Kapitola:
Pridaná: 11.9.2011, 15:04:39
Čítaná: 3147×
Hodnotenie: (počet hlasov: 14)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Morfin Gaunt, Gellert Grindelwald, Pani Riddlová, Tom Riddle, Merope Guantová
Stručný dej: Tom Riddle prichádza na Rokfort. Nie je však ako iní. Je to posledn Slizolinov potomok a potomok Gauntovcov ( čarodejníckého rodu, ktorý nenávidí muklov a nečistokrvných čarodejníkov )...

Literárna forma: próza
Žáner: tragédia

Kapitola: 1 » l. - ll. Sirotinec v plameňoch 2 » lll. Morfin

Skutočný príbeh : Tom Riddle

1.Kapitola Sirotinec v plameňoch

Rokfortský expres zastavil. Tom Riddle sa už prezliekol do hábitu a čakal čo príde.

Vonku už na prvákov čakal rokfortský správca Ogg. Tom sa zaradil do radu medzi prvákov, ktorí teraz nasledovali správcu.

Dostali sa ku loďkiam. „Nasadnite donich po štyroch,“ povedal vystrašeným prvákom.

Tom si sadol do loďky kde sedel Ogg, chlapec s veľmi svetlými vlasmi a podobne bledou tvárou a ešte dvom dievčatám, ktoré boli pravdepodobne dvojičky.

Plavili sa po rieke a všetci z úžasom na tvári pozorovali hradby a hradbičky Rokfortu.

„No, a sme tu,“ ohlásil Ogg. Niektorí prváci ešte stále obdivovali hrad.

Keď už boli všetci vonku, Ogg ich zaviedol ku vysokým dubovým dveriam.

Tam už na nich čakala postaršia dáma drsného výrazu. Predstavila sa im ako profesorka Merrythoughtová.

Spolu s ňou vyšli po schodoch a teraz stáli pred dalšími vysokými dverami.

„Predtým, než prejdete do Veľkej siene,“ musím vám oznámiť pár dôležitých vecí.

„Túto školu zriadili štyria najväčší čarodejníci, pred vyše 950 rokmi,“ začala profesorka Merrythouhgtová.

„Po sebe pomenovali aj štyri fakulty : Chrabromil, Bifľomor, Bystrohlav a Slizolin.

„Vo Veľkej sieni vás zaradia do jednej z nich.“ „Takisto musíte brať do úvahy aj bodovanie,“ poznamenala.

„Za každú pomoc škole či dodržiavanie školského poriadku si vyslúžite body,“ no za porušenie školského poriadku sa vám body strhnú.“

„No tak to je asi všetko,“ môžme ísť zvolala profesorka. Dvere do Veľkej siene sa otvorili.

Všetkým sa naskytol úžasný pohľad obrovskej miestnosti, v ktorej boli štyri dlhé stoly a za nimi sedeli žiaci vyšších ročníkov.

Mladý, no nezvyčajne malý profesor niesol trojnohú stoličku pred obrovský stôl, za ktorým sedeli všetci učitelia. Tom spoznal Albusa Dumbledora. Na stoličke bol položený starý odratý a zaplátovaný klobúk.

Tom rozmýšľal k čomu ten klobúk slúži. Profesorka ich viedla pomedzi stoli a zastavila sa pred stoličkou s klobúkom.

„Toto je triediaci klobúk, ktorý vás zaradí do svojej fakulty,“ ukázala na stoličku.

V ruke držala dlhý pergamen a začala čítať mená. „Avery, Boot!“

Chlapec z bledou tvárou vykročil z radu a sadol si na stoličku, klobúk po chvíli vykríkol, „SLIZOLIN!“

Chlapec sa posadil za slizolinský stôl.

„Blacková, Bellatrix!“ Klobúk neváhal ani sekundu a vykríkol znova „SLIZOLIN!“ Podobne to bolo aj s jej sestrou Andromedou.

„Cormac, Timothy,“ chlapec z uhľovo čiernymi vlasmi si sadol na stoličku. Profesorka Merrythoughtová mu nasadila klobúk.

Po chvíľke rozmýšlania klobúk vykríkol „BYSTROHLAV!“ „Carrow, Amycus!“ prečítala profesorka. Chlapec bol zaradený opäť do Slizolinu.

„Diggle Dedalus“ bol ako prvý zaradený do Chrabromilu. Nasledovali „Evanna Fogerrová..“„BIFĽOMOR!,“ „Jim Goyle...“„SLIZOLIN!

„Lestrange, Rodolphus..“„SLIZOLIN!,“ „Moanningová Myrta..“„CHRABROMIL!,“ „Macnair, Walden“ putoval opäť do Slizolinu a „Gideon Prewett“ do Chrabromilu. Rad sa krátil.

Nakoniec zvolala, „Riddle Tom!“

Tom si nasadil klobúk, ktorý začal rozprávať tak potichu, akoby Tom počul len ako rozmýšľa.

„Óhoó, čo to tu máme, začal, další mimoriadne nadaný chlapec, ktorý túži po moci.“ „Nie je, čo rozmýšľať.“

„SLIZOLIN!,“ zvolal.

Tom sa šťastne posadil ku slizolinčanom. Ďalej šli do Chrabromilu dvojičky „Amanda a Kate Selwynové,“„ do Bifľomoru šla „Tiffany Thortnová,“ nakoniec klobúk zaradil „Evana Yaxleyho“ do Slizolinu a drobný profesor Flitwick odniesol klobúk.

V strede učiteľského zboru sedel mimoriadne starý muž, ktorý sa postavil aby predniesol príhovor.

Tom si domyslel, že je to zrejme riaditeľ.

Armando Dippet začal hovoriť, „na začiatok by som vám chcel oboznámiť s niekoľkými vecami.“

„Opäť vám pripomínam, že vstup do zakázaného lesa je prísne zakázaný.“

„Ďalej, “školník pán Pringle, ma požiadal aby som vám oznáil, „že je zakázané čarovať na chodbách a mimo školy.“

„Ďakujem, za pozornosť,“ dokončil. „A teraz vám prajem dobrú chuť!“

Na stole za objavilo jedlo každého druhu. v okolí poletovalo množstvo duchov, hlavným duchom slizolinu bol Krvavý barón, ktorý práve debatoval z nejkaým siedmakom.

Keď všetci dojedli, prefekti ich odniesli do svojich fakúlt. Slizolinský prefekt ich priviedol do slizolinského žalára, kde sa miešali farby striebornej a zelenej.

Všetci išli spať, no jediný chlapec ,Tom, nespal. Sedel na studenom okennom ráme a premýšľal ,že toto je jeho zrejme najšťastnejší deň v živote.

Nasledujúci deň ráno mali prvú vyučovaciu hodinu. Tom sa veľmi tešil na obranu proti čiernej mágii.

Dnes mali mať hodinu spoločne s Chrabromilom. Vošli do temnej miestnosti, plnej strieborných lesklých predmetov a privítal ich hlas profesorky Merrythoughtovej.

„Sadnite si,“ prikázala prvákom. Ku Tomovi si prisadlo jedno dievča menom Bellatrix Blacková s nepríčetným výrazom tváre.

Profesorka si zapisovala mená, pri každom mene zdvihla hlavu a prezrela si žiaka, ktorého zapisovala.

Na konci hodiny, šli rovno do učebne Transfigurácie. Albus Dumbledore sedel za stolom a brkom niečo zapisoval na pergamen.

„Dobrý deň,“ pozdravil Dumbledore.

Dnes tu bude úvodná hodina, na ktorej si zapíšem len vaše mená a spýtam sa niekoľko otázok.

Toma si obzrel dôkladnejšie ako ostatných žiakov a obdaril ho vzácnym úsmevom.Takto nasledovali všetky úvodné predmety.

Učitelia si zapisovali mená žiakov a rozprávali im o tom aký je ich predmet dôležitý.

Drobný profesor Flitwick, ktorý učil na Rokforte čarovanie len prvý rok takmer spadol z kopy kníh na ktorých musel stáť aby naňho každý videl.

Tom Riddle sa postupne dozvedel kto boli jeho predkovia a začal nasledovať ich zvyk.

Aj napriek tomu, že bol polovičný čarodejník, znenávidel všetkých „humusákov“ a preferoval len čistú krv.

Každý učiteľ hovoril Tomovi, že z neho vyrastie nadaný čarodejník. Trikrát do týždňa mali Herbológiu, s profesorom Herbertom Beerym.

Tento predmet bol nanajvýš zaujímavý, lebo sa vyučoval vonku v skleníkoch. Staručký profesor Binns, ktorý vyzeral, že každú chvíľu umrie učil mimoriadne nudný predmet Dejiny mágie.

Len jediný predmet sa vyučoval v noci a to Astronómia, na ktorom sa učili o rôznych mesiacoch a pohyboch planét. Tom padol do oka aj profesorovi elixírov Horaceovi Slungornovi, ktorý bol navyše aj vedúcim Slizolinu.

S elixírov dostali za úlohu napísať dlhú esej o Prilbici žltej, vzácnej prísade do elixírov, tak sa Tom vybral do knižnice.

Začal opisovať z knihy Magické odvary a elixíry o vlastnostiach Prilbice.

Spoza políc ho pozoroval Rodolphus veľmi „nenápadne“ a po chvíli to už Tomovi nedalo tak sa ho spýtal.

„Čo zízaš?“

„Nič,“ len som sa chcel spýtať, „prečo vravíš mojej sestre humusáčka?“

„Zaslúži si to, nemá tu čo robiť,“ keď má rodičov muklov a ty podobne, odpovedal.

Rodolphus sa zatváril kyslo.

„A ty si mal rodičov čarodejníkov? “ spýtal sa veľmi opatrne.

„Samozrejme,“ zaklamal Tom veľmi presvedčivo.

„Nedokázal by som žiť v pomyslení že by moja matka alebo otec boli humusáci.“

„Myslím, že by mali všetkým, ktorí nemajú rodičov čarodejníkov zakázať vstup do školy,“ poznamenal.

„Nevidím na tom nič zlé,“ vzdoroval mu Rodolphus.

„Moji rodičia sú na mňa hrdí a keď sa ti to nepáči,“ n-no vlastne musíš sa s tým zmieriť.

„Ó, takže tvoja špinavá humusácka matka je hrdá na svojho miláška,“ to je veľmi dojemné, posmešne vyprskol. „Všetkých humusákov by mali nahádzať na kopu a podpáliť.“

„O mojej matke sa takto nebudeš vyjadrovať,“ rozumel si?

„Ale áno, samozrejme, budem sa báť mrňavého prváčika, ktorý nevie vyčarovať ani obyčajné levitovacie kúzlo,“ vysmieval sa Tom.

„Vieš ja totiž nesedím nad knižkami o čiernej mágii celý deň a nechodím v noci do zakázaného oddelenia.“

„Odkiaľ to vieš?“

„Videl som ťa ako sa potajomky túlaš po chodbe, chcel som vedieť kam ideš, sledoval som ťa,“ odpovedal Rodolphus.

„Sledoval si ma?“

„Áno a ak ešte raz nazveš niekoho z mojej rodiny humusákom, poviem to na teba,“ vyhrážal sa mu.

„To si nemyslím,“ vyzývajúc mu odpovedal a vytiahol prútik. Ubezpečil sa že nablízku nikto nie je a podišiel k Rodolphusovi a nemieril mu prútik priamo do hrude.

„Povieš to niekomu a zabijem ťa!“

„ó, prváčik - zabijačik sa mi bude vyhrážať,“ posmieval sa mu Rodolphus.

Tom sa už neovládol a vykríkol : „Expelliarmus!“

Rodolphusa to odhodilo, no neodradilo, vytiahol prútik aj on a vykríkol : „Cruc..“

„Nie!“ vykríkla jedna piatačka a zastavila Rodolphusa. Ukázalo sa že to bola prefektka, pretože okamžite sa vybrala sa knihovníčkou slečnou Pinceovou, ktorá vyzerala ako vychtlý sup, no vyzerala že len nedávno dosiahla plnoletosť a očividne si nič nevšímala.

„Čo sa deje Alicia?“ spýtala sa piatačky.

„Tento chlapec,“ ukázala na Rodolphusa, chcel použiť neodpustiteľnú kliatbu na toho chlapca a ukázala na Toma.

„Neodpustiteľnú kliatbu?“ spýtala sa znova. To nie je možné, veď máš ešte len jedenásť rokov.“

„Odkiaľ poznáš také kúzlo?“ spýtala sa Rodolphusa.

„Niekde som ho čítal,“ poznamenal.

„To si určite čítal v zakázanom oddelení, v žiadnej inej knihe pre prváka sa tá kliatba nevyskytuje!“ povedala podozrievavo.

„Pôjdeme k riaditeľovi, zvolala na Rodolphusa.

„Nie, urobil som to preto, lebo Riddle urážal mojich rodičov a tiež som ho nachytal ako čítal v oddelení záhad, kde prváci nesmú a navyše v noci.“

Tom po ňom hodil pohľad, „no teraz uvidíš,“ a knihovníčka si ho prísne obzrela.

„No toto som ešte nezažila,“ pôjdete do riaditeľne obaja.

„Ihneď,“ zvolala.

Nahnevaný Rodolphus a Tom plný nenávisti šli spolu zo slečnou Pinceovou do riaditeľne.

„Vstupte,“ povedal Armando Dippet.

„Dobrý deň,“ pán riaditeľ, doviedla som týchto chlapcov, pretože na seba zaútočili v knižnici. Obaja chlapci vstúpili do veľkej miestnosti s množstvom neznámych prístrojov.

„Keby tam nebola slečna Hillmerová, zrejme by sa pozabíjali,“ dodala.

„Jeden z nich sa dokonca pokúšal o neodpustiteľnú kliatbu,“ pane.

„Naozaj? “spýtal sa Dippet. „Uvedomuješ si chlapče aký by malo následok, keby si kliatbu dokončil? “spýtal sa Rodophusa.

„To mi je jedno, Tom nazval mojich rodičov humusáci, potvrdil Rodolphus.

Armando Dippet sa teraz naklonil k nemu a povedal mu, „a od teba už tento výraz nechcem nikdy počuť, rozumieš?“

„Áno, “odpovedal Tom s plnou tvárou nenávisti.

„V poriadku,“ poznamenal riaditeľ. Pre začiatok strhávam Slizolinu päťdesiat bodov, aby ste si zapamätali ako sa zachováte nabudúce.

Obaja sa pobrali do žalára, ale nepovedali ani slovo. Blížila sa noc a vybrali sa na hodinu Astronómie.

Mali pozorovať mesiace Uránu a zapisovať obsah povrchu. Mladá profesorka Sinistrová dala Rodolphusovi za trest, že si nespravil úlohu zbierať soví trus na Astronomickej veži, blízko soviarne.

Tom počkal, pokiaľ neodíde aj profesorka Sinistrová a vybral sa za Rodolphusom.

„Prehnal si to a budeš niesť následky,“ hlasno zakričal na Rodolphusa.

„Čo tu robíš,“ predniesol vyľakane Rodolphus.

„Robím, presne to čo som mal vykonať už dávno, vykrútiť ti krk, zvolal.

„Profesorka Sinistrová sa zachvíľu vráti, takže máš smolu.“

„Nemyslím,“ zvolal Tom, vytiahol prútik a namieril na dvere : „Colloportus.“

„Teraz sa už nedostane do vnútra a ty von,“ povedal posmešne Tom.

„Nerob to, strhnú nám dalšie body,“ prehlásil.

„No mne na bodoch nejako nezáleží,“ riekol a namieril prútik na Rodolphusa.

„Crucio!“

Rodolphus spadol na zem a zvýjal sa v bolestiach. Vrieskal,kričal : „Nie, prosím, nie!“

„Už je neskoro,“ Tom znovu zvolal : „Crucio!“

Tom sa smial neprirodzeným hlasom, Rodoplhus vrieskal ako to len šlo.

Vreskot zrejme privolal mnoho ľudí, ktorí sa snažili odomknúť dvere, no nikomu sa ich nepodarilo otvoriť.

„Nič ma nezastaví,“ „Conjuctivitus,“ namieril prútik na Rodolphusa, ktorý si teraz pridržiaval oči a vrieskal ešte viac.

vonku niekto kričal, no Toma to nezaujímalo, chcel len ublížiť niekomu kto ho zradil.

Rodolphus až teraz vytiahol prútik, ale kedže nevidel mieril na slepo : „Impedimenta!“

No rozbil len veľké zrkadlo v strede miestnosti.Tom sa smial ešte viac.

„Si hlúpy, veľmi hlúpy,“ poznamenal Tom.

„Zabijem ťa!“ vrieskal, „Zabijem ťa!“

Na dvere útočilo mnoho kliatob, nikto sa nemohol dostať do učebne zadnými dverami, pretože na Astronomickú vežu sa dá dostať len cez učebňu Astronómie.

Rodolphus bol zúfalý, stále nič nevidel, hmatal do prázdna, zatiaľ čo po ňom Tom posielal kliatby. „Pomoc!“ vrieskal Rodolphus.

„Nikto, ti nepomôže“, smial sa Tom.

„Myslíš si, že to bola len taká detská hlúposť?“ spýtal sa zúfalého Rodolphusa.

„Myslel si si, že povedať na mňa, že som bol v zakázanom oddelení, bola maličkosť?“

„Nie, pokračoval zúrivo, pretože v tom oddelení je samá čierna mágia a vieš čo to znamená?

„Vyhodia ma, to strhnutie bodov bol len začiatok,“ pokračoval. Rodolphus začal vidieť a hodil po Tomovi črepník.

Tom ho odrazil a vysielal dalšie kliatby na Rodolphusa. Ten začal utekať smerom k astronomickej veži.

„Petrificus totalus“, zvolal Rodolphus, no Tom bol rýchlejší odrazil to kúzlo a navyše ho odhodil na kraj veže, ešte kúsok a spadol by.

Tom bol ako šialený, bez citu a svedomia a s jediným cieľom, čo najviac uškodiť Rodolphusovi.

„Teraz,“ chvíľu sa odmlčal, „zomrieš!Zbohom!“

Tom sa naklonil ku ležiacemu Rodolphusovi, zlomil mu prútik a zhodil ho z veže.Rodolphus dopadol na zem, v tom bolo počuť chrapčavý zvuk, Rodolphus si zlomil chrbticu. Niekomu sa už podarilo rozraziť dvere a bežal smerom k nim.

K veži sa blížil Armando Dippet, profesor Flitwick, profesor Keetleburn a profesorka Sinistrová a niekoľko žiakov.

Tom neutekal, stál na mieste a začal sa smiať z plného hrdla. Hodil po nehybnom Rodolphusovi ešte jedno zaklínadlo.

Na Rodolphusovej tvári sa zjavila trhlina a začala striekať krv. Rodolphus, prestal dýchať.

„Ten humusák si to zaslúžil, “povedal Tom k blížiacim sa učiteľom, no profesor Dippet namieril prútikom na Toma a zvolal : „Petrificus Totalus“ a Tom spadol nehybne na cimburie.

„Preboha! vykríkla profesorka Sinistrová hľadiac na polomŕtvého Rodolphusa.

„Ja som si len na chvíľočku odskočila,“ ospravedlňovala sa.

„To je v poriadku Aurora,“ povedal jej Dippet.

„Musíme čo najskôr zobrať chlapca do nemocnice sv.Munga,“ pokračoval.

Rodolphus, ležal nehybne na zemi a všade naokolo striekala krv. Sám profesor Dumbledore ho vytiahol, zastavil krvácanie a premiestnil sa do Nemocnice sv. Munga spolu s profesorkou Sinistrovou.

„To nie je možné,“ zapišťal profesor Flitwick, „ako vedel prvák vykúzliť tak mocné kliatby?“

„Musíme ho okamžite vylúčiť zo školy a predviesť na Ministerstvo mágie!“ povedal Flitwick nperirodzene hrubým hlasom.

„Nie,“ namietal profesor Dippet.

„Veď chcel zabiť pána Lestrangea a nie je potvrdené či ešte niekedy otvorí oči,“ odpovedal Dippetovi.

„Ten chlapec za to nemôže,“ pokračoval riaditeľ.

„Ako to?“ pýtal sa šokovane.

„Tom bol pod vplyvom kliatby Imperius,“ kľudne poznamenal Dippet.

„Imperius?“ spýtal sa Flitwick.

„Ale kto by zaklial prváka, Armando?“

„To musíme, čo najskôr zistiť,“ prehlásil Dippet. „Zavolajte Horácia, povedzte mu čo sa stalo a nech mi prinesie Veritaserum.“ „Najprv si preveríme študentov!“

„Uvidíme, na koho čaká prázdna cela v Azkabane!“

Pomocou Veritasera od profesora Slunghorna sa nezistil vinník.

Profesor Dumbledore zvolal aurorov z ministerstva mágie, aby chránili školu, aj keď bol napadnutý len jeden žiak.

Dippetovo vysvetlenie, že Tom Riddle bol pod vplyvom Imperia neuspokojilo nikoho, najmä profesora Flitwicka.

Profesorka Merrythouhtová sa dokonca pokúšala tajne naliať Tomovi Veritaserum do čaju, pri raňajkách. No naštastie ju odhalil profesor Slungorn.

Veritaserum sa totiž podávalo len šiestakom a siedmakom, pretože podávať to mladším žiakom bolo zakázané.

Bol máj a blížili sa koncoročné skúšky. Učitelia ich zaťažili ako to len šlo.

Profesorka Sinistrová im dala napísať esej o všetkých mesiacoch Jupitera, profesor Binns od nich žiadal všetky roky a dátumy, profesorka Merrythouhtová im nakázala prečítať celú knihu Temné sily a aby toho nebolo málo tak profesor Slungorn im dal za úlohu vyrobiť 6 elixírov do budúceho týždňa.

Prváci nemali čas ani cez prestávky ani nakoniec vyučovania.

„Cítiš sa dobre Tom?“ spýtala sa ho Bella pri raňajkách. „Je to hrozné, že by niekto zaklial prváka a navyše ho donútil aby urobil takúto vec.“

„Áno, cítim sa už lepšie, dúfam, že ho čo najskôr chytia,“ odvetil jej.

„Alebo ju,“ poznamenala Bella.

„Áno, to máš pravdu, ale myslím, že si to Rodolphus zaslúžil, keď je nečistokrvný.“

„Nečistokrvný?“ spýtala sa, „veď jeho brat Rabastan je čistokrvný, to nedáva zmysel.“

„Rabastan?“

„Áno, Rabastan, on je druhák,“ odpovedala mu.

„Rodolphus mi povedal, že jeho otec je mukel.“

„Neviem, prečo by to robil, ja viem, že pochádza z čistokrvného rodu,“ namietala Bella.

„Nevieš, ako je na tom Rodolphus?“ spýtal sa nevšímajúc si jej predošlú poznámku.

„Je v nemocnici sv. Munga, tie zranenia boli veľmi vážne,“ odpovedala. „Ale myslím, že tam bude dva mesiace, kým sa aspoň čiastočne nezotaví.“

Do veľkej siene vtrhli sovy všetkých druhov a farieb. Tomovi však nikto listy nenosil, pretože nemal kto.

No veľký hnedý výr mu práve priniesol obálku. Tom ju nedočkavo otvoril a začal čítať.

Pán Riddle, prosím vás príďte dnes o pol deviatej do mojej pracovne.

Armando Dippet

Do pracovne riaditeľa, ale načo? Tom zbytočne premýšľal prečo, jednoducho tam musí ísť.

Nakoniec sa rozhodol, že počká do pol deviatej a nebude myslieť na dôvod príchodu. Zatiaľ si robil esej z Astronómie.

Keď mal dokončenú úlohu aj z Transfigurácie, pozrel sa na hodinky. Od predošlej hodiny sa na nich pozeral každých päť minút.

Bolo osem hodín večer. Tom sa už nemohol dočkať, tak vybehol po schodoch pred zlatý chrlič a vyčkával.

Cestou stretol Zloducha, ktorý si vyspevoval : „Prváčik - zabijačik, Prváčik - zabijačik..“

Konečne bolo pol deviatej a Tom vstúpil do riaditeľovej pracovne.

„Dobrý deň,“ pozdravil sa mu Dippet, „posaď sa.“

Tom sa posadil na drevenú stoličku a vyčkával čo sa bude diať.

„Viem, že si nebol pod kliatbou Imperius,“ začal pokojne.

„Viem ako vyzerá človek, ktorého zakliali. Nič si nepamätá a ty si rozhodne pamätáš na všetko,“ poznamenal a teraz sa dokonca na Toma usmial.

Tom nič nehovoril, iba sa prekvapene díval.

„Viem, ako ti to ide dobre v obrane proti čiernej mágii a dá sa povedať vynikáš vo všetkom. Nemám pravdu?“ spýtal sa stále prekvapeného Toma.

„N-no, učitelia mi vravia, že som dobrý,“ povedal veľmi skromne.

„Tom, viem kde si vyrastal, viem kto boli tvoji rodičia a viem že budeš veľmi dobrým čarodejníkom. Viem si predstaviť, že ťa Rabastan urazil. To čo si spravil je ale veľmi nepekné, ale nemôžem vyhodiť zo školy tak nadaného čarodejníka. Nemyslíš?“ dopovedal.

Tom sa nezmohol k slovu, nie že ho riaditeľ odhalil, pri pokuse o vraždu, ale navyše ho kryje.

„Myslím, že z teba bude raz aj samotný Minister Mágie a to som sa nikdy nezmýlil. Ostatným som povedal, že v okolí sa potuluje nepriateľ Lestrangeovcov a využil nič netušiaceho prváka k pokusu o vraždu z vlastnej pomsty, no musíš mi niečo sľúbiť!“

„Čokoľvek,“ odpovedal teraz už pokojnejšie.

„Už nikdy nenapadneš žiadneho študenta a neurobíš nič podobné! Rozumieš?“ spýtal sa Toma.

„Samozrejme, pane, rozumiem,“ odpovedal už s pokojným výrazom tváre, že mu to prešlo.

„Dobre, ale ani o tomto nikomu nepovieš! Bude to naše malé tajomstvo.“

„Áno, ako poviete, pane. Ale, mám ešte jednu otázku,“ pokračoval Tom a už vstával zo stoličky.

„Len sa pýtaj, chlapče,“ povedal mu Dippet.

„Rodolphus mi povedal, že je polovičný čarodejník, ale moja spolužiačka Bellatrix Blacková tvrdí, že pozná jeho rodinu a všetci sú čistokrvní.“

„Neviem, prečo to povedal, možno má niečo proti tebe, ale teraz to nebudeme rozoberať. Dúfam, že si pochopil čo som ti dnes povedal,“ riekol. ,,Môžeš, ísť Tom.“

„Dovidenia, pán riaditeľ,“ pozdravil sa a zišiel po schodoch a ocitol sa pred chrličom.

Dippet má pravdu, pomyslel si Tom, raz bude zo mňa veľký čarodejník.

Skúšky už boli takmer za dverami. Tom vstal z veľkou nevôľou na hodinu Transfigurácie.

Profesor Dumbledore si ho ale nevšímal. Žeby vedel o rozhovore s profedorom Dippetom?

Ale Tom nemal čas na rozmýšľanie, celú hodinu si precvičovali premieňanie zápaliek v tabatierku.

Tomovi sa to podarilo dokonca na druhý pokus, ale profesor si ho naďalej nevšímal, čo bolo nanajvýš čudné.

Tom zvládol všetky skúšky na vynikajúcu. Blížili sa prázdniny a Tom sa musel vrátiť do sirotinca.

Cestou do žalára ho zastavil profesor Flitwick.

Najprv sa zastavil, akoby chcel niečo povedať no v zápätí odišiel.

Tom si myslel, že profesor Flitwick si zrejme myslí to čo Dumbledore.

Rokfortský expres už stál na svojom mieste a žiaci nastupovali. Tom si teraz prisadol do kupé plného slizolinčanov.

Sadol si medzi Bellu a Andromedu. V kupé sedel aj Avery a Yaxley.

Celú cestu sa smiali z toho ako zvíťazili nad Chrabromilom v metlobale a nadávali na humusákov.

Vlak spomaľoval a Tom sa musel rozlúčiť s „priateľmi“.

Cez nástupište deväť a tri štvrte sa dostal do Londýna a následne do Whoolovho sirotinca, kde chodil každé prázdniny.

Pri vchode si všimol manželský pár v čiernych hábitoch, no nevšímal si ich a išiel ďalej.

„Ó, ahoj Tom, už som si myslela, že neprídeš,“ pozdravila ho pani Coleová, ktorá sa starala o Toma.

„Dobrý deň,“ odzdravil jej.

„Daj mi ,ten kufor, odnesiem ho do tvojej izby,“ povedala mu pani Coleová.

Niekto zaklopal na dvere. Pani Coleová išla otvoriť.

„Dobrý deň, prajete s..,“ no nedokončila vetu a už ju zasiahlo omračujúce kúzlo. Bol to ten istý manželský pár, ktorý videl pred vchodom.

Tom nemohol mimo školy čarovať, tak uhýbajúc sa zaklínadlami utekal do svojej izby.

Zamkol ich, no bolo to zbytočné, pretože jeden z nich zamumlal : „Alohomora“.

„Tak a tu ťa máme,“ povedal muž.

„Ako si mohol takto napadnúť môjho syna?“ zúrivo sa pýtal Toma.

„Vášho syna?“ vyľakane predniesol.

„Áno, ja som som Wulfric Lestrange a nemysli si, že ťa nechám na pokoji!“ zvolal.

„Drahý, veď je to obyčajný malý chlapec,“ predniesla neprítomným hlasom pani Lestrangeová.

„Je malý, ale nie neškodný,“ zvolal pán Lestrange.

Tom sa cítil čoraz viac zranitelný, kedže nemohol použiť prútik.

„Ah, čo je t..,“ pani Lestrangeová spadla na zem a za ňou stála pani Coleová s vázou v ruke.

Tom jej bol vďačný za tento čin, aj keď pani Coleovú nikdy nemal v láske.

Wulfric reagoval ihneď : „Avada Kedavra!“

No pani Coleová zavrela dvere a teraz tam bola veľká diera. Tom počul ako pani Coleová uteká po schodoch.

Pán Lestrange za ňou vybehol, prekračujúc svoju ženu.

Wulfric teraz vypaľoval kúzla za pani Coleovou, ktorá sa im úspešne vyhýbala.

Deti a slúžky v sirotinci, vyšli zo svojich izieb. Všetci boli v šoku, keď uvideli šialeného pána Lestrangea ktorý hádže kúzla po pani Coleovej a za ním bežiaceho Toma.

Pán Lestrange sa zrejme snažil zbaviť svedkov, no teraz ich mal viac než dosť. Pani Lestrangeová sa prebrala a Tom to zistil práve vo chvíli, keď po ňom hodila znehybnujúce kúzlo.

Mohol sa len prizerať ako sa smeje. Pán a Pani Lestrangeovci začali rozbíjať okná, vybíjať dvere a ničiť steny.

Wulfric Lestrange namieril na drevené zábradlie a vykríkol : „ Incendio“.

Zábradlie začalo horieť. Pani Lestrangeová robila to isté a podpaľovala celú budovu.

Deti vrieskali a začali utekať von. Pán Lestrange ale zamkol dvere. Všetci sa snažili vyliezť z horiacej budovy oknom, no podarilo sa to asi trom chlapcom.

Tom mal prútik stále vo vrecku. Plameňe sa začali takmer dotýkať jeho tela. Tom nevedel ako to urobil ale prútik (alebo, že by niekto iný?)ho odčaroval.

Tom sa uhýbal plameňom a smeroval vonku.

Pán Lestrange sa odmiestnil a pani Lestrangeová prešla cez dvere ako nejaký duch.

Pani Coleová utekala na prvé poschodie, no Lestrangeová po nej vypálila dalšie kúzlo.

Našťastie zasiahla iba zábradlie na schodoch, no to sa zrútilo na pani Coleovú a tá spadla pod tou ťarchou.

Pani Lestrangeová sa zasmiala s plného hrdla a podpálila oblečenie pani Coleovej. Ona sa nemohla dostať spod zábradlia, začala horieť ešte viac.

Tom už rýchlo bežal na pomoc pani Coleovej a vykríkol : „Aguamenti“.

Uhasil oheň, no pani Coleová horela pridlho. Tom sa pozeral na spálené telo asi dve sekundy. Nemohol uveriť, že pani Coleová je mŕtva.

Pani Lestrangeová vrieskala a šľahala plamene na nevinné siroty. Vyšla z budovy, ktorá sa prepadávala.

Vonku boli hasiči a vystrašení ľudia a niekoľko detí, ktoré stihli zo sirotinca vyjsť. Tom utekal ako o život.

Cestou sa pošmykol na zhorenom 11-ročnom chlapcovi a zistil, že to bol Billy Stubs. Vyšiel z budovy ale pani Lestrangeová tam už nebola.

Tom nemohol uveriť, že nemá kde bývať, že pani Coleová, ktorú síce nikdy nemal veľmi rád, ale ona sa oňho vždy starala, Billy Stubs a dalších 57 nevinných obetí, medzi ktorými boli deti zo sirotinca a slúžky sú mŕtvi a to kvôli nemu.

O katastrofe v sirotinci sa písalo a rozprávalo všade a Toma po prvý raz v živote trápilo svedomie.

Na druhej strane bol Tom rád, že ten odporný sirotinec, kde ho nechala jeho matka zhorel!

[ » na začiatok « ]