Poviedka:
Pridaná: 15.9.2011, 21:57:50
Čítaná: 1425×
Hodnotenie: (počet hlasov: 9)

Typ: PI súťaže
Zadanie: Dej musel súvisieť s Harry Potterom alebo jeho svetom a hlavnou postavou mala byť jedna z nasledujúcich: Minerva McGonagalová, Vernon Dursley, Dobby, Lucius Malfoy, Leopold – šmukel žijúci v Rokvile, Luna Lovegood, Hermiona Grangerová, Martin Miggs (hlavná postava Ronových komiksov), Kingsley Shacklebolt

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Súťažná poviedka: 1 » Fantastická čakáreň (Jin) 2 » Dobby byť domový škriatok (Aurora Brook) 3 » Z denníka Minervy Mc Gonagallovej (Dominika Black-Oldman) 4 » Ze života puberťáka Jela Maghara 5 » Červené ruže (Mirkin Marsí) 6 » Nikdy neklesni na duchu (Draco Malfoy) 7 » Pomsta (Dado) 8 » Cintorín lásky (Raniya) 9 » Bez nadpisu (2) (Haničkaaa) 10 » Nie všetko malé je milé ( Gabriel Delacourova) 11 » Nová smrťožrútka (Almonde) 12 » Martinov šťastný deň (® Lussy Noir Meteur™)

„Minerva,“ oslovil ma hlas, ktorý som tak nehorázne milovala. Otočila som sa za ním. Jeho oči pozerali do tých mojich a v tú chvíľu som sa ocitla v siedmom nebi... Napokon som sa však spamätala a pristúpila k mužovi, ktorý bol vskutku iný ako tí ostatní v mojom živote. Bol naozaj muž, akého som vždy chcela, po akom som vždy túžila. Vysoký a silný. Odvážny a zároveň jemný. Jeho neuveriteľne krásne žiariace oči jantárovej farby boli neodolateľné. Dlhé gaštanové vlasy mu padali až po plecia a keď zadul vietor, rozpŕchli sa okolo jeho tváre. Bol milý a vtipný. Bol jednoducho dokonalý. Ale ja som ho nemohla mať. On ma totiž nemiloval.

„Áno?“ spýtala sa a pozrela cez jeho plece do knihy, ktorú práve čítal. Transfigurácia – vyššia úroveň.

„Mohla by si mi prosím pomôcť s týmto tu?“ ukázal na posledné kúzlo na strane, ktoré som ja, siedmačka na Rokfortskej strednej škole čarodejníckej zvládla už minulý rok. Milovala som transfiguráciu. Napokon som mu ukázala, v čom robil chybu a on mi na oplátku daroval vďačný úsmev.

Ja a Eric sme boli priatelia odjakživa. Bývali sme vedľa seba, tak je to snáď jasné. Milovala som ho najviac na svete a mnohokrát sa pokúšala získať si jeho srdce pre seba, ako on, i keď ho nechcel, dostal to moje. No až tam sa ukázalo, že láske sa rozkázať nedá. Nemohla som na nič také ani len pomyslieť. To proste nešlo.

Najviac času sme spolu trávili počas letných prázdnin. Tento rok sme mali obaja opustiť Rokfort, ukončiť jednu dlhú etapu nášho detského života. Vedela som, že týmto sa naše priateľstvo, akokoľvek silné mohlo byť, určite roztrhne ako pavučinka, zatiaľ som si to však nepripúšťala a užívala si s ním posledné prázdniny pred tým, ako nastúpime do posledného ročníka po ktorom nás naozaj čakať koniec.

„Eric,“ oslovila som ho, keď sme zase v jedno teplé ráno ležali pod stromom pri kvitnúcich ružiach, „čo chceš robiť ďalej, keď skončíš?“

Usmial sa.

„Ani som sa nad tým nezamýšľal, Min.“

Ja som však vedela po čom jeho srdiečko prahne. Vedela som, že túži cestovať a pritom miešať a vymýšľať nové, svetu prospešné elixíry. Už dávno, keď sme boli prváci o tom básnil... Ja by som naopak chcela pracovať ako profesorka Transfugurácie na Rokforte. Milovala som Transfiguráciu. Nedokázala by som sa jej vzdať.

„Veď je to jedno, nie?“ ozval sa napokon a švihol prútikom smerom k jednej z jabloní naokolo. Hneď k nemu prileteli dve krásne červené jabĺčka. Jedno mi hodil a vtedy mi opäť daroval ten jeho šibalský úsmev.

***

„Gratulujem, Min,“ usmieval sa a podával mi kyticu z nádherne červených ruží. Objali sme sa a ja som si vzala do rúk malú kytičku.

„Aj ja gratulujem, budeš mi chýbať,“ na oplátku som ho ja pobozkala na líce, aj keď moja túžba vášnivo ho bozkávať na jeho sladké pery bola silnejšia, uvedomila som si, že jeho lásku už nikdy nezískam. Všetko, čo nasledovalo po ukončení štúdia bolo naozaj rýchle. V mojom živote sa zmenilo všetko. Zmenila som sa aj ja sama. Moje hnedé vlasy veľmi skoro ošediveli a ja som sa cítila staršia a staršia. Napokon som po pár rokoch získala miesto profesorky Transfigurácie a mohla si splniť svoj sen. Kyticu červených ruží, ktoré nikdy nemohli odkvitnúť som si nechala na stole svojej učebne, aby mi pripomínali Erica, ktorého som od posledného dňa v Rokforte nevidela. Moja láska však pretrvávala aj naďalej. Svoju neutíchajúcu zaľúbenosť som však skrývala za prísnou tvárou profesorky a neskôr aj vedúcej fakulty Chrabromil.

Správa od Erica mi prišla koncom jedného studeného februára, bola v nej jeho fotografia, no aj krátky list.

Milá Min!

Chcel som ti len povedať, že v Egypte je naozaj krásne, kiež by si tu bola so mnou. Teším sa, keď ťa prídem pozrieť do Rokfortu. Prepáč, že je tento list krátky, no mám naozaj naponáhlo.

Tvoj verný priateľ,

Eric

PS: Dúfam, že si neskapali ruže.

PS2: A nebuď na tie deti prísna!

Usmievavo som hľadela na jeho podpis a fotografiu, na ktorej stál na vrchu pyramídy a veselo sa na mňa usmieval a jednou rukou kýval. Pohladila som jeho tvár na fotografii a nakoniec ju oprela o vázičku s ružami od neho. List som si starostlivo schovala. Cítila som sa ako kedysi. Bola som šťastná, že ho mám, aj keď pri mne nebol.

Jedného dňa sa však všetko zmenilo. Nastala jeseň a študenti Rokfortu sa opäť vracali do školy a my - profesori - sme opäť mali začať učiť. Lupienky mojej kytice z červených ruží začali opadať, akoby ich zasiahla kliatba jesene, keď všetky stromy prídu o svoje listy. Čudovala som sa, sledovala ako jeden lupienok po druhom padajú na môj stôl. Nechápala som, ale bála som sa, že som si sama zničila spomienku na neho nejakým nedopatrením. Samozrejme, nikomu som v Rokforte o ňom nepovedala a tak som nemohla svoje obavy a strach vôbec žiadnej bytosti zveriť. Možno však aj preto, že by som tým stratila ten rešpekt, ktorý som si za roky v Rokforte vydobyla nielen u študentov, ale aj u niektorých profesorov... Pýtala som sa sama seba, čo sa len mohlo stať, v duši, hrozne hlboko, kde som nemala prístup som to už vedela, no moje vedomie to predo mnou dlho skrývalo. Všetko mi bolo jasné až o pár mesiacov, keď ruže na mojom stole holé so suchými listami ledva držali vo vázičke...

Červené ruže stratili svoju moc, pretože to, čo ich kedysi držalo pri živote - zomrelo.

Moje slzy stekali po tvári tak rýchlo, ako lupienky z kytice. Ešte nikdy, nikdy v živote som necítila taký žiaľ. Necítila som takú bolesť a strach. Necítila som takú samotu. Avšak láska k nemu, tá sa nikdy nemohla stratiť. Možno to chvíľu bolelo, no keď som si spomenula, čo sme zažili a pozrela na jeho úsmev na fotografii, ktorá bola neustále pri mne, nedokázala som byť dlhšie smutná.

Navždy ho budem milovať.

Červené ruže však s iným mužom už nikdy nerozkvitnú. Budú tu len tie od neho, ktoré možno stratili svoju moc, ale ich význam sa nestratí nikdy.

[ » na začiatok « ]