Poviedka:
Pridaná: 15.9.2011, 22:03:41
Čítaná: 1622×
Hodnotenie: (počet hlasov: 6)

Typ: PI súťaže
Zadanie: Dej musel súvisieť s Harry Potterom alebo jeho svetom a hlavnou postavou mala byť jedna z nasledujúcich: Minerva McGonagalová, Vernon Dursley, Dobby, Lucius Malfoy, Leopold – šmukel žijúci v Rokvile, Luna Lovegood, Hermiona Grangerová, Martin Miggs (hlavná postava Ronových komiksov), Kingsley Shacklebolt

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Súťažná poviedka: 1 » Fantastická čakáreň (Jin) 2 » Dobby byť domový škriatok (Aurora Brook) 3 » Z denníka Minervy Mc Gonagallovej (Dominika Black-Oldman) 4 » Ze života puberťáka Jela Maghara 5 » Červené ruže (Mirkin Marsí) 6 » Nikdy neklesni na duchu (Draco Malfoy) 7 » Pomsta (Dado) 8 » Cintorín lásky (Raniya) 9 » Bez nadpisu (2) (Haničkaaa) 10 » Nie všetko malé je milé ( Gabriel Delacourova) 11 » Nová smrťožrútka (Almonde) 12 » Martinov šťastný deň (® Lussy Noir Meteur™)

Rokville, rok 1941

Na neveľkom domčeku so zvláštne tvarovanou strechou, stojacom hneď vedľa hostinca U kančej hlavy, sa pomaly a s vrzgotom otvorili ošarpané, drevené dvere. Rokvillskú ulicu, ktorú dovtedy osvetľoval len mesiac v splne, zalialo svetlo a v ňom sa po chvíli objavila zhrbená postava asi 50-ročného muža. Mal stredne dlhé, šedivejúce vlasy, široký nos a mäsité líca pripomínajúce malé, nafúknuté loptičky. Muž sa volal Leopold Wricks a dnešná noc sa mala stať zadosťučinením za roky posmeškov a týrania jeho osoby. Dnes v noci bol rozhodnutý spáchať hrozný čin, ktorým sa však aspoň sčasti pomstí za štyridsať rokov útrap.

Leopold pochádzal z bohatej a uznávanej čarodejníckej rodiny. Jej hrdosť a česť sa však stali preňho osudnými potom, čo vyšlo v jeho detstve najavo, že nezdedil po rodičoch čarodejnícku moc, jednoducho povedané, že je z neho len šmukel. Rodičia, ktorí ho v skutočnosti nikdy nemilovali a považovali ho len za nutného následníka uznávaného čarodejníckeho rodu, ho odvrhli a Leopold vyrástol v sirotinci. Tam musel znášať posmešky ostatných detí, po odchode z neho aj opovrhovanie spoločnosti, ktorá ho nebrala inak, ako len hanbu a mastný fľak na urodzenom čarodejníckom pokolení, akým jeho rodina bola. Potom, čo naňho začali s úškrnmi na tvári drzo ukazovať aj študenti z neďalekej čarodejníckej školy Rokfort, radikálne obmedzil svoje vychádzky z domu. Nikdy sa tomu nedokázal vzoprieť. Nikdy, až do dnešného dňa, keď kalich trpezlivosti pretiekol potom, čo ho proti jeho vôli vyhodili z hostinca, pretože ľudia s ním odmietali zostávať v jednej miestnosti. Dnešnú noc sa to však malo skončiť.

Leopold za sebou opatrne zavrel dvere a v pravej ruke, ktorú skrýval pod starodávne vyzerajúcim kabátom, pevnejšie zovrel podlhovastý nôž. V čarodejníckom svete popri prútikoch prinajmenšom nezvyčajná zbraň, no jej majiteľ si bol dnes istý, že bohato postačí na svoj účel ukázať ostatným ľuďom, že každý má právo na dôstojný život. Nemohol predsa za to, že sa narodil rodičom, ktorí opovrhovali takými, akým bol aj on, rodičom uprednostňujúcim česť pred šťastím ich vlastného dieťaťa.

Odrazu zbadal tlmené poskakujúce svetlo, pravdepodobne vychádzajúce z prútika. Bolo vzdialené od neho asi dvesto metrov a rýchlo sa približovalo, až Leopold čoskoro dokázal rozoznať obrysy osôb. Okamžite spravil dva kroky dozadu a schoval sa v tieni svojho domu. Po ceste smerom k nemu kráčalo päť chlapcov, maximálne pätnásťročných. Dlhé habity im nečujne viali vo vetre a vo svetle ich prútikov sa leskli zeleno strieborné erby slizolinskej fakulty.

„Myslím že to nie je dobrý nápad Tom...“ začul Leopold hlas, vďaka ktorého výške mohol jasne usúdiť, že sa nejedná o dospelých čarodejníkov. „... a navyše vieš aký je Dumbledore, vždy má nejaké námietky proti nočným vychádzkam, najmä keď nevie ich skutočný dôvod.“

„Dumbledore? Ten je mi úplne ukradnutý, hlavné slovo má aj tak riaditeľ a Dippet predsa nikdy...“ koniec vety prehlušilo hlasné odkašľanie jedného z chlapcov. Leopoldovi prešiel pri slovách chlapca, ktorého jeho kamarát oslovil Tom, zimomriavky. Z jeho slov by väčšina ľudí očakávala arogantný a výsmešný tón hlasu, no z jeho hlasu nesálali žiadne emócie, nič, len mrazivý a znepokojujúci chlad. Chlapec navyše išiel suverénne na čele skupinky a tak nebolo problém uhádnuť, že je jej vodcom.

Leopold zneistel a bez pohnutia sledoval, ako chlapci okolo neho prešli rýchlym krokom. Nemal vopred naplánované, na aký typ človeka zaútočí, neplánoval, čo urobí po ataku, chcel len svetu dokázať, že už viac nemieni ostávať v role odpadlíka.

Behom chvíle sa rozhodol. Nečujne vykročil z tieňa na cestu a posledný krát si premeral skupinku vzdialenú od neho desať, nanajvýš pätnásť metrov. Najlepšie bude zaútočiť na hlavného... Pomyslel si a pravú ruku s nožom vytiahol pred seba. Rýchlo vykročil. Vzdialenosť medzi ním a chlapcami sa zmenšovala. Desať metrov... päť metrov... už len pár krokov...

V tej chvíli sa jeden z chlapcov otočil a prekvapene vypúlil oči najprv na ostrý nôž v Leopoldovej ruke a potom na šmuklovu tvár. Leopold nemal na výber. Rozbehol sa, odstrčil prekvapeného chlapca, ktorý výkrikom stihol upozorniť ostatných. Chlapec, ktorého oslovovali menom Tom, sa práve obracal, keď sa pred ním objavil Leopold so zdvihnutou ruku, v ktorej pevne zvieral nôž. Chlapec už nestihol zamieriť prútik, ktorý mu potom, čo naňho útočník skočil, vyletel z ruky a tak vystrčil medzi svoju tvár a ostrie noža dlaň. Nôž ňou však prešiel ako bochníkom čerstvého chleba. Tom zreval ako poranená šelma, z jeho dlani vystrekla krv na všetky strany. Leopold chcel nôž vytiahnuť a zaútočiť ešte raz, tentoraz presnejšie a razantnejšie, chlapec ho však druhou rukou odstrčil, zdvihol ňou zo zeme prútik a zamieril. Leopold ešte na okamih videl jeho tvár, následne ho však trafil do hrude červený prúd svetla a on stratil vedomie.

O trinásť rokov neskôr

Čiernu tmu pretínali svetlom blesky, vysoké vlny oceánu s hrmotom dopadali na skalnaté pobrežie a hustý dážď bičoval o neprirodzene tvarovanú stavbu väzenia Azkabanu.

V jednej z ciel si Leopold krátil čas kreslením útvarov do prachu na zemi. Kvôli veľkému hluku a negatívnemu pôsobeniu dementorov na jeho psychiku nemohol zaspať. Raz za čas zdvihol pohľad a uprel ho do prázdna, cez diery v múroch, do ktorých sa už stihol zahryznúť zub času, pozoroval svetlo sveta, o ktorý ho jeho čin a následne aj prísny súd pripravili na celý život. Neprešiel deň, v ktorý by nebol premýšľal nad správnosťou jeho rozhodnutia, nad následky, no i nad slobodou. Už trinásť rokov žil na mieste, o ktorom keby vedel, aké je strašné, zostal by radšej vo svojom chudobnom dome v Rokville na posmech iných.

Pred celou sa odrazu zvíril prach. Leopold okamžite zdvihol svoj pohľad od kamennej zeme a zahľadel sa na miesto, kde sa táto abnormalita pre toto väzenie odohrala. Keď však nič nevidel, opäť sa chystal venovať vytváraným útvarom na zemi, keď v tom sa dvere cely s hlasitým vrzgotom, ktorý prehlušil aj tlmené zvuky z vonku. Chvíľu len nečinne hľadel na otvorené mrežované dvere, potom sa však s námahou postavil. Ukazovákom a palcom pravej ruky si pretrel oči a keď sa opäť pozrel na miesto možného úniku, zbadal vysokú postavu. Pozornejšie si ju prezrel. Dlhý plášť vyzeral byť nový a drahý, zakrýval celú postavu od krku až po chodidlá.

„Pozri sa do tváre lorda Voldemorta, šmukel!“ prikázal mu šeptom chladný hlas. Aj napriek tomu, že sa dospievaním zmenil, ho okamžite spoznal. Bol to hlas chlapca, na ktorého pred rokmi zaútočil, chlapca, ktorý sa mal stať obeťou v prospech jeho svetlejšej budúcnosti.

Leopold poslúchol rozkaz a pozrel mužovi do tváre. Bola bledá, nezračili sa na nej žiadne emócie charakteristické pre cítiacu bytosť, jednoducho nič, len chlad. Ich pohľady sa na okamih stretli.

Lord Voldemort zrazu pomaly vystrel ruku. Leopoldovi stuhla krv v žilách v momente, keď si uvedomil, že medzi prstami zviera prútik, ktorý mieril naňho. Chcel vykríknuť, brániť sa, utiecť, no jeho telo a zmysly odmietli poslúchať a tak len bezmocne sledoval, ako Voldemort pomaly otvoril ústa.

„Avada Kedavra!“

Zelená žiara osvetlila tmavú celu, Leopoldovo telo sa ako handrová bábika vznieslo do vzduchu, vrazilo do protiľahlej steny a tvrdo a bez známok života dopadlo na zem. Pomsta lorda Voldemorta bola dokonaná.

[ » na začiatok « ]