo teraz takmer dvakrát toľko, vlkolačia rasa je však oveľa silnejšia, preto sa upíri obávajú a zvolávajú si na pomoc iných, hrozivejších netvorov.

V terajšom vlkolačom kráľovstve vládla žena. Zo začiatku sa to zdalo všetkým neobvyklé, mnohí si dovolili dokonca robiť posmešky, no po čase zistili, že je rovnako mocná ako ktorýkoľvek muž. Mala dve dcéry. Tie mali nastúpiť na trón po nej, no vlkolakom bude kraľovať iba jedna z nich. Kráľovská rodina aj s najbližšími stúpencami žila v sídle nad mestom.

Bol to starý hrad, zvaný Darcburg, s hrubými múrmi a vysokou vstupnou bránou. Takmer všetok nábytok v hrade bol zdobený striebrom. Obrazy na stenách nahradili fakle a strieborné svietniky, preto sa kamenné chodby podobali na dlhé jaskyne. Hlavnú miestnosť tvoril masívny nábytok a veľký prezdobený stôl za ktorým zvyčajne sedela kráľovná, a pripravovala svoje plány na ovládnutie celého okolia.

Tentoraz kráľovná Dominika Black stála pri jedinom okne v miestnosti. Neskôr sa prechádzala sem a tam, akoby nad niečím rozmýšľala. Bola vysoká a čierne šaty po zem jej dodávali neobyčajnú krásu aj napriek tomu, že mala črty nemilosrdného vlkolaka. Krátke kučeravé vlasy jej lemovali bledú, nikdy sa neusmievajúcu tvár. Strhla sa, keď sa vstupné dvere otvorili a dnu vošiel vlkolak s mužom prehodeným cez plece.

Hodil muža na zem a zahľadel sa na svoju pani.

,,Pri akej príležitosti mi nesieš túto zberbu?“ prehovorila a jej silný hlas sa odrážal od stien.

,,Uhrýzol som ho, aby sa stal vlkolakom, ale ak ste hladná, alebo vaše dvojičky...“ odpovedal jej vlkolak mierne natvrdlým hlasom a s tupým výrazom na tvári.

,,Hmm... vyzerá ako silný človek, ktorý už niečo zažil, asi ho ušetrím.“

,,Dobre, tak ja idem kráľovná moja,“ a obrátil sa smerom k dverám.

,,Marty, čakaj!“ vlkolak sa otočil smerom ku kráľovnej.

,,Áno, pani?“

,,Doveď sem Katy a Lucy Bellatrix! Stále sa niekde túlajú a ja nikdy neviem kde. Aspoň, keby chodili spolu, ale chodia samé a sú v ohrození iných rás, hlavne upírov.“

,,Ako si želáte.“

Marty už v podobe človeka vykročil k dverám, ktoré sa zrazu otvorili a dnu vtrhli Katy a Lucy.

,,Čo tak na mňa čumíš?!“ okríkla Lucy Martyho, keď prechádzal popri nej a zvedavo si ju obzeral.

,,Ja...šiel som vás hľadať,“ prehovoril Marty zaskočený z toho, že ho oslovila.

„Tak máš o prácu menej,“ začervenal sa a Lucy naňho hodila pohľad, ktorý vyjadroval jedine opovrhnutie. Len čo Marty za sebou zavrel dvere, Lucy Bellatrix sa od smiechu hodila na striebrom vyšívané kreslo. Dominika ju len sledovala s nahnevaným pohľadom. Katy stála v tichosti obďaleč.

,,Cítim človeka!“ vykríkla zrazu Lucy a rozbehla sa vpred. ,,Dnes som nič nejedla, to je skvelé, ľudské mäsko!“

,,Stoj!“ zakričala na ňu matka. ,,Máš osemnásť rokov a správaš sa ako malé decko! Tohto nezjeme, je nakazený a do týždňa sa premení na vlkolaka,“ ukázala na muža. Lucy pozrela na strop a niečo si zašomrala, zatiaľ čo sa Katy nebadane chcela vytratiť preč. Aj keď boli dvojičky, vôbec sa nepodobali.

Katy Black bola vysoká, bledá s tmavými kučerami a vyzerala, na rozdiel od hociktorej tunajšej ženy, príťažlivo a ľudsky. Väčšmi sa podobala matke. Takmer s nikým sa nerozprávala a svet, v ktorom žila sa jej protivil, aj keď to nedávala najavo.

Lucy Bellatrix bola jej pravý opak. Nižšia s bledšími rovnými vlasmi, výraznými očami a tmavšou pleťou, priťahovala pohľad nejedného vlkolaka a bola povestná svojim flirtovaním a povahou podobnou akú mala jej matka.

„Kde ste boli?“ opýtala sa ich matka prísnym pohľadom.

„Bola som v lesoch a sledovala Swayna ako lovil,“ zachichotala sa Lucy a vrhla spýtavý pohľad na Katy.

„A... Katy so mnou nebola.“

Katy na ňu vrhla nenávistný pohľad. Čakala, že ju sestra bude kryť, ako sa dohodli, no nestalo sa tak. Opäť si bude musieť vymýšľať.

„Bola som... v lesoch za mestom,“ sklopila pohľad pred matkiným.

„Katy! Ty si neuvedomuješ aké ti tam hrozí nebezpečenstvo? Mala si aspoň normálnu podobu?“

Normálnu možno pre teba, chcela jej odvrknúť, no len si to pomyslela a miesto toho nepresvedčivo odvetila: „Samozrejme.“

„Ale aj tak si dávajte pozor,“ pozrela Dominika na obe dcéry, ale z jej pohľadu nebolo cítiť žiadnu materinskú lásku, či iný cit. Obrátila sa a obzerala si muža na zemi.

„Idem spať,“ Katy sa ponáhľala z miestnosti do jej a Lucynej spoločnej izby. Vošla tam a utrápene si sadla na posteľ. Jej polovica izby vyzerala inak ako ostatná časť hradu. Na nočnom stolíku mala spoločnú fotku so sestrou a vázu s kvetmi. Na stene bola polička s knihami a hračkami z detstva. Katy sa tlačili slzy do očí presne tak, ako vždy keď ostala sama.

Po chvíli vošla do izby aj Lucy. Katy ležala v posteli a ani len nepozrela na sestru.

,,Katy, priznaj sa, ty niekoho máš?“ spýtala sa jej, keď sa uložila do postele.

,,Nie! Ako ti to preboha napadlo?!“ prudko a arogantne odvetila Katy.

,,No, veď som sa iba pýtala!“ zarazene povedala Lucy a pomyslela si: Aj tak si myslím, že niekoho má, pôjdem a jednoducho ju vystopujem.

,,Ale vážne, kde potom toľko chodíš, keď nie si so mnou?“ prešibane sa opýtala.

,,Veď iba tak...“ začala Katy vetu a nevedela dokončiť, tak povedala prvé čo ju napadlo. ,,Niekedy špehujem iných vlkolakov a podobne,“ odvetila s mierne zvýšeným hlasom, otočila sa smerom ku stene a zakryla sa perinou až po krk.

Lucy sa nadýchla, že niečo povie, no Katy ju prerušila.

,,A už sa ma viac nepýtaj, chcem spať!“ Lucy sa zaškerila, ale viac nepokračovala a obe o chvíľu zaspali.

***

Kráľovná kráčala po mesiacom osvetlenej ulici mesta vo vlkolačej podobe, ktorej sa neubránila, bola jej jednoducho prirodzená. Zastavila pred jediným udržiavaným domom v okolí a vošla dnu.

„Pani moja!“ nízky plavovlasý muž sediaci za stolom, nad akýmisi zvitkami, prekvapene vstal a šiel jej oproti. „Čo tu robíte? Rada zasadá až zajtra.“

,,Ja viem, ale neprišla som kvôli tomu. Neviem ako to bude s tým útokom na upírov, bojím sa, že to dopadne zle. Čo ak sú na to pripravení?“ kráľovná sa tvárila neisto.

,,Pani moja, oni netušia koľko nás je a nestihnú zorganizovať vojská. Napriek tomu, že sú v presile, my sme silnejší.“

Dominika nadvihla hlavu ,,Máš pravdu, upokojil si ma Stanley.“

,,Zajtra sa ešte stretneme na zasadaní a zdokonalíme náš útok,“ pousmial sa Stanley Green.

Chcela mu niečo povedať, no slová jej uviazli v hrdle. Otočila sa a vyšla z domu. Pomaly sa vracala späť do hradu. Zrýchlila krok, keď začula čudné zvuky zvnútra. Muž, ešte stále ležiaci na podlahe precitol a pohol sa.

Pristúpila k nemu. ,,Už len šesť nocí budeš takto trpieť, a potom zažiješ raj!“ prstami sa jemne dotkla jeho zarastenej tváre a odišla.

[ » na začiatok « ]