Kapitola:
Pridaná: 13.8.2011, 13:45:46
Čítaná: 1826×
Hodnotenie: (počet hlasov: 8)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: slečna Griffithová

Literárna forma: próza
Žáner: horor

Kapitola: 1 » Izba I. 2 » Izba II. 3 » Izba III. 4 » Izba IV. 5 » Izba V. 6 » Izba VI. 7 » Izba VII. 8 » Izba VIII. 9 » Izba IX. 10 » Izba - Epilóg

Prepáčte mi, že to trvalo tak dlho, ale vôbec som nemala čas skoro na nič, hrozne ma to mrzí =(. Dúfam, že sa Vám bude páčiť =)

--------------------------------------------------------------

"Nevzdávajte to."

Enslin. Vyškrabala som sa na nohy a dobehla do obývačky. „Nevzdávajte to,“ prikázal mi prísne, zapálil si cigaretu a podišiel ku mne. „Nikto ešte nikdy nevydržal tak dlho. Ste takmer na konci,“ presviedčal ma. „Pozrite sa na mobil,“ kývol hlavou smerom k môjmu ruksaku. Zhodila som ho z chrbta a vytiahla telefón. 06:12.

„Už len pár minút, Cameron. Nevzdávajte to. Máte šancu vyhrať. Nenechajte sa oklamať,“ naliehal a podišiel ku mne tak blízko, až som cítila elektrické výboje z jeho tela.

Zachvela som sa. Mal pravdu, no ja som už nemala síl bojovať. Nemala som síl bojovať. Izba mala pravdu. Mala vo všetkom pravdu. Vo všetkom. Zabila som svoju dcéru. Bola som sebecká.

„Táto Izba nie je vaše svedomie,“ pokračoval šeptom. „Neukazuje vám omyly minulosti, aby vás donútila ich oľutovať, ale preto, aby sa vás zbavila. Nie je to vaše svedomie,“ šepkal rozzúrene, až som ho za ruchu dolu z ulice ledva počula. „To si spytujte, až sa odtiaľto dostanete. No nie teraz. Iba ju nechávate vyhrať,“ zasipel nenávistne.

„Ako môžete vedieť, že nie je moje svedomie?“ spýtala som sa chrapľavo.

„Jednoducho,“ zasmial sa. „Radšej mi ukazovala moju mŕtvu dcéru než to, ako som bez slova opustil manželku,“ pokrútil hlavou. „Ak by bola naozaj moje svedomie, nútila by ma oľutovať, že som ju opustil. No ani raz sa o tom nezmienila. Izba je diabolská. Neexistuje nič, prečo je zlá. Jednoducho to má v sebe. Nenechajte ju, aby vás porazila. Bojujte ďalej. Vysaje z vás všetky vaše najhoršie nočné mory, najväčšie čo by bolo keby a primieša k tomu ešte trochu spomienok na svoje predchádzajúce obete, aby vás úplne zmiatla. Nenechajte sa oklamať. Ste šikovná. A múdra. Prišli ste sem napriek tomu, že ste vedeli, čo vás čaká. Nie každý by sa na to odvážil. Vydržte to do konca tejto hodiny. Potom podíďte k dverám a keď na číselníku naskočí nula, stlačte kľučku. Izba by si nemohla želať dôstojnejšieho protivníka. Ak si aspoň trochu váži akúkoľvek dohodu, pustí vás von. Ak nie, máte dve možnosti – buď zomriete, alebo tu ostanete na večnosť.“

„Ak zomriem, aj tak tu ostanem na večnosť, či nie?“ nadvihla som obočie.

Prikývol.

„Tak prečo radšej neostať nažive a dúfať, že sa odtiaľto možno raz dostanem?“ spýtala som sa so šibalským úsmevom.

Vo vedľajšej miestnosti sa ozval krik.

„Hahá!“ Enslin nadšene zdvihol ruky a hlasno zatlieskal. „Ak táto Izba niečo neznáša, tak je to nádej!“ vysvetlil mi šťastne a po prvýkrát som ho videla usmievať sa.

„Naozaj?“ uisťovala som sa.

„Nádej je niečo, čoho vás zbavuje,“ vysvetľoval. „Ku koncu hodiny nádej neostane už nikomu. Ja som nebol výnimka. A vy ju ešte stále máte. Ste úžasná,“ žmurkol na mňa.

Cítila som, ako sa červenám. „Vám... neostala žiadna nádej?“ pristúpila som k nemu a opatrne mu pozrela do očí.

Dlho mlčal a potom mi pohľad konečne opätoval. „Nie,“ pokrčil plecami. „Táto sviňa si ma tu chcela nechať ďalšiu hodinu. A potom ďalšiu a ďalšiu. Až kým sa z toho nezbláznim. No ja som nechcel zomrieť. Aspoň nie nadarmo. Tak som ju podpálil,“ vravel potichu a s nadvihnutým obočím sa obzeral po obývačke.

Po chrbte mi prebehli zimomriavky. Ďalšiu hodinu?

[ » na začiatok « ]