Poviedka:
Pridaná: 15.9.2011, 22:06:02
Čítaná: 1669×
Hodnotenie: (počet hlasov: 7)

Typ: PI súťaže
Zadanie: Dej musel súvisieť s Harry Potterom alebo jeho svetom a hlavnou postavou mala byť jedna z nasledujúcich: Minerva McGonagalová, Vernon Dursley, Dobby, Lucius Malfoy, Leopold – šmukel žijúci v Rokvile, Luna Lovegood, Hermiona Grangerová, Martin Miggs (hlavná postava Ronových komiksov), Kingsley Shacklebolt

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Súťažná poviedka: 1 » Fantastická čakáreň (Jin) 2 » Dobby byť domový škriatok (Aurora Brook) 3 » Z denníka Minervy Mc Gonagallovej (Dominika Black-Oldman) 4 » Ze života puberťáka Jela Maghara 5 » Červené ruže (Mirkin Marsí) 6 » Nikdy neklesni na duchu (Draco Malfoy) 7 » Pomsta (Dado) 8 » Cintorín lásky (Raniya) 9 » Bez nadpisu (2) (Haničkaaa) 10 » Nie všetko malé je milé ( Gabriel Delacourova) 11 » Nová smrťožrútka (Almonde) 12 » Martinov šťastný deň (® Lussy Noir Meteur™)

„Ale, otec, ja ho nenávidím! Počuješ?! Nenávidím!“

„Je mi ľúto, Minerva, ale sľúbil som to jeho rodičom pred smrťou, nemá kam ísť. A navyše je slepý.“

„Mne je to jedno! Nechcem ho tu! Je to len usoplený, špinavý... fagan!“

Pán McGonagal si unavene pošúchal spánky. Dcéra ho niekedy udivovala svojou výbušnosťou a predstavou, že v živote musí ísť všetko podľa jej predstáv. Po kom to dievča môže byť?! Ak si však myslela, že toho chlapca nechá potácať sa svetom samého, bola na veľkom omyle. „Mrzí ma, ak s tým nesúhlasíš, ale ja som sa už rozhodol. Zajtra ho privediem."

***

Nevidomý chlapec vystieral ruky pred seba v obave, že do niečoho vrazí. „Neboj, dávam na teba pozor. Už sme pred dverami, kde nás čaká Minerva.“

„Ona je tu?“

„Hej,“ ozvala sa priškrtene. Tento chlapec nemohol byť Hayden! Ten bol predsa pehavý, štrbavý, večne ju šklbal za vlasy, podkladal jej nohy, raz ju dokonca vyváľal v blate! Tento tu očividne zmužnel, pehy sa vytratili, zuby narástli. Opeknel. Škoda, že je šmukel. Prestaň! prudko potriasla hlavou, stále je to ten nechutný galgan.

„Minerva, nastala menšia komplikácia,“ prihovoril sa jej otec, keď bol Hayden v bezpečí svojej novej izby. „Musím na pár týždňov odísť.“

Dievčina si pohrdlivo odfrkla: „Ja som vedela, že ten tvor zostane na krku mne.“

„Vyjadruj sa o ňom slušne! Nie je až taký bezmocný, len preto, že nevidí. Keď sa vrátim, pokúsim sa mu vrátiť zrak. Musíš to pre mňa urobiť. Sľúb mi, že sa budeš správať slušne.“

Minerva sa nevinne usmiala a pokorne prikývla, aj keď vedela, že niečo podobné nebude schopná dodržať. Denne sa škriepili, viedli siahodlhé debaty o rodičoch, ktoré ani jednému nerobili dobre, no vždy sa jeden či druhý do tejto témy obul. Ako však dni plynuli, Minerva si uvedomovala, že sa s jej vnútrom niečo deje. Nevedela si predstaviť, že by sa nemala každý deň s kým pohádať a keď jej Hayden zmizol z očí na dlhší čas, chýbal jej. Sprvu sa bránila pocitom ako boli podlamujúce sa kolená, búšiace srdce a túžba dotknúť sa jeho rúk či pier. Bol to predsa chlapec, čo ju v detstve vyváľal v blate! Ale darmo si privolávala dávne spomienky, musela pripustiť, že nenávisť z jej srdca zmizla.

Ďalšie dni sa pred ním radšej skrývala. V jeden večer, keď sa uistila, že Hayden je vo svojej izbe, pustila sa do umývania riadu. Za oknami zúrila šialená búrka, okná sa triasli. Vtom zhasli svetlá. „Toľko vravím otcovi, aby sme sa odsťahovali, ale nie, radšej sa raz nechá zadláviť troskami,“ frflala, šmátrajúc po prútiku.

„Možno ho tu držia spomienky,“ zašepkal jej Hayden do ucha.

Mykla sa: „Kde sa tu berieš?!“

„Prečo ma odmietaš? Čoho sa bojíš? Seba? Svojho srdca? Prečo neurobíš to, po čom túžiš?!“ Objal ju okolo pása a zvrtol k sebe. „Nebráň sa tomu, čo cítime obaja...“ Cítila jeho dych na svojich perách, vzdávala vopred prehratý boj. To bolo to, čo si jej srdce prialo.

„Zdravím vás, mládež.“ Vo dverách sa zjavil Minervin otec. Zamračenú tvár mu osvecoval konček prútika. „Čo vy tu takto potme? Ja viem, je to romantické, prepáčte mi to vyrušenie.“

„Ocko!“ zachrčala Minerva a odskočila od Haydena.

„Áno, som to ja. Poď, ideme sa pozrieť, čo sa stalo s tým svetlom a ty, chlapče, zostaň tu.“

„Aká som rada, že si sa vrátil! Bolo nám dlho!“

„Minerva,“ oslovil ju, keď stáli na dvore, „čo to malo znamenať? Chcela si ho pobozkať!“

„Nie!“

„Nerob zo mňa hlupáka!“

„Dobre, tak som chcela a čo?“ odvrkla. „Sám si tvrdil, že je to skvelý chlapec. Teraz, keď som na to prišla, s tým máš problém.“

Jej otec si vzdychol. Vždy dúfal, že jej to nikdy nebude musieť povedať. Aké to bolo od neho hlúpe! Mal ju na to pripravovať od malička!

„Dcérka,“ sťažka si povzdychol a oprel sa o múr, „ty sa nesmieš zaľúbiť. Nikdy.“

„Veľmi vtipné, naozaj.“

„To nie je žart. Také bolo proroctvo. Je to prekliatie.“

„Aké proroctvo? Aké prekliatie? O čom to hovoríš!“

„Cassandra, jedna veštkyňa, nám s matkou povedala, že naši dávni predkovia mali medzi sebou nezhody. Až také, že jedna rodina uvalila kliatbu na tú druhú. Dlhé roky sa nič nedialo, oba rody na to zabudli, ale želanie ublížiť sa prenášalo z človeka na človeka, akoby hľadalo tú správnu obeť. A na naše nešťastie si ňou ty. Nikdy, počuješ, nikdy nesmieš pobozkať svojho milého, nesmieš k nemu zahorieť vášnivou láskou, pretože v tú chvíľu zomrie.“ Aby sa umocnil ťaživý význam jeho slov, oblohu preťal ohnivý blesk a následne sa ozvalo dunenie také silné, akoby pochádzalo zo samotných pekiel.

„Ale, ocko,“ zasmiala sa Minerva mŕtvo, „to sú určite len rozprávky. Veštenie a proroctvá sú veľmi nepresné odbory, to vie predsa každý. To aj ja môžem vyhlásiť, že táto búrka je sprisahanie živlov.“

„Vedel som, že mi neuveríš. Keď som však vošiel do kuchyne, začul som váš rozhovor a domyslel som si, čo sa chystáš vykonať. O tomto teraz vieme len ty, ja a Cassandra. Nechcem, aby si trpela, aj keď si uvedomujem, že bez lásky budeš trpieť vždy.“

Minerva sa mu chcela vysmiať do tváre, vrátiť sa k Haydenovi a urobiť to, po čom túžila, no toto zistenie a zúfalý tón jej otca v nej vyvolali pochybnosti, úzkosť a mnoho otázok. Je to pravda? Ak áno, ako má žiť bez lásky? Bez Haydena! Veď to sa nedá! Čo mu teraz povie?!

Zhrbene sa vrátila do domu, potichu sa prešmykla do izby, kde sa poddala zúfalému plaču. Prečo jej to nepovedal skôr? Prečo?

***

„Mám taký pocit, že sa predo mnou skrývaš,“ vletel jej Hayden do izby po niekoľkých dňoch Minervinho zúfalého ukrývania sa a z nevidomých očí mu šľahali blesky. „Čo sa deje?“

Minerva sťažka preglgla: „Nič, len som si uvedomila, že pre mňa nie si dosť dobrý.“

Hayden sa zasmial: „Prosím ťa, tomu sama neveríš.“

„Odíď! Bude to tak najlepšie,“ obrátila sa k oknu. „Nemôžem!“ vzlykla, keď k nej podišiel.

„Tvoj otec mi všetko povedal, drahá! A ja ti vravím, že to chcem risknúť."

„Nie! Ty si sa celkom zbláznil! Nikdy to neuro-." Haydenove pery našli jej a hoci sa hodnú chvíľu vzpierala, nepustil ju. Po chvíli to vzdala a celou dušou vychutnávala sladkosť jeho lásky.

„Aj tak som smrteľne chorý a skôr či neskôr zomriem,“ šepol, keď si uplakane priložila ruku na ústa. „Toto mi za to stálo.“

O dva dni navždy zaspal. McGonagal mu vystrojil dôstojný pohreb, no správanie jeho dcéry mu vrývalo do tváre nové a nové vrásky. Stiahla sa do seba, nič nevravela, oči jej lemovali tmavé kruhy. Energia a nezbednosť sa z nej vytratili.

Doštudovala bez problémov. Nedbala na začudované pohľady spolužiakov, keď sa odela do čiernej a vlasy si začala skrúcať do pevného drdola. Jedine jej otec veril, že Dumbledore ju na jej prvom mieste postaví na nohy. Musí. Aj keď jej srdce bude už navždy cintorínom lásky.

[ » na začiatok « ]