Kapitola:
Pridaná: 22.5.2007, 21:50:51
Čítaná: 4417×
Hodnotenie: (počet hlasov: 14)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Talisha Altairová, Rilla Samsonová
Stručný dej: Dve kamarátky čarodejnice spolu dohadujú večer po telefóne. Čo tieto dve tínedžerky chystajú?

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Talisha Altairová 4 » Vo vlaku

Ráno druhého dňa som so Sesi a oboma rodičmi v aute hľadela na preplnené námestia Londýna, ktoré sa len tak hmýrili muklami náhliacimi sa za zamestaním a sama som sa divila, ako môžu viesť takýto ustálený, nezaujímavý život bez čarov. Smiešne ranné vstávanie, robenie si raňajok- teda kofeínvoej kávy s vajíčkami a vyprážanou slaninou- a potom, šup tašku na plecia, aby nezmeškali nejaký trápny prepĺnený autobus či metro. Na to utekať z metra až k vysokej budove cez neznesiteľný rad schodov, len aby sa väčšina z nich dostavila minútu po limite pred nadutého šéfa bez štipky humoru. Nehovorím to často ale...chudáci muklovia!

Vzdychla som si nad životom tých chudákov a práve, keď informačná tabuľa, okolo ktorej sa náhlilo naše auto ukazovala, že do najbliššej železničnej stanice King´s Cross je to ešte kilometer, Sasi sa ku mne nahla ponad kufre. Nedalo sa prehliadnuť, že na tvári má akýsi neistý výraz.

,,Nechcela som o tom vravieť tak narovinu, navyše keďže sú tu tvoji rodičia, ale nemám na výber, ak sa na stanici už same len veľmi ťažko pozhovárame" začala, pričom sa ma viac a viac zmocňoval pocit, akoby mi niečo uniklo ,, Vieš aký je Dreith. A on mi teda vravel, že v Alžírsku stretol niekoho z Rokfortu. Poviem ti, keď človek stretne niekoho z Rokfortu v Alžírsku a je to dokonca niekto ako Dreith s pochybnými teóriami, neprekvapilo by ma, keby pri Exprese stál sám troll a kýval na nás cestovou batožinou."

,,Nepreháňaj" zahriakla som ju šepkaním, i keď sa ma tiež zmocňovala obava, čo sa môjho druhého najlepšieho priataľa z Rokfortu týkalo.

,,Vravím Ti. Sto pro, že to nebude nikto taký pekný, ako Tom Riddle, ani múdry, ako Maileen z Bystrohlavu! Som na to odhodlaná staviť všetky čokoládové kotlíky, ktoré v Exprese kúpim! Vieš akú sovu mi poslal? Boli v nej samé..."

,,..šifry a lúšťovačky" dokončila som za ňu. V polovici júla totiž aj ku mne doletela dosť pochybná sova od Dreitha, na ktorú som mu bohužiaľ nemohla odpovedať zmyselne, pretože som jej vôbec nepochopila. Celú stranu pergamenu zapĺňali slová ako turaň, jureluu alebo grufigy. Akoby to písal sám psychopat.

,,Takže ani teba tie jeho sovy neobišli" doložila som uznávajúc jej pobúrenú a zároveň znepokojenú tvár.

,,Že neobišli"zalomila nad batožinou rukami,, Poslal mi až dve- z toho iba z jednej som pochopila vete, ktorá znela: dúfam, že mi teraz odpíšeš! To bola najzmyselnejšia veta od neho počas celých prázdnin! Mám skutočné pochybnosti, Tali. Ako som už povedala, stavím všetky čokoládové kotlíky na to, že sa máme v Exprese na koho tešiť!"

Skôr, ako som stihla Sasi odpovedať, zpredu sa ku nám nahla moja mamka.

,,Zachvíľu sme tam dievčatá, takže si ešte raz prekontrolujte bližšiu batožinu a prichystajte sa na vystupovanie."

A naozaj! Len čo som vykukla z otvoreného okna do horúceho rána(doteraz som si zaujatá rozhovorom okolie nejako prestala všímať) okolo nás sa z každej strany lemovalo parkovisko plné áut, ktoré zakončovala budova so železničnými traťami pre majestátne vlaky i rýchliky. Otec zaparkoval čo najbližšie pri vchode, no aj tak nám vybaľovanie cestovných tašiek z kufra a klietok so sovami spolu s cestou ku vchodu stanice trvalo približne päť minút. Veľké hodiny pred ním jasne ukazovali za päť minút desať hodín. Rýchlo, čo nám nohy a kolieska na kufroch stačili, sme sa ponáhľali popri stĺpoch s nástupištiami, a keď sme zastali medzi deviatym a desiatym, rozlúčila som sa objatím s rodičmi. Mamka totiž na stranu čarodejníckeho sveta ísť nemohla a oca čakalo akési jednanie na ministerstve ohľadom nenáležitého dovážania nuduov do krajiny.

,,Ideme naraz" zavelila Sasi a ja som na súhlas pokynula hlavou,, Dovi, pani Altairová, pán Altair. A ešte raz ďakujem za odvoz."

Obe sme naraz zakývali mojim rodičom a potisli batožinu medzi nástupištia deväť a desať. Sasi sa postavila predo mnou, aby vyrazila prvá- potisla vozík s cestovnými taškami oproti nástupištiu desať, rozbehla sa a miesto toho, aby narazila do stĺpu, zmizla v jeho kamenných múroch. Ja som sa ešte porozhliadla, či mojim smerom nepozerajú žiadny muklovia. No akonáhle sa ukázalo, že je vzduch čistý, s trepotajúcim sa a zbesilo poletujúcim Navim som sa rozbehla tým smerom, kde predchvíľou zmizla moja priateľka. Behala som oproti stene, kolieska na vozíku mi vybehávali a keď sa už-už zdalo, že narazím v zlomku sekundy sa mi rušné hlasy muklov z ich sveta zamenili s piskotom Expresu vo svete čarodejníckom. Stála som uprostred davu ľudí, ktorí tak ako ja mierili na Rokfort.

,,Poďme do vlaku, potom pohľadáme Dreitha" zvolala som na Sasi, ktorá ma čakala pred bariérou a uhli sme práve včas, aby nás na zem nezrazil akýsi vyklepaný prvák, čo cez ňu prebehol. Na jeho tvári bledej ako stena bolo jasné, že tento spôsob prechádzania zažil po prvýkrát.

,,Ak ho bude treba hľadať"odvrkla Sasi. Spoločne sme podišli ku dverám vlaku a nasúkali doňho ťažké kufre, pod ktorými sme sa trochu prehýbali, no keď sa nám to podarilo, omnoho rýchlejšie sme zabudli na bolesť chrbtov, lebo problémom sa stala premávka v dlhej chodbe vozňov Expresu. Niektorí študenti miesto, aby si hľadali voľné kupé, postávali pri oknách a kývali na rozlúčku svojim rodinám.

,,Dovolíš?...Nechcem byť nepríjemná, ale brzdíš premávku...haló, tadiaľ aj niekto kráča...chceš? Viem predviesť výborné odpaľujúce zaklínadlo, ktoré ťa odpáli tak, že budeš môcť kývať rodičom nie z vlaku, ale spod ich nôh"sykala Sasi netrpezlivo na každého zavadzajúceho a len málokto sa odvážil odporovať pätnásť ročnému dievčaťu s nachystaným prútikom- inak na tom boli staršie študentky, ktoré sa na ňu osopili po každej nevrlej poznámke dvojnásobne. Musím uznať, že Sas ma kožu zo železa. Ani to s ňou nepohlo, zatiaľ čo ja by som sa asi zmenšila na veľkosť hrášku.

Konečne sme našli prázdne kupé. Vošli sme dnu, vyložili si batožinu nad hlavy a sovie klietky položili vedľa nich tak, aby sa nekymácali zo stranu na stranu pri pohnutí Expresu. Sasi práve na špičkách natŕčala svojej sove Sadir kúsok sušenej mrkvy, keď tu sa dvere do nášho kupé otvorili a vošiel dnu Dreith aj s chalanom z nášho ročníka.

Páni! Takmer som padla z nôh(čo sa u Sasi stalo skutočnosťou, keďže v takej polohe od ľaku stratila rovnováhu), keď som Dreitha zbadala. V štvrtom ročníku to bol chlapec blížiaci sa do puberty- čo na sebe ani nedával znať- zahĺbený do kníh, s krátkou ofinou a veľkými okuliarmi. Preto ma dosť prekvapilo, keď ma tu tak v Exprese prepadol urastený chalan so strapatou šticou a okuliarmi na veľkom nose s obdlžníkovým rámom, za ktorými na mňa žmurkali orieškovo hnedé oči. Neviem čo robil celé prázdniny..ale rozhodne sa mi zdal byť iný! Chalan vedľa neho bol však pre mňa klasikou- vysoký, trochu svalnatejší, ale so šibalským pohľadom a taktiež rovnakým úsmevom. Obaja sa nad Sasi mierne pousmiali, pričom jej Dreith natrčil ruku, aby jej pomohol postaviť sa.

,,Čaute, Sas, Tali" pozdravil nás pozerajúc na naše mierne prekvapené tváre. Piatak za ním ticho zakašľal,,Toto je Tobias. Tobias Barel z nášho ročníka, chodí taktiež do Chrabromilu, takže ho asi poznáte."

Ako keby nám to bolo potrebné pripomínať- pomyslela som si, keď nás aj on pozdravil kývnutím ruky. Tobias bol totižto najväčší výmyselník z celého nášho ročníka a to dokonca nepreháňam! Noc aj dni sa premával po hrade so svojimi klasickými priateľmi a robil si čo sa mu zachcelo. Pre niektorých bol vzorom...pre mňa trochu bláznivým, ale aj tak príjemným študentom, pretože vedel, kde je miera.

So Sasi sme si vymenili neveriacke pohľady a kým sme znovu chytili dych, obaja za sebou zavreli dvere a vykladali svoju batožinu nad sedačky. Spoločne sme sa usadili pred seba, síce moje ústa sa aj tak ešte nedali zatvoriť.

,,Tak čo...mali ste dobré prázdniny?" spýtal sa nás očividne uvoľnený Tobias, ktorý vytiahol z vrecka akúsi ružovú guľku veľkosti galeónu a na naše trochu podozrievavé pohľady reagoval so smiechom,, nič sa nebojte, so žartami som sa vybláznil tu pri vašom priateľovi- Dreithovi- cez prázdniny v Alžírsku! Toto sú to len žuvačky extra veľká bublina. Dáte si?"

Zdvorilo som odmietla (takýmto žuvačkam sa v skupine už zásadito vyhýbam, odkedy sme sa nimi v klubovni pri výpredaji v Rokville dočista polepili), zato Dreith a Sasi, ktorej sa vrátila reč, plátok žuvačky prijali.

,,Mám vám toho toľko povedať..." žuval Dreith a žuvačka sa mu pri každom slove zasekovala medzi sánkami,,Pochopíte to, že stretnúť niekoho z Rokfortu v Alžírsku? Ja som tomu najprv neveril...ale boli to moje najzábavnejšie prázdniny za celý život!"

A pustil sa do vášnivého rozprávania prerušovaného Tobiasovými poznámkami alebo sa niekedy obaja navzájom dopĺňali a navonok to znelo tak, že sme sa pri ich zážitkoch dusili smiechom. Atmosféra nového priateľa medzi nami rozhodne pri počúvaní o tom, ako Dreitha takmer vcucol muklovský automat na lístky alebo o tom, kam spadol Tobias pri prechádzke mestom, zredla. Navzájom sme sa smiali a rozprávanie o prázdninách sme zavŕšili Sasiným opisom rybolovu u muklov, pri ktorom sa z červíkov Tobias smial tak, až mu za ten čas bezchuťová žuvačka uviazla v krku. Tak to bolo dovtedy, kým sa na chodbe neozvalo známe: ,,Maškrty, fazuľky každej chuti, čokoládové kotlíky a iné dobroty!"

,,Idem niečo kúpiť pre všetkých" prerušila som Sasin monológ monotónne, lebo bolo jasné, že nám už všetkým škvŕka v žalúdku a otvorila som dvere kupé, aby som sa mohla zastaviť pri príjemne vyzerajúcej guľatej panej s jamkami v líciach. Ako som si stihla všimnúť, bokom od nej stáli traja šiestaci, pričom prvý z nich Curtis Saiph(a podľa mňa veľmi sympatický chalan, až sa mi trochu podlomili kolená) zaštrnkal vrecúškom galeónov. Obaja sme sa k pani s vozíkom dostavili naraz, lenže každý z inej strany.

,,Pýtaj sa prvý" kývla som naňho celá červená.

,,Dáma ma prednosť" odvetil a sebaisto sa na mňa usmial. Takmer som sa na mieste rozložila ako skladačka.

,,Čo ti dám moja drahá?" spýtala sa ma pani a ja som spamäti, a ešte stále červená v tvári, odrapkávala, čo všetko si moji priatelia z kupé zapriali. Keď mi do plného náručia podávala posledné tekvicové koláčiky, Curtis sa ku mne nahol a napravil mi vytŕčajúci balík žuvačiek tak, aby nespadol.

,,Pekný deň, Altairová. Uvidíme sa na Rokforte" a naprázdno odišiel ku priateľom.

Do nášho kupé som potom vošla s úsmevom od ucha k uchu a stále som neveriacky žmurkala očami. Kamaráti sa ihneď vrhli na moje náručie- keď si každý pobral, po čom mu žalúdok zatúžil roztiahli sme sa v tesnom priestore na sedačkách a ja som bola jediná, ktorá nejedla ani neochutnávala. Nechcela som. Na naplnenie môjho žalúdka úplne stačilo to, čo sa stalo.

,,Čo je, Tali? Necítiš sa dobre?" spýtala sa ma Sasi, ktorá sa konečne vrátila späť na zem z čokoládového neba.

Iba som pokrútila hlavu a bezducho sa vystrela ku oknám. ,,Rýchlo jedzte vážení, už vidím Rokfort!"

[ » na začiatok « ]