Kapitola:
Pridaná: 16.8.2011, 13:54:25
Čítaná: 1456×
Hodnotenie: (počet hlasov: 6)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Max
Stručný dej: Maxovi matka zatajila jednu podstatnú vec. Má brata. Dvojča. On sa urazený vydá na cestu za ním...

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo

Kapitola: 1 » 1 2 » Nočné svetlo 3 » Boj sa začína 4 » Sibyla

,Max! Vstávaj!“ otvoril som oči. Nad mojou posteľou stála moja usmievavá mama a snažila sa ma prebrať z nočnej mory.

,,Dobré ráno, mami.“ Povedal som mame. Bol som spotený a časti pyžama sa mi od potu prilepovali ku koži. Pozrel som na mamin náhrdelník. Mala ho na krku prvý raz, hneď som si to všimol. Nikdy ma nijaký náhrdelník tak nevydesil, ako tento. Bol strieborný a mal na sebe prívesok v tvare kríža. Už som ho niekedy videl, viem to. Nenávidel som ten pocit. Potil som sa, ale bola mi zima. Moja mama sa usmiala: ,,Čo sa tak pozeráš?“

,,Ale nič...“ povedal som jej a vstal som z postele. Mama mi podala šálku čaju a ja som si vďačne odpil. Bol veľmi chutný.

Neskôr som sa išiel poumývať. Pozeral som sa do zrkadla. Akoby som v ňom videl niekoho úplne iného. Bol som to ja, ale niečo sa mi nepozdávalo. Začiatok dňa bol veľmi čudný.

Pri raňajkách mi mama povedala, že dnes k nám prídu na návštevu teta Bety a šialený strýko Tom.

Oni boli posledný, koho by som v tejto chvíli mal chuť vidieť. (Ako vidím, aj to bola nočná mora.)

,,A o koľkej by mali prísť?“ opýtal som sa mamy, ktorá prežúvala hrianku.

..Neviem, asi okolo jedenástej.“ Zamrmrala mama, ktorej úsmev vystriedalo zdesenie, len čo som ich spomenul.

Ja som si odhryzol z hranky a napil som sa teplého čaju. Nevedel som, čo budem počas návštevy robiť. Nemal som rád návštevy. Mám sa v izbe tváriť že neexistujem? Alebo mám ostať v obývačke a tváriť sa že som celý šťastný že k nám prídu moji krstný rodičia... Nevedel som sa rozhodnúť. Ani jedno a ani druhé... Nakoniec mi napadol jeden skvelý nápad: Chvíľu budem v izbe a potom sa potichu presuniem do spálne a poprehrabúvam sa v maminých veciach, to bude to najlepšie.

,,Mami? Čo by si povedala keby som sa zavrel do izby a...“ nevedel som čo mám povedať.

,,A čo?“ opýtala sa ma mama, pri čom som si všimol, že niečo nie je v poriadku. V jej očiach sa zjavil akoby malý blesk, ktorý mi vždy naznačoval, že má niečo za lubom.

,,Ale...Budem sa tváriť že tu nie som... Budem sa tváriť že...že neexistujem.“ Nevedel som že či je to tá najlepšia vec, ktorú by som jej povedal. Ale bohužiaľ, nemal som iný návrh na klamstvo. Do kuchyne vošiel môj otec. Na tvári mal jeho milý úsmev. Pozdravil sa mi a opýtal sa ma, ako som spal.

,,Ale dobre... A ty ocko? Ako si sa vyspal ty?“

,,Aj ja, ďakujem...Nevidel si moje kľúče? Neviem kam sa podeli...“

,,Nie, nevidel.“ Povedal som, pri čom mi napadlo, že je to ďalšia zvláštnosť dnešného dňa, ako napríklad aj to, že som od rána nevidel môjho kocúra, ktorý každé ráno beháva po byte ako pojašený, ale dnes po ňom nie je ani chýru, ale ani slychu.

,,Mami, ešte si mi neodpovedala... Tak čo? Môže byť?“ potichu som pošepkal mame, ktorá sa ako šialene zamilovaná pozerala na môjho otca.

,, Max, nevymýšľaj. Budeš pekne s nami v obývačke a žiadne výnimky.“ Zvreskla mama.

Nahnevane som vstal od stola. Nazúrene som pozrel na mamu a mal som sto chutí vykričať jej to, ako mi lezie na nervy. Dokonca aj ona sa na mňa pozerala ako nejaká učiteľka po písomke.

Vyšiel som z kuchyne a zabuchol som za sebou dvere. Nemal som ani chuť do života.. Bol som veľmi nervózni. Ľahol som si na gauč a potom som si vzal do ruky môj notebook, ktorý ležal na hnedom stolíku. (Ten stolík som od detstva volal hnedý.)

Po hodine písania s kamarátom niekto zazvonil. Ako šialený som sa rozbehol ku dverám a zodvihol som slúchadlo. Ani som si ho nestihol priložiť k ušiam, pocítil som škrabnutie. Bol to necht mojej mamy, ktorá mi zúrivo vytrhla telefón z ruky.

,,Prosím?“ ozvala sa do telefónu, ,,na treťom,“ zamrmrala a potom zúrivo tresla slúchadlom.

Ako nejaké zviera vošla do obývačky a pustila tichú hudbu.

Vošiel som do izby, hoci musím priznať, že ma vzťah s mamou trápi. Nemal som rád, keď sme sa hádali a už vôbec nie pred otcom. Otec bol spoločenský typ, ktorý nemal rád konflikty, najmä medzi mnou a mamou.

,, Jasper? Prinesieš mi prosím soľničku?“ zakričala mama na otca.

,,Jasné,“ zamrmral otec, ,,pripravila si tyčinky?“

,, Ach, vidíš! Totálne som zabudla“ povedala mama (Moja matka bola moderný človek s ešte modernejším slovníkom, ako používala celá moja trieda).

Zrazu niekto zaklopal na dvere. Iste to bude teta a strýko, poznal som ich klopanie. Najprv trikrát potichu klopli a potom dvakrát silnejšie. Otcovi prišlo do smiechu a myslel som si že od toho klopania.

Neunúval som sa otvoriť – iste tam vbehne mama a odstrčí ma, nechcel som sa opäť strápniť. Bohužiaľ som sa mýlil. Mama vôbec nešla, akoby naschvál. Prišlo mi do plaču. Vyzeralo to tak, že nikto v dome ma nemal rád a nikoho som ani len trochu nezaujímal. Nakoniec som započul kroky, čo znamenalo, že mojej ,,ochotnej“ matke niečo napadlo.

Išla otvoriť a prvé čo som po otvorení dverí počul bolo: ,,Ach, Julie, zase si pribrala.“ Bol to hlas šialenej tety Bety. Vždy tým urážala mamu. Pravdupovediac mi to bolo úplne jedno. Mama sa mi v poslednej chvíli zdala veľmi drzá, akoby ma nepoznala.

Konečne sa objavil môj kocúr. Vyliezol spoza písacieho stola a pripadal mi veľmi veselý. Zlepšil mi moju pochmúrnu náladu.

,, Arthur, kde si bol?“ veľmi rád som sa prihováral môjmu kocúrikovi. Bol celý biely a na krku mal čiernu škvrnu. Jeho fúzy boli čierne a uši tiež. Bol to proste ako kocúr z nejakej rozprávky.

Z chodby som započul hlas strýka Toma: ,, Aké mal Max vysvedčko? Neprepadol?“ potom som začul piskľavý chechot. Liezol mi poriadne na nervy (asi tak ako dnes celý svet), hoci mi chutili jeho hamburgery (bol to totiž vyučený kuchár), ktoré vedel pripraviť také chutné a chrumkavé, že som na niekoľko hodín hodil všetky starosti za seba. Rodičia aj s návštevou prešli do obývačky a mne sa uľavilo, pretože som si bol istý tým, že neschytám tie tetine a strýkove smradľavé bozky.

Nemôžem zabudnúť aj na to, že som mal voľný prístup k maminým veciam. Pomaly som vyšiel z izby a otvoril som na spálni dvere. Pomaly som vošiel, a snažil som sa čo najtichšie zavrieť za sebou dvere. Zatiaľ mi všetko vychádzalo. Priblížil som sa k zásuvke, v ktorej si mama odkladala svoje papiere a dokumenty. Mal som strach, (nebolo by príjemné, keby boli všetky papiere vonku a mama by ma nachytala) ale napriek tomu som bol veľmi zvedavý na to, čo objavím. Čo keď sa dozviem že som budúci majiteľ nejakých veľkých pozemkov? O tom som mohol však iba snívať...

Potichu som otvoril zásuvku a vybral som prvý papier. Nebolo na ňom nič zaujímavé, len nejaké poistenie, či čo. Pozrel som na druhý – nič, potom na tretí, na štvrtý... Nakoniec som na spodku našiel jeden starý, (aspoň starší odo mňa) zožltnutý, a trochu natrhnutý. Veľmi ma fascinoval, až som ho rýchlo vzal a otvoril. Začal som čítať: Rodný list, meno: James Alexander Taylor, miesto narodenia: New York, dátum narodenia: 7. september 1993...To nemôže byť pravda! Moja matka vlastní rodný list slávneho herca! Čítal som ďalej: Meno otca: Alan Simpson, meno matky: Julie Rickmanová...

Silno som sa uštipol do pleca. To je len sen... To je len sen...

Bolo to márne. Moja matka je matka Jamesa Taylora? To znamená, že ja a James sme... Ja a James sme bratia. Na líci som pocítil stekajúcu slzu. Mal som sto chutí nájsť môjho brata a vymlátiť mu pisky, aj keď zato nemohol...Prebehol som do izby, vzal som si ruksak, dal som si doňho sladkosti, (jediné možné na čo som mal chuť), vreckové (boli to moje takmer celoživotné úspory), pyžamo a náhradné oblečenie.

Naposledy som pohladil môjho kocúrika, a vyšiel som z izby, potom som vyšiel z bytu a privolal som si výťah. Na ulici som uvidel mojich spolužiakov Charlesa a Eddieho, ktorý si ako zvyčajne kopali loptu.

,,Ahoj celebrita!“ pozdravil ma Charles, (tak mi hovorili všetci spolužiaci, pretože sa podľa nich podobám na jednu slávnu celebritu, (presnejšie na Jamesa Taylora, ktorí hral v známom sitkome Stále to isté) čo už v tejto chvíli nepopieram – práve naopak – nemohol som, pretože som jej brat.

,,Tie vaše vtipy! Vždy sa dá na nich zasmiať.“ Povedal som s úsmevom (predstieraným), ale stále som myslel na brata. Ako sa to mohlo stať? Nič som si nevšímal a pomaly som začal prechádzať cez cestu. Započul som veľké tresnutie a zacítil veľkú bolesť. Pred sebou som uvidel len nejaké svetlá a počul som hlasy ľudí: ,,Preberá sa.“ ,,Bude podľa vás v poriadku?“

Nič som nechápal... Kde som? Na ceste? Cítil som strašnú bolesť v hlave, ale najhoršie bolo, že som si necítil nohy. Čo sa mi to stalo?...

,,Ahoj, vidíš ma?“ ozval sa nejaký ženský hlas. Pripadal mi taký milý a jemný...

,,Ni-nie. Kde t-to som?“ povedal som so strachom , od ktorého som sa celý triasol ako osika. Bol som zvedavý, čo mi povedia, ale ja som cítil že moje oči klesajú...

,,Haló! Nespi! Potrebujem presne vedieť odkiaľ si?“ ozval sa neznámy hlas. ,,Si v nemocnici. Toto je chirurgické oddelenie...Haló! Zrazilo ťa auto.“

,,Pro-prosím? Ešte raz m-mi to po-povedzte“ vykoktal som sa horko-ťažko.

,,Odkiaľ si? Teraz si v nemocnici, zrazilo ťa auto.“ Zopakovala.

,,Som o-odtiaľto... Z New Yorku. Išiel som po ceste a...“ nevládal som. Bol som vyčerpaný fyzicky, aj psychicky. Zrazilo ma auto? Nechápal som tomu, pretože som bez problémov prešiel cestou. Mal som zmiešané pocity... Ani som poriadne nevedel, aký je deň. Pomaly som sa pokúsil otvoriť oči. Išlo to veľmi ťažko, dokonca jedno oko som poriadne otvoriť ani nevedel. Cítil som na ňom len nejakú chrastu, ktorá ma veľmi svrbela, ale nemal som sily zdvihnúť ruku a poškriabať si ju. Nad sebou som videl mladú zdravotnú sestru, ktorá sa na mňa pekne usmievala. Ja som sa na ňu tiež pomaly usmial, ale aj to len preto nech si nemyslí, že som slepý, alebo niečo také, podobné.

,,Tak už ma vidíš?“ opýtala sa ma zdravotná sestra. Na jej tvári bol ešte stále ten krásny úsmev, ktorí ma preberal, a dodával mi energiu.

,,A-áno, teraz už áno.“ Povedal som, aj keď s veľkou námahou. Zbadal som ako si sestrička niečo zapisuje a potom mi povedala že si mám pospať, že musím mať dosť energie. Ja som ju vďačne poslúchol a horko-ťažko som sa obrátil na ľavý bok. Pomaly som sklopil oči a pokúsil som sa zaspať, ale tá strašná bolesť hlavy mi v tom prekážala. Hnevalo ma dokonca aj to prenikajúce pískanie v ušiach, ktoré mi obvykle nevadilo. Nakoniec, keď som zacítil že zaspávam, sa mi uľavilo. Myslel som na môjho brata a na to, že ho raz predsa len nájdem...

************

Dni plynuli a ja som sa cítil čoraz lepšie. Bolo mi smutno a maminou, hoci som bol na ňu ešte stále urazený. Nechcel som o nej ani len počuť a už vôbec nie vidieť. Po štyroch dňoch, som už konečne vedel rozprávať ako predtým – plynule a čisto. Po týždni, keď som už vedel poriadne aj chodiť, opýtala sa ma zdravotná sestra, že ako sa volá moja mama a že kde bývam. Moje srdce sa rozbúšilo, ako keď kostolné zvony odbíjajú poludnie. Povedal som:

,,Moja mama sa volá...“ a rozbehol som sa na koniec chodby, ako pustený z reťaze. Musel som sa rýchlo zorientovať, pretože som túto kliniku nepoznal, a nevedel som, kade budem vedieť ujsť. Bežal som, bežal, až som uvidel tabuľku s nápisom: ÚNIKOVÝ VÝCHOD

Potešil som sa a otvoril som dvere, ktoré boli pod tabuľkou. Uvidel som schody a nejaký park. Mal som jedno veľké šťastie – nebol som v pyžame, ale bol som oblečený do normálneho, teplého oblečenia. Zbehol som po schodoch a potom som bežal cez park až ku ceste. Zastal som pred prechodom a započul som spoza môjho chrbta hlasy: ,,Uteká nám! Ten chlapec – Max! Musíme ho chytiť.“ Bola to ona – tá zvláštna a tajomná zdravotná sestra. Ja som nemyslel na nič iné, len na to, že musím ujsť.

Ešte jedna vec ma veľmi trápila: James bol v Los Angeles a ja som bol v New Yorku. Najhoršie na tom bolo, že dostať sa do Los Angeles nie je vôbec také jednoduché, pretože je to na druhej strane kontinentu. Dostať som sa tam mohol len letecky, ale na letenku som nemal dosť peňazí. Bola to jednoducho katastrofa...

Autá zastali a ja som prešiel cez priechod. Moja trasa smerovala na letisko – chcel som sa informovať, že ako draho by ma vyšiel let do LA. Pomaly som sa blížil k letisku, keď som niekoľko metrov pred sebou uvidel šialenú tetu Bety. Po tele mi prešli zimomriavky – ešte tá mi tu chýbala. Pokúsil som sa vyhnúť sa jej, čo vôbec nebolo ľahké. Prešiel som ku stromu, kde som sa pokúsil skryť. Podarilo sa mi to, pretože teta vošla do jedného obchodu s cukrovinkami, (čo v jej prípade nebolo vôbec nič extra) kde si prezerala výklad. Spoza môjho chrbta som započul hlasy: ,,Tam je!“ boli to nejaký muži – iste tí z kliniky, ktorý tam robili strážnikov. Ja som bežal dopredu, ale bál som sa, že sa potknem, alebo sa mi stane niečo podobné ako vtedy, keď ma zrazilo auto.

Ale nestalo sa to. Podarilo sa mi dobehnúť k jednému kostolu, kde som mal šancu ukryť sa do spovednice – tam ich nenapadne ani len nakuknúť. A tak som vbehol do kostola a potom do spovednice. Snažil som sa byť čo najtichšie, aby ma nezapočuli.

,,Chlapci, bude lepšie keď to necháme tak, nemyslíte? Načo by nám bolo jedno obyčajné decko? Na nič!“ počul som jedného strážnika, ktorý vyzeral veľmi vyčerpaný. Nečudoval som sa, že sa chce vzdať.

Čakal som asi päť minút a vyšiel som, až keď bolo v kostole ticho ako v hrobe. Pomaly som sa okolo seba obzrel a až keď som nikde dnu nikoho nevidel, vyšiel som. Rýchlo som vybehol, a rozhliadol som sa, že kde je letisko. Nevidel som ho, ale vedel som že bude niekde tu. Pomaly som išiel ku ceste, keď som tu zbadal jednu tabuľu. Bolo na nej nakreslené lietadlo, pod ktorým bol nápis štyristo metrov. Vedel som, že nie som ďaleko. Potom som šiel tou stranou, kadiaľ ukazovala šípka – doľava. Zrazu som zacítil zvláštne pichanie v bruchu. Bol som vyčerpaný a navyše som mal poriadny strach.

Konečne som uvidel letisko. Bolo mi nejaké známe, už som ho niekedy...Jasné! Veď odtiaľ sme leteli cez zimné prázdniny do Brazílie ku krstným rodičom. Či mi to skôr nenapadlo...

Vošiel som do mohutnej budovy, kde som uvidel poriadne veľa ľudí, až som mal strach že stretnem niekoho, kto pozná mojich rodičov a kto by im mohol povedať že kde som. Nevidel som nikoho známeho a tak som vôbec nemal strach – bol som priam šťastný, pretože všetko mi vychádzalo podľa mojich plánov. Podišiel som k tabuľke, na ktorej sa zobrazovalo, kde a kedy v najbližšej hodine bude letieť lietadlo. Los Angeles som tam nevidel, čo mi ešte stále nemenilo moju dobrú náladu. Uvidel som pult, pri ktorom jeden pán poskytoval informácie. Podišiel som k nemu a opýtal som sa ho, že koľko by ma vyšla letenka do Los Angeles.

,,Tak do LA...To bude... dvadsaťštyri dolárov. A môžem sa ťa opýtať, že či tu si s rodičmi?“ povedal mi ten chlapík, pričom mi nepripadal ako nejaký sympaťák...

,,T-tam sedia, na tej lavičke. A ďakujem za pomoc...“ zaklamal som a pomaly som cúval.

,,Niet za čo“ pozrel sa na mňa, akoby videl ducha a pokiaľ viem, ja duch nie som. Síce, mnohí tvrdia, že človek sa dozvedá stále nové veci, čo znamená, že by to aj mohlo byť... Ale veď je to hlúposť! Bol to len pohľad, bol to len pohľad, bol to len... Opakoval som si to, pretože ten obyčajný pohľad hovoril veľa a mňa dokážu pohľady normálne že zhypnotizovať.

Sadol som si vedľa jednej staršej pani a vzal som si z vedľajšieho stola nejaký noviny (bol to jediný spôsob ako zabiť nudu. Bol to nejaký bulvár či čo, (aspoň tak sa to písalo na prvej strane) ale napriek tomu, že som ešte presne nevedel, čo to znamená, začítal som sa doňho. Ak sa mám priznať, celkom ma to nudilo a tak som sa ako nejaký blázon začal kukať na strop. Zazdalo sa mi, že hlasy okolo tíchnu. Žeby to bolo od tej únavy? Nespal som celú noc a ešte k tomu som bol taký vyčerpaný ako zviera. Vzal som MP3-ku a pustil som si hudbu, ktorú som mal najradšej. Bola od skupiny Gun´s n Roses a volala sa Sweet child o mine. Bol som rockový fanúšik a začal som triasť nohou. Miloval som tú hudbu – uspokojovala ma. Nado mnou sa zjavil nejaký úplne neznámy muž, ktorý vyzeral, akoby spadol z Marsu. Na očiach mal slnečné okuliare, na hlave kapucňu a navyše mal takú dlhú bradu, že by ju bolo ľahké porovnávať s mojimi dlhými prstami.

Prišlo mi do smiechu: ,,K-kto ste?“ opýtal som sa neznámeho muža.

,,Ty si Max?“ opýtal sa ma, pričom ma nahneval tým, že ignoroval moju otázku.

,,Áno, vyzerá to tak. A vy mi poviete, že kto ste?“ povedal som ako nejaký nafúkanec, čo som v skutočnosti nebol.

,,Si v nebezpečenstve. Otvoril si obálku, ktorá sa ti do rúk vôbec nemala dostať. Ja ti budem pomáhať, pretože sám by si to asi neprežil. Spolu preletíme do LA a stretneme sa s Jamesom. On už vie o čo sa jedná – a dúfam že aj ty – a bude ti pomáhať. Je na strane tých dobrých.“ Povedal mi to tak tajomne, že mi naskočili zimomriavky a vôbec... Ja som v nebezpečenstve? Nechápem...

,,A kedy letíme?“ opýtal som sa. Veď keď už viem, kto to je, nemám sa čoho báť. Mal som taký pocit, že celý môj život sa obrátil naruby.

,,O hodinu, ale zatiaľ by som bol rád, keby si niečo zjedol. Poďme sem, tu vedľa letiska do Mac´ Donald´s-u, musíš si dať niečo pod zub, ale aj ja.“ Povzdychol si.

Vzal som si ruksak a aj MP3-ku a pomalým krokom sme vykročili k reštaurácii. Nevedel som, prečo mi ten muž doteraz nepovedal, ako sa volá. Nechám to už tak. Dúfam, že mi to povie sám. Došli sme k reštaurácii a neznámy chlapík mi vzal ruksak. Podišiel som k pultu, kde stálo pomerne veľa ľudí. Začal som si obzerať jedlá, ktoré boli v ponuke, ale nevedel som sa rozhodnúť že čo si dám. Bude to hamburger? Alebo hranolčeky? Nakoniec som sa rozhodol: dám si hranolčeky, tie sú chutné a navyše nie sú až také nezdravé...

,,Čo si dáš?“ opýtal sa ma ten neznámy chlapík.

,,Hranolčeky s kečupom a na pitie si dám kolu.“ Povedal som, pričom som pocítil silné škŕkanie v bruchu. Mal som taký pocit, že dnes je to už na mňa dosť, pretože za jeden deň toho prežiť toľko...

,,Nech sa Vám páči, dva doláre a päťdesiat centov, prosím.“ Povedal mi čašník.

,,Nechaj Max, ja to zaplatím. Prosím...“ a odovzdal peniaze čašníkovi, aj keď som mal pocit, že mu odovzdáva aj niečo iné. Ale iste nie, je to len ďalšia halucinácia dnešného dňa.

Keď si aj ten chlapík kúpil jedlo, išli sme si sadnúť k jednému stolu.

,,Čo si taký bez nálady?“ opýtal sa ma, pri čom si odhryzol z jeho hamburgeru.

,,Ale nie... To sa ti len zdá... Mimochodom, cítim sa super.“ Zaklamal som, pretože mal pravdu – necítil som sa dobre, pretože ma nejako bolela hlava. Bol som taký nedočkavý, že som už chcel letieť, aj keď let lietadlom som nemal v láske...

Chlapík mal na očiach ešte stále slnečné okuliare, aj keď dnu vôbec nesvietilo slnko, ale svietilo sa tam svetlami. Pomaly som dojedal a chlapík tiež. Vstali sme od stola a podišli sme ku dverám. Opýtal sa ma: ,,Máš so sebou nejaké vreckové?“ povedal, akoby niečo tušil.

,,No mám... Prečo? Mám so sebou päťdesiat dolárov. Ale presne neviem že dokedy mi to...“ nestihol som dopovedať – skočil mi do reči:

,,Len tak som sa pýtal, nepotrebujem absolútne nič,“ povedal s úsmevom na tvári. Zazdalo sa mi, že pokožka na jeho tvári bledne, ale ako vidím, bola to len halucinácia. Prešli sme cez cestu a potom rovno na letisko.

Napadlo ma, že ako môžeme letieť, keď nemám letenku? Opýtal som sa ho to, ale on sa len pousmial a povedal:

,,Neboj sa, o to je už postarané. Ako vidím, lietadlo nám odlieta o pol hodinu, čo znamená že stíhame.“ Dopovedal, pričom sa pozeral na hodinky.

Prišlo to, čo som najviac neznášal – prezeranie batožiny, o čo sa postarali skenovacie prístroje. Bál som sa, že tam budem mať niečo, čo by im vadilo, ale mýlil som sa. Pokojne sme prístrojom prešli a vošli sme si sadnúť do lietadla. Asi po takých desiatich minútach som zacítil, že lietadlo sa pohlo.

************

Konečne sme boli v LA. Vystúpili sme z lietadla a ten ,,zvláštny chlapík,, mi povedal:

,,Mimochodom, som Jack. Ale volajú ma aj bradatý Jack... Len to som chcel.“ Usmial sa a povzdychol si.

,,Tak to sa teším, že si mi to povedal. Mimochodom, kde je James?“ Opýtal som sa ho od nedočkavosti, pretože teraz som sa fakt poriadne tešil.

,,Čaká nás pri moste.“ Odpovedal.

Neskôr sme si išli vziať batožinu a vykročili sme k mostu. Už z diaľky som pri moste uvidel slávneho Jamesa Taylora, ktorý mal pri sebe tiež nejaké kufre. Na čo mohli byť?

[ » na začiatok « ]