Poviedka:
Pridaná: 15.9.2011, 22:00:23
Čítaná: 1569×
Hodnotenie: (počet hlasov: 10)

Typ: PI súťaže
Zadanie: Dej musel súvisieť s Harry Potterom alebo jeho svetom a hlavnou postavou mala byť jedna z nasledujúcich: Minerva McGonagalová, Vernon Dursley, Dobby, Lucius Malfoy, Leopold – šmukel žijúci v Rokvile, Luna Lovegood, Hermiona Grangerová, Martin Miggs (hlavná postava Ronových komiksov), Kingsley Shacklebolt

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Súťažná poviedka: 1 » Fantastická čakáreň (Jin) 2 » Dobby byť domový škriatok (Aurora Brook) 3 » Z denníka Minervy Mc Gonagallovej (Dominika Black-Oldman) 4 » Ze života puberťáka Jela Maghara 5 » Červené ruže (Mirkin Marsí) 6 » Nikdy neklesni na duchu (Draco Malfoy) 7 » Pomsta (Dado) 8 » Cintorín lásky (Raniya) 9 » Bez nadpisu (2) (Haničkaaa) 10 » Nie všetko malé je milé ( Gabriel Delacourova) 11 » Nová smrťožrútka (Almonde) 12 » Martinov šťastný deň (® Lussy Noir Meteur™)

Bolo to ako v sne. Horšie. Živá nočná mora, ktorá vás prenasledovala po každýkrát, čo ste chceli uniknúť od ešte trpkejšej reality.

Svetlo, ktoré sa pomedzi pukliny v stenách šírilo do cele, začínalo rednúť. To bol znak, že sa blížila noc. No ani vtedy, keď sa razom schladilo, k vám neprichádzal nik s dekou v náručí. Iba vás tam nechávali hniť a pekne osamote…

Túto časť budovy som mimochodom poznal najlepšie. Jej malé priestory, prach pousádzaný na zemi a polorozpadnutom lehátku, jedinom zariadení, ktoré nám tu dovolili prechovávať, nánosy blata a špiny po auroroch, ktorí sem týždenne chodievali skontrolovať, či je všetko tak, ako má byť. Polozdochnutý hmyz, ktorý sa stoj-čo-stoj snažil predrať cez pevne uzatvorené dvere. Boli to neľudské podmienky, ktoré ešte väčšmi podčiarkovalo chýbajúce okno a smrad, nechutný kyselkastý smrad, rozprestierajúci sa všade navôkol.

Ja sám som práve ležal na obliečkach, ktorých stuchnutý zápach prekrýval o čosi čerstvejší od zvratiek patriacich predošlému majiteľovi tohto válova. Áno, slovo válov sa aspoň trocha ponášalo na priestor, v ktorom som bol nútený žiť, dýchať a spať zo dňa na deň.

Akokoľvek ma však to prostredie ubíjalo, nebolo to nič v porovnaní s tým tichom, ktoré sa mi usádzalo na myseľ. A dementori tomu rozhodne nepomáhali. Neprestajne krúžili dookola veže, nespali, nebolo ich počuť, ani vidieť… vlastne som ani nevedel, či sú naozaj práve rozostavení popri veži. To všetko som si iba predstavoval. Každý deň. Každú minútu. Každú sekundu. Pretože na nič iné sa v tomto tichu a samotne nezmôžete. Nezostáva vám nič, len dozvuky vo vašej hlave.

Áno, bol som sám; celkom sám iba so svojimi myšlienkami, ktoré postupne vysýchali a mne nezostávalo nič iné než strach zo dňa, kedy ma moje ‘ja’ definitívne opustí…

„Si zbabelec, Lucius!“ zahrmel chladný hlas konča miestnosti. „Tvoj strach o seba samého ma už unavuje. Kedy konečne začneš myslieť na svojho pána?“ spytovali sa hlboké oči hada.

„Môj pane, ja... ja neviem, o čom to vravíte?“ vravel zúbožene Lucius a na jeho dlhý čierny plášť sa postupne začala usádzať špina, ako sa po ňom plazil čoraz ďalej od Temného pána.

„Ty nevieš? Tak ty netušíš?“ Ako sa Lucius snažil ujsť do čo najvzdialenejšieho kúta, tak sa Temný pán približoval a nechal spodok svojho habitu šumieť po zemi a vypĺňať tak to napäté ticho. „Nie, ty to veľmi dobre vieš... Nezabúdaj, že poznám každučkú tvoju spomienku či myšlienku, ba dokážem i vyčítať, ako si sa v danej chvíli cítil... tak PREČO mi stále KLAMEŠ, Lucius!“

Lucius sa práve snažil pozbierať na nohy a utiecť pred pánovým hnevom, keď do miestnosti vtrhla Bellatrix s výrazom najväčšej spokojnosti. V ruke držala prútik a pomaly ho namierila na takmer skuvíňajúceho Luciusa, akoby mu tak chcela naznačiť, že sa za žiadnych okolností nepridá na jeho stranu, i keď sú si rodina.

„Pozrime že... náš priateľ z Azkabanu! Tak čo, Lucius, pozdával sa ti pobyt? Lebo ak nie, tak konečne vieš, ako som sa JA za tie roky strávené tam cítila,“ fľochla naňho pohľadom, no v tej istej chvíli na nej spočinul zrak lorda Voldemorta, z ktorého Bellatrix usúdila, že by bolo lepšie povedať... „Teda, urobila by som to pokojne aj znova. Áno, šla by som do Azkabanu, ak by som tak mohla ochrániť môjho pána. Ale ty... ty...“

„To stačilo, Bellatrix,“ zahriakol ju Voldemort. „Som ti síce vďačný, za tvoju obetu, no nemiešaj sa do vecí, do ktorých ťa nič. Luciusa stihne trest, ktorý vykonám ja osobne...“

„Tak sa na to posaďte, áno?“ pišťala postaršia žena s čiernou mašľou vo vlasoch. „Vravíte, že máte problém so sebavedomím? Ale no tak, pán Malfoy, to by som o vás nikdy nebola bývala povedala... ale nebojte sa, vaša verná kamarátka Dolores vám v tom pomôže. Odkedy som zanechala prácu na ministerstve a otvorila si túto Psychologickú Poradňu pre Beznádejne Bezduché Prípady, podarilo sa mi vyliečiť mnoho čarodejníkov trpiacich ťažkými depresiami... Dovolíte? Chce to len jedno zaklínadlo a hneď sa vám uľaví...“

„Ale... ale ja nie som beznádejne bez ducha,“ začudoval sa Lucius.

„Áno, môj milý? Samozrejme, že nie ste... nebojte sa, ste statočný, Statočný Luciusko!“ ocapovala sa naňho hlasom mazľavým ako med.

„Dajte mi pokoj! Ja nie som šialenec... nie som... šialenec... nie... nie som, NIE!“

Luciusom trhlo zo spánku. Po niekoľkých sekundách si ani nevedel dobre vybaviť, čo také strašné sa mu prisnilo, že sa na to zobudil. Spomínal si iba na pocit bezmocnosti, ktorý ho rovnako ako v realite ťažil aj v sne. ‚Niečo s tým musím spraviť,‘ pomyslel si.

Vstal z postele a prehodil si cez seba tmavozelený habit. Popritom si však omylom prešiel po mieste, kde ho zasiahli Voldemortove zaklínadlá. Pálčivá bolesť sa mu rozhostila po celom chrbte. Bolo mu od zúfalosti priam do plaču...

Bez rozmýšľania sa odmiestnil na miesto, ktoré mu ako prvé prišlo na um.

Stál pred hrubou a hlbokou dierou oddeľujúcou dve zeleňou posiate pevniny od seba. V tej chvíli s istotou vedel, že jeho myšlienky na chvíľu zablúdili k rozprávkam. K tomu, aké by to mohlo byť, keby sa zázraky skutočne diali... a tak si spomenul na príbeh o troch bratoch.

No most, ktorý tu kedysi spoločne vyčarili, aby sa vyhli smrti a zároveň tak získali jej dary, tu už dávno nebol. Zmizol a zostali po ňom len kusy dreva naplavané pri okrajoch dna priepasti. A vtom mu skrsla v hlave myšlienka... Nápad, ktorý by vyriešil jeho poľutovaniahodnú situáciu.

Pozviechal sa, vystrčil prútik priamo pred seba a zvolal: „Lepontius!“

Pred jeho očami sa razom začali rozvetvovať milimetrové triesočky dreva, ktoré sa spájali do väčších a väčších celkov až vytvorili pompéznu stavbu. Pevne a elegantne týčiaci sa most, ktorý spájal dva brehy.

A veru Lucius dlho neotáľal. Vykročil vpred. Jeho noha sa pomaly dotkla drevenej podstavy, no aj po druhom, treťom či desiatom kroku na moste zostával naďalej sám. Príbeh klamal.

‚Aké hlúpe,‘ pomyslel si. ‚Nazdávať sa, že niekoľko tisícročná povera, ktorej už ani deti neveria, je skutočná... čo som to ja za smrťožrúta?‘ neprestával sa ľutovať.

A vtom ako kráčal, sa mu zvrtla noha, podstava pod ním akoby sa dala na ústup a on letel plnou rýchlosťou dolu do priepasti, ktorá sa každou mikrosekundou zdala byť bližšia a bližšia...

„Dulcisio!“

Balvany a ostatné pevné kamene sa okamžite premenili na mäkučké vankúšiky, do ktorých o zlomok sekundy pristál Lucius.

Nestačil si ani pooprašovať habit, ani obzrieť svoje telo, či na ňom niet zranenia, keď sa mu priamo pred očami zjavila postava zahalená v čiernom plášti, vlečku mala obmotanú na spôsob šálu okolo krku a v ruke držala kovovú sponu do vlasov v tvare listu.

„Viem, prečo si prišiel, Lucius a musím sa ti pokloniť. Od tých čias, čo sa legenda o troch bratoch rozšírila medzi čarodejníkmi, som sa stretla už s mnohými, ktorí si mysleli, že obstoja rovnako ako bratia, a tak sa všetci dochrámali na skalách, ktoré na nich tak úpänlivo čakali pod tými ich vydarenými mostíkmi. No tebe, Lucius, tebe sa podarilo obalamutiť ma, a preto ti právom patrí táto spona. Pokiaľ ju budeš nosiť, nikdy neklesneš na duchu a už žiadna z krívd, ktoré na tebe budú spáchané, ťa nepoloží.“

Luciusove trasúce sa prsty nedočkavo oblapili sponu, smrť zmizla a on mal zrazu pocit, že každý nasledujúci deň bude tým najlepším...

[ » na začiatok « ]