Kapitola:
Pridaná: 15.8.2011, 15:11:22
Čítaná: 1628×
Hodnotenie: (počet hlasov: 11)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Bellatrix, Narcissa, Andromeda, Ted Tonks, Lucius Malfoy, Sirius Black, Rodolphus, Rabaston

Literárna forma: próza
Žáner: komédia

Kapitola: 1 » Šikmá ulička 2 » Andromeda 3 » Rodina pohromade :) 4 » Ako nezabiť škriatka 5 » Rokfort

Nedeľa, 15.8.1969

Narcissa síce hovorí, že by som mala začať každý môj zápisok niečím ako Milý denníček, no mne sa to už zdá trápne. Aj tak nemôže uvidieť moje zápisky, predsa len, začarovali sme ho tak, aby sme si mohli pozerať iba vlastné (ešte stále som na to nenašla protizaklínadlo :-( ). Nech si ho tak oslovuje ona! Predvčerom ma naštvala nielen Andromeda, ale aj ona. S tým, ako sa zastali malých sopľošov. Skvelé! Tak k nám o týždeň prídu na návštevu! Vieš si vôbec predstaviť, aké mám nervy? Rodolphus mi poslal sovu, či by som k nemu nechcela prísť. Zajtra mu niekam odchádzajú fotrovci a vrátia sa až v stredu, takže budeme mať celý dom len pre seba. Aspoň toto ma potešilo! Celý včerajší deň som sa vôbec nerozprávala so sestrami. No počúvala som za dverami (viem, že sa to nepatrí) a vieš, čo som zistila? Cissy poprosila Andromedu, či s ňou nepôjde dnes trénovať na metlách. Tá asi vedela prečo (ehm, len ja zas nie som v obraze), lebo povedala len Áno. Takže Cissy sa chce dostať do metlobalového týmu, ale nemám ani šajnu prečo. No, v každom prípade, bude mať čo robiť – v lietaní je úplne ľavá! A ešte k tomu je len tretiačka! Niekedy ju napadajú fakt čudné veci. Budem musieť zistiť, čo má za lubom teraz...

Tvoja k Rodolphusovi odchádzajúca

Bellatrix

Milý/drahý denníček (neviem, ako presne si to Cissy predstavuje s tým oslovením),

a som tu zas! Vieš si predstaviť, aké mám skvelé prázdniny? O týždeň príde teta Walburga so Siriusom a Regulusom. Oni sú takí zlatí! Veľmi rada sa s nimi hrám a prizerám sa, ako sa pokúšajú kontrolovať svoje kúzla. Minulé Vianoce skoro podpálili dom, hihi (mame moc do smiechu nebolo). Neviem, čo proti nim majú sestry. Cissy sa ich (a zároveň ma) síce zastala predvčerom pri večeri, ale to len preto, aby zabránila výbuchu z Bellinej strany. Tak mi to povedala včera, keď sme si to v izbe vyjasňovali. Inak, vieš, čo chce? Ísť trénovať metlobal! Chápeš to? Metlobal! A to len kvôli tomu odrážačovi/stíhačovi/triafačovi/strážcovi Luciusovi. Nemá šancu sa do týmu dostať, a ešte keď začne Bella niečo tušiť... No, celé to posrala, to ti poviem! V každom prípade si myslím, že Bella má aký-taký prehľad o tom blonďákovi. Keď ho najbližšie stretne, pravdepodobne ho na mieste zabije! Už sa bojím toho masakra na stanici. Lebo keď moja sestra začne vraždiť, len-tak ju niekto nezastaví! No, teraz už budem musieť ísť. Sľúbila som sestre, že si s ňou zalietam (dull face).

Teda milujúca (Ted je meno, pre prípad, že by si niektorí intelektuáli nevšimli),

Andromeda

Milý denníček,

keby si vedel, aká som šťastná! Už sa teším do Rokfortu (či na Rokfort?), ako zase stretnem toho sexoša Luciusa. Chcem sa kvôli nemu dostať do metlobalového týmu, možno by sa mi podarilo chytiť post triafača, keby som sa snažila! Ale ja sa aj snažiť budem! Dnes idem s Dromedou trénovať, zaletíme si do lesa. Bude to super! Len sa bojím, že sa na mňa Bella urazí. Veď vieš, keď som stále s Andromedou... Bellu mám oveľa radšej, no keby zistila, že som buchnutá do Luciusa, zabila by ma, ako som už spomínala! Strašne sa obávam, že Bella spraví nejakú blbosť. Celý život sa o mňa starala a ja som jej najobľúbenejšia sestra, a takisto je aj ona moja (a tiež by som sa o ňu rada starala, len mi to nedovolí :-( ). Čo ak celý náš vzťah prekazí Lucius? Asi sa to tak stane, lenže ja ho milujem, a on miluje mňa. Bella sa s tým proste musí vyrovnať, tak, ako som sa ja vyrovnala s Rodolphusom a Rabastanom (síce neviem, s ktorým z nich chodí, ale podstatné je, že je s ním/nimi furt!). No, asi pôjdem trénovať. Musím sa pred tým poriadne rozcvičiť. Uf, už sa teším! Ako len budú všetci vyvaľovať oči, keď sa im ukážem na metle a len vďaka mne vyhrá Slizolin celý zápas! Hurá! Ide sa na to!

Luciusa milujúca,

Narcissa

„Bella?“ zaklopala som na dvere. Nič. Samozrejme, zase je na mňa urazená.

„Bella!“ zaklopala som silnejšie.

„Čo chceš?“ odvetil mi znechutený hlas z druhej strany dverí. Vedela som, že ju moja otázka ešte väčšmi naštve, no musela som ju položiť:

„Nevidela si Cissy?“

„Išla s mamou do Gringottbanky,“ odsekla mi.

„A... Nevieš, kedy sa vráti?“

„Aby ste spolu mohli ísť lietať?“ zakričala nahnevane. Zamračila som sa – z kade to vie? Pokiaľ viem, nikto jej to nepovedal!

„Z kade to vieš?“ spýtala som sa zarazene, no prekvapene zároveň. Neodpovedala – pravdepodobne si teraz nadávala zato, že sa prekecla.

„Bellatrix!“ zakričala som.

„Do toho ťa nič,“ odvrkla po chvíli. Vzdychla som si – takto z nej nič nedostanem. Vrátila som sa do svojej izby a sadla som si na posteľ, rozmýšľajúc, čo ďalej. Bol krásny, slnečný deň, slnko vonku pieklo a ja som sedela zavretá v dome. Lenže čo som mala robiť? Narcissa sa na mňa vykašľala a išla si preč s mamou, bez toho, aby mi dala vedieť, kedy sa vráti a kedy budeme lietať. Bella sa so mnou vôbec nechcela rozprávať (ktovie prečo?). A oco... Hm... S tým sa aj tak nedalo robiť nič poriadne.

Vyzrela som von oknom a na svoje prekvapenie som zazrela Teda Tonksa, ktorý sedel pri potoku a znudene do neho hľadel. Pôjdem za ním? Ten nápad mi skrsol v hlave a už som ho z nej nemohla vyhodiť. Bolo by to skvelé popoludnie, ale keby mama zistí, že som s ním bola... Nesmie ma s ním nikto vidieť! Pred dvoma dňami na mňa kvôli nemu nakričali a teraz si myslia, že naňho už nemyslím. No práve naopak. Myslím, a dosť.

Bola som pevne rozhodnutá ísť za ním. No len čo som vyšla z dverí mojej izby, zistila som, že to až také jednoduché nebude. Pri kuchynskom stole sedel oco s Bellou a o niečom živo diskutovali. Keby som len-tak prešla okolo nich, určite by si všimli, že idem von. Mohla som ho oklamať, že idem navštíviť nejakého čistokrvného suseda, ibaže to by so mnou poslal Bellu. Otočila som sa naspäť do izby a podišla som k oknu. Otvorila som ho – vyskočím? Bolo to dosť riskantné, moje okno sa nachádzalo tak vo výške troch metrov od zeme. Síce som mohla použiť nejaké kúzlo, aby som pád spomalila, no ešte som nebola plnoletá. Urobím to? Otočila som sa, rozmýšľajúc, či ma náhodou rodičia nebudú hľadať. Možno budú... No, uvidíme. Teraz som chcela byť pri Tedovi a bola som ochotná pre to spraviť všetko. Tak som sa odrazila...

Au! To bolelo! Dopadla som síce na nohy, ale nemala som moc hrubé podrážky a teraz som to aj zacítila. No nič to, s tým si poradím neskôr! Urobila som tri veľké kroky a prekročila som náš plot. Nato som sa vydala dopredu, až som sa dostala k potoku. Na jeho druhej strane sedel... On. Zdvihol hlavu a na tvári sa mu zračil úsmev. Opätovala som ho a prekročila potok, dopadajúc na nohy vedľa neho.

„Ahoj,“ pozdravila som ho.

„Ahoj, Dromeda,“ zašepkal a chytil ma za ruku.

Ležali sme tam vedľa seba, šťastne sa usmievajúc, pozerajúc sa hore do korún stromov, ktoré zabraňovali lúčom letného, zapadajúceho slnka presvitať k nám. No niektorým sa to aj tak podarilo a teraz dopadali na hladinu čistého potoka, rýchlo tečúceho okolo nás.

„Čo ti povedali rodičia?“ spýtal sa ma, pričom mi stisol ruku.

„Nakričali na mňa. A poriadne,“ skrivila som tvár.

„Vedia, že si tu?“

Pokrútila som hlavou:

„A je mi to jedno. Môžu si hovoriť, čo chcú. Ja svoj názor nezmením.“

Nahla som sa a jemne som ho pobozkala na pery. Najprv iba symbolicky, no čím ďalej, tým sa z toho stával dlhší a vášnivejší bozk. Ľahla som si na neho v tej čerstvo zelenej tráve a pritisla som svoje pery na tie jeho.

„Sľúb mi, že ma nikdy neopustíš,“ zašepkala som. „Prosím, Ted. Sľúb mi to.“

„Nikdy ťa neopustím, Dromeda. Sľubujem.“

Naše telá zase splynuli dohromady. Šťastnejšia som ani byť nemohla.

„Cissy! Dávaj pozor!“ začula som zrazu výkrik nad sebou. Dve metly leteli hore, pri korunách stromov. Chytila som Teda za ruku a potiahla som ho so sebou za strom. Sadli sme si, opretí o kmeň, zhlboka dýchajúc. Nedokázala som sa pozrieť hore na tie dve na metlách, trénujúc lietanie. Ted sa posadil vedľa mňa a chytil ma okolo pása.

„Si úplne nemožná! Nemôžeš sa pustiť oboma rukami, neudržíš sa na metle!“ vrieskala Bella.

„Bože,“ zamrmlala som a zaborila som si tvár do dlaní.

„Čo sa stalo?“ spýtal sa ma.

„Sestry,“ zamrmlala som.

„Čo s nimi?“ Tváril sa zmätene. Čo to ešte stále nepochopil? Po toľkých rokoch, čo sa spolu poznáme?

„Nie si čistokrvný, Ted,“ vzdychla som si. „Nemala by som sa s tebou stretávať.“

„Ale...“

„To hovoria naši. Sú strašní...“ povedala som utrápene. „Už chcem skončiť ten sprostý Rokfort!“

Prečo bol život taký neférový? A prečo som, preboha, bola v tej najnudnejšej a najstrašnejšej fakulte?

„Ale... Máš tam nejakých kamarátov okrem mňa, že?“ Zdalo sa, že ho to vyľakalo. No, áno, vedela som si predstaviť prečo – predstava, že som celý rok niekde sama, bez kamošov, nebola práve najpríjemnejšia.

„Samozrejme, že mám,“ vzdychla som si. „Bohužiaľ, zo Slizolinu len zopár.“

„Prečo sa nemôžeš kamarátiť s tými z Chrabromilu či iných fakúlt?“ spýtal sa, akoby to bolo samozrejmé.

„Bella by sa úplne rozčertila. Vieš, ako sa bojím toho, čo by mi mohla spraviť?“ spýtala som sa trpko.

„Čo také by ti mohla spraviť?“

„Už len to, že to povie mame a ocovi je dosť zlé. Budú na mňa úplne napálení,“ zamrmlala som.

„Nesmieš sa báť vlastnej sestry!“ vykríkol Ted karhavo.

„Ja viem. Už to viac krát oľutovala,“ vzdychla som si. Aký som len mala ťažký život v tejto čistokrvnej rodine! Už aby som bola preč, preč od mojich hnusných sestier (vlastne, Cissy mi až tak neprekážala, predsa len, bola mladšia), preč od rodičov, preč od tých trápnych slizolinčanov a ostatných ľudí, posadnutých len čistou krvou a Tým-koho-netreba-menovať (skrátene Voldym).

„Oľutovala?“ Ted ma chytil za ruku a zahľadel sa mi priamo do očí. Nemohlo som uhnúť zrakom, aj keď som sa veľmi snažila. Tá historka mi bola nepríjemná a po nej som si ešte dobrého pol roka (keď nie viac) trieskala hlavu u stenu a nadávala, aká som bola sprostá.

Neochotne som prikývla, pokúšajúc sa zvrtnúť tému na niečo iné. No každý pokus bol márny.

„Povedz, čo dôležité sa stalo?“ nabádal ma.

„Nie,“ pokrútila som hlavou.

„Ale áno, Dromeda, áno. Prosím ťa, zlatko, povedz mi to, nech je to čokoľvek.“ A stisol moju ruku silnejšie. Už som sa nedokázala brániť. Je to predsa Ted! Ten by to nikomu v živote nepovedal! Zhlboka som sa nadýchla a začala som rozprávať:

„Bola som prváčka, Bella tretiačka, a ja som práve išla na Rokfort. Rodičia boli strašne pyšní, stále tvrdili, akú skvelú študentku získa Slizolin a tak... No, keď sme išli vlakom, stretla som dve dievčatá, Amy a Josie Addamsové. Boli to len prváčky, dvojičky, no dosť sme sa skamarátili vo vlaku. Povedala som im, ako celá moja rodina chce, aby som bola v Slizoline, no ja som si nebola istá. Ony dve mi vtedy povedali, že ich rodina je po celé generácie v Bifľomore a ony dúfajú, že sa tam dostanú tiež. Tak sme spolu prišli ku klobúku. Prvá išla Amy, potom Josie. Len čo sa klobúk dotkol ich hlavy, vykríkol Bifľomor! Potom som išla ja. Klobúk dlho rozmýšľal a napokon usúdil, že by bolo dobré, keby ma dal do Bifľomoru. Lenže vtedy som zazrela Bellin pohľad... Ten pohľad, ktorý hovoril Ak nebudeš v Slizoline, zabijem ťa! A vieš, čo som urobila?“

So slzami v očiach som sa obrátila na Teda. On mi iba stisol ruku a nepovedal nič, láskyplne mi hľadel do tváre.

„Poprosil som klobúk, aby ma dal do Slizolinu!“ zaplakala som. „Bola som hlúpa, hlúpa, hlúpa!“

„Ale... Dromeda,“ zašepkal a objal ma. „Nebola si hlúpa. Len si sa jej bála.“

„Dokonca aj klobúk mi povedal, že za to zaplatím!“ ignorovala som ho. „Povedal, že to nie je odo mňa múdre, že sa len bojím. Ale že pokiaľ na tom trvám, dá ma do Slizolinu. No následky budem znášať ja. Ako som mohla byť taká hlúpa?“

„Prestaň,“ povedal milým, tichým hlasom. „Už sa s tým nedá nič urobiť. Vie o tom niekto okrem teba?“

„O čom?“

„O tom, že si mala byť v Bifľomore.“

Pokrútila som hlavou:

„Dokonca ani Josie s Amy som to nepovedala. Viem, že by som mala – ony sú na mňa stále trochu naštvané zato, že som v Slizoline. No bojím sa, že sa potom so mnou už vôbec nebudú rozprávať a budú ma pokladať za lúzerku, keďže sa neviem postaviť proti vlastnej sestre.“

„Mala by si im to povedať,“ poradil mi Ted. „Veď to bolo pred piatimi rokmi.“

„Viem,“ smrkla som. „No nikdy to neprestanem ľutovať.“

Zrazu sa nad nami rozvírili listy. Zbadala som dve metly, ktoré leteli v nebezpečnej blízkosti. Chytila som Teda a pohli sme sa trochu doľava, aby nás nezbadali. No to už bolo neskoro. Začula som zhora krik:

„Andromeda?“

„Čo, preboha, robíš tam dole?“

„A kto je to s tebou?“

*****************************************************

Síce neviem, v akých intervaloch by sa tie kapitoly po sebe mali pridávať (alebo sa zväčša pridávajú) a ako dlho trvá ich tvorba, ale mne to trvalo tak do tridsiatich minút a zdá sa mi to nanič, mať tu kapitolu napísanú a neposlať ju sem :-P

[ » na začiatok « ]