Poviedka:
Pridaná: 15.9.2011, 21:27:18
Čítaná: 1526×
Hodnotenie: (počet hlasov: 21)

Typ: PI súťaže
Zadanie: Dej musel súvisieť s Harry Potterom alebo jeho svetom a hlavnou postavou mala byť jedna z nasledujúcich: Minerva McGonagalová, Vernon Dursley, Dobby, Lucius Malfoy, Leopold – šmukel žijúci v Rokvile, Luna Lovegood, Hermiona Grangerová, Martin Miggs (hlavná postava Ronových komiksov), Kingsley Shacklebolt

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Súťažná poviedka: 1 » Fantastická čakáreň (Jin) 2 » Dobby byť domový škriatok (Aurora Brook) 3 » Z denníka Minervy Mc Gonagallovej (Dominika Black-Oldman) 4 » Ze života puberťáka Jela Maghara 5 » Červené ruže (Mirkin Marsí) 6 » Nikdy neklesni na duchu (Draco Malfoy) 7 » Pomsta (Dado) 8 » Cintorín lásky (Raniya) 9 » Bez nadpisu (2) (Haničkaaa) 10 » Nie všetko malé je milé ( Gabriel Delacourova) 11 » Nová smrťožrútka (Almonde) 12 » Martinov šťastný deň (® Lussy Noir Meteur™)

Predstavte si, že stojíte v tme. Úplnej tme. Ani neviete, na čom vlastne stojíte, lebo si nevidíte na nohy. Potom sa zrazu pred vami otvoria dvojkrídlové dvere a vy si rýchlo zakryjete oči, pretože svetlo, ktoré vychádza z tých dverí je oslepujúce.

Pomaly zložíte ruku dole a žmurkáte. A už vás dav za vami tlačí dopredu. Vojdete do snehobielej miestnosti a uvedomíte si, že to svetlo nie je až také silné. Len ste boli dlho v tme – okrem nej ste nikdy v živote nič iné nevideli. I keď, dá sa vidieť tma?

V miestnosti vás schmatne niekto za ruku tak silno, až máte pocit, že vám ju odtrhol. Ale nie je to tak, lebo cítite stále to zovretie a predsa by ste ho necítili, keby ste už nemali ruku, nie?

Niekam vás ťahajú a vy si v tom zmätku neuvedomíte kam. Zrazu máte v ruke papierik, pred vami je malé dievčatko v modrých šatách a za vami robustný pirát. A potom už len čakáte v tej snehobielej miestnosti a rozmýšľate, čím ste si zaslúžili, že ste tu.

* * *

Hermiona sa dostala na rad asi po hodine. Zistila to podľa obrovských hodín, ktoré viseli nad tučnou paňou za malým bielym stolíkom.

„Meno?“ vyštekla na ňu tá veľká pani.

„Am...“ zajachtala Hermiona.

„Taká tu už bola pred chvíľou. Meno?“

Hermiona si odkašľala a pevným hlasom povedala: „Hermiona Grangerová.“

Tučná pani sa pozrela do papierov pred sebou, chvíľu sa v nich hrabala a keď našla, čo hľadala, vložila Hermione do ruky leták. „Tu nájdeš všetko, čo potrebuješ. Teraz môžeš ísť k tamtým dverám,“ povedala a ukázala rukou na dvere na opačnej strane miestnosti. Boli biele, ako celá miestnosť, a keby jej tá pani nepovedala, kde sú, Hermiona by ich našla len veľmi ťažko. Odišla spred stolíka a vydala sa k dverám. Cestou študovala leták.

Fantastická čakáreň

Neviete kam?

Neviete kedy?

Neviete ako?

Neviete, kto vlastne ste a čo tu robíte?

Práve Vás hľadáme!

Ponuka práce v celej Fantázii!

Len jedno stisnutie kľučkou od fantastického života!

Hermiona zmätene čítala. Vedela, kto je. Je predsa Hermiona Grangerová. Slávna...

Slávna čo? Je vôbec slávna? Je múdra a preto je slávna? Alebo je pekná a preto ju všetci oslavujú? Alebo... ale veď vlastne ani nevedela, ako vyzerá!

Pozrela sa na svoje ruky. Hm, pekné. Nohy... podľa všetkého obyčajné. Vlasy... aké má vlastne vlasy? Ako to zistí?

Rukou si do nich hrabla a vytrhla jeden vlas. Hm, hnedé. Podľa toho, čo cítila, tak dosť strapaté.

Uvedomila si, že zastavila. Za ňou už dupotal pirát a tváril sa hrozivo.

Hermiona pridala do kroku. Už bola takmer pri dverách, keď si to všimla – dvere nemali kľučku!

Čo teraz?!

Hermione sa zrýchlil dych, cítila, že sa začína potiť. A pirát sa už blížil! Bol už asi dva metre od nej, Hermiona počula, ako funí a dupoce. Korále na krku mu štrngali. Ceril na Hermionu žlté zuby a praskal si hánkami. Na boku mu visela šabľa a Hermiona uvažovala, či je ostrá a či ju bude veľmi bolieť, keď ju pirát rozseká na kúsky.

Ešte meter...

Hermiona sa zúfalo pozrela na dvere a želala si, aby na nich bola kľučka.

A ona tam bola!

Z ničoho nič sa na dverách zjavila kľučka, úplne obyčajná, kovová, škaredá.

Hermiona ju rýchlo stisla a otvorila dvere.

Keď bola na druhej strane dverí, ponáhľala sa čo najďalej od nich – pirát predsa vojde tými dverami za ňou.

No urobila zo desať rýchlych krokov a uvedomila si, že pirát neprešiel.

Zmätene sa pozrela na dvere a vtom začula chichot.

Otočila sa a uvidela malého ryšavého chlapca.

„Na čom sa smeješ?“ zamračila sa.

„Na tebe,“ odpovedal prosto.

„Kde je ten pirát?“

„Neviem.“

„A kde sme my?“

„V čakárni, samozrejme,“ odpovedal chlapec a až vtedy si Hermiona všimla dlhé rady stoličiek pri stenách. Boli biele, ako steny a ako dvere. Vlastne všetko tu bolo také biele, že chlapcove ryšavé vlasy vyzerali oveľa horšie, ako v skutočnosti boli.

„Ako sa voláš?“

„Ron Weasley, a tamto,“ ukázal rukou za seba na malého bloďavého chlapca, „To je Draco Malfoy. Prišiel len chvíľu pred tebou. A tam,“ kývol hlavou do rohu miestnosti, „To je Albus Dumbledore, ten starý. A vedľa neho je Harry Potter. Harry prišiel ako prvý. To on mi povedal, kde sme,“ mlel chlapec.

Hermiona sa pozrela smerom, kam ukazoval Ron a zbadala starého muža s dlhou bielou bradou a vedľa neho malého chlapca, nie staršieho ako ona s Ronom. Hermiona sa rozhodla, že osloví starého muža.

Múdry starec mi určite povie, čo mám robiť, pomyslela si. Podišla k nemu. Na chlapca sa ani nepozrela a rovno oslovila starého muža.

„Prepáčte, pane,“ ozvala sa ticho. Žiadna reakcia.

„Ehm,“ odkašľala si a trošku doňho šťuchla prstom.

Starec sa prebral zo zamyslenia a usmial sa. „Konečne,“ povedal. „Slečna Grangerová. Na vás sme čakali.“

Hermiona sa zmätene pozrela na starca, ale on sa stále iba usmieval.

„Prepáčte, ale prečo ste čakali na mňa?“

Albus Dumbledore sa chápavo pozrel na Hermionu.

Vtom prehovoril malý chlapec. „Sme už všetci. Môžeme ísť.“

„Kam?“

„No predsa ďalej,“ usmial sa Harry Potter, vykročil smerom k opačnej strane miestnosti a nechal Hermionu úplne zmätenú stáť pri Albusovi Dumbledorovi.

Keď Harry prechádzal, všetci sa naňho pozreli a až vtedy si Hermiona uvedomila, že miestnosť, teda pardon, čakáreň, je plná ľudí rôzneho veku. Videla vysokého muža, vyššieho ako všetci ostatní a širšieho ako traja ľudia postavení vedľa seba. Všimla si aj krásnu ženu s ryšavými vlasmi a muža, ktorý ju držal za ruku. Vyzeral skoro ako Harry Potter, ibaže o niečo starší. Bol tam aj muž s tmavými mastnými vlasmi, ďalší ryšaví ľudia a pri Harrym zbadala Hermiona vysokého chudého a nesmierne škaredého chlapa, ktorý.... alebo sa jej to len zdalo? Nie, naozaj! Nemal nos!

Hermiona sa mimovoľne chytila svojho nosa, aby sa ubezpečila, že ho má.

Muž stál pri Harrym, nehovoril, pozrela sa pred seba a čakal, rovnako ako všetci ostatní.

Potom Harry Potter vytiahol z rukáva nejakú paličku a poklopal po rovnakých dverách, akými Hermiona vošla.

Dvere sa otvorili.

Hermiona sa stavala na špičky, ale nič nevidela. Dav ľudí pred ňou úplne zakryli vchod do ďalšej miestnosti.

Za Hermionu sa postavili ďalší ľudia a tisli ju k dverám.

„Hej!“ skríkla, keď jej jeden z dvojice tučných chlapcov stúpil na nohu.

Dav ju tlačil dopredu a ona tlačila dav pred ňou. Už bola skoro pri dverách.

Čakala, čo uvidí. Keď sa dostala až k dverám, od sklamania nahlas vydýchla.

Tma.

Znova.

Nad dverami si stihla ešte rýchlo všimnúť písmená MYSĽOMISA J.K.R.

Čo je to mysľomisa?

Skôr, ako myšlienku vyslovila nahlas, ocitla sa v úplnej tme. Cítila, že padá. Chcela vykríknuť, ale z hrdla jej nevyšiel žiaden zvuk.

Chcela sa niečoho chytiť, no nič okolo seba necítila.

A vtom spadla na zem.

I keď, dá sa považovať za pád to, keď rovnými nohami pristanete v idúcom vlaku?

V momente, keď sa Hermiona dotkla dlážky, zabudla na čakáreň, Rona Weasleyho, Harryho Pottera, Albusa Dumbledora... zabudla na všetko a myseľ jej vyplnili jej skutočné spomienky.

Mala ísť niečo pohľadať, nie? Nejaké zviera. Niekto ju o to poprosil. Chlapec. Ako sa volal? Nejaký Norton? Nihil? Neville! Neville chcel, aby mu pomohla nájsť ropuchu!

Otvorila kupé po pravej strane.

„Prepáčte, nevideli ste tu ropuchu? Stratila sa nejakému Nevillovi.“

[ » na začiatok « ]