Kapitola:
Pridaná: 13.8.2011, 10:49:30
Čítaná: 1228×
Hodnotenie: (počet hlasov: 12)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Bellatrix, Narcissa, Andromeda, Ted Tonks, Lucius Malfoy, Sirius Black, Rodolphus, Rabaston

Literárna forma: próza
Žáner: komédia

Kapitola: 1 » Šikmá ulička 2 » Andromeda 3 » Rodina pohromade :) 4 » Ako nezabiť škriatka 5 » Rokfort

Piatok, 13.8.1969

Milý denníček,

toto bol najhorší deň v živote! Vieš si predstaviť toľko trapasov naraz? Dnes sme sa rozhodli, že pôjdeme do Šikmej uličky. Do Šikmej uličky, ako rodina, chápeš to? Chvalabohu, stihla som poslať sovu Rodolphusovi, že sa tam stretneme. Všetko to vyzeralo byť v poriadku, keby sme sa nerozhodli ísť muklovským vlakom/metrom/autobusom/taxíkom či ako to volajú. A to bolo len kvôli mame, že vraj to bude super skúsenosť! Všetci okrem Andromedy sme ju mali chuť zavraždiť! Aj tá... Vyšli sme von, že pôjdeme do Deravého kotlíka. A koho nestretneme? Toho otravného mukla Teda Tonksa od susedov! Keby si videl, ako otec vystrájal. Spolu s mamou sa museli veľmi snažiť, aby ukryli ich momentálne pocity a tak vošli dovnútra, že na nás počkajú. S Cissy sme sa pokúšali nejako sa ho zbaviť, no nešlo to. Najprv som rozmýšľala nad tým, že na neho hodím nejakú Avadra Kedavru, či aspoň Crucio, no Cissy ma prehovorila. Vraj mi to nestojí zato, aby ma vyhodili zo školy a možno šupli do Azkabanu, keďže budem o mesiac plnoletá. No, čo ja viem... Vtedy som si myslela, že sa to oplatí. Proste, keď sme sa ho po polhodine zbavili, vošli sme do Šikmej uličky. Tam spravila mama obrovskú scénu kvôli tomu Andromedinmu muklovi, až takú, že sa na nás všetci začali pozerať. Medzi nimi boli aj niektorí moji spolužiaci (tomu sa hovorí trapas). Chvalabohu, bol tam Rodolphus, za ktorým som hneď odbehla. Zvyšok dňa sme strávili spolu s jeho bratom. Vedela som, že moji fotrovci sú na mňa naštvaní – kto by nebol, veď som im tam zdrhla (LOL). Pokúšala som sa im vyhýbať a nejako to vyšlo, lebo keď som teraz prišla domov, ešte tu nikto nebol. Celkom ma prekvapilo, že bolo zamknuté normálnym Coloportus, no zároveň na to aj naštvalo. Môj foter sa niekedy správa ako naozajstný mukel, to je hanba! Áááá, mám pocit že prichádzajú. No, idem si vypočuť tú scénu.

Možno naposledy, tvoja

Bellatrix

Milý denníček,

ako vidím, Bella sem stihla napísať svoje. Škoda, že to nemôžem vidieť, no my tri sme sa dohodli, že to tak bude lepšie. Opíšem ti dnešný deň – zase som stretla Teda! Išli sme do Deravého kotlíka autobusom a keď sme vystúpili na zastávke, stál tam on! Rodičia zdrhli dnu (vtedy som nevedela prečo) a Bella s Cissy si niečo šepkali, švihali prútikmi a potom sa smiali. Podľa mňa to bolo od nich dosť nepekné! Ted je predsa milý človek, mohli sa k nemu správať trošku lepšie! No, potom som už musela odísť s rodičmi preč. A vieš čo sa stalo? Uprostred celej Šikmej uličky na mňa začali vrieskať ohľadom muklov. Že sa s ním nemám kamarátiť, že to nedopadne dobre, že mu ešte niečo prezradím (akoby to už nevedel, ale pst pred mamou), a že lepšie by som urobila, keby som sa kamarátila s tým milým chlapcom Rabastanom Lestrangeom. Na toho však hneď zmenila názor, keď s ním a jeho bratom niekam Bella zmizla. Obaja fotrovci sa išli zblázniť! Nadávali na ňu ako šibnutý a vrieskali nejaké nezmysli a rôzne nadávky (radšej ich opisovať nebudem). Pred Luciusom a jeho rodinou sa zachovali fakt otrasne – stále len vrieskali a kričali a pišťali a nadávali a tak... Samozrejme, všetko kvôli Belle. Jeho rodičia sa zatvárili dosť čudne a pravdepodobne si moc pekné veci o našej rodine nemyslia, no Luciusov názor na Cissy to nezmenilo. Chápeš to? On po nej ide! A pritom je len štvrták! Po tretiačke! Keď sa to Bella dozvie, Narcissa (ktorá vie o Luciusovi asi toľko ako o Tedovi) má po chlebe. Stále kvôli nám robí scény. Vôbec sa jej nepáčilo, keď som držala Chrabromilu na metlobalovom zápase. Neviem, čo sa jej to stalo! Je nejaká divná, odkedy sa kamaráti s tými Lestrangeovcami. Aj keď, celá moja rodina, posadnutá čistou krvou, je divná. Keby som len mohla byť celý čas s mojím krásnym Tedom. Vieš aký je zlatý, denníček? Keby si len videl, ako vyzerá, keď hráva futbal! Je nádherný!

Tvoja milujúca,

Andromeda

Milý denníček (originálnejšie oslovenie ma, bohužiaľ, nenapadlo),

Dnes bol úplne super deň! Povedali sme si, že pôjdeme do Šikmej uličky, celá rodina. Bella vyzerala byť otrávená, vraj „Čo sa bude trepať do Šikmej uličky s fotrovcami?“ No, proste, prišli sme tam, striasli sme sa otravného hnusného škreta Teda, o ktorom ti už určite Andromeda všetko vypísala a potom sme prišli do uličky, kde mama Dromede kvôli tomu blbovi vynadala. Nejako som nepočúvala, sústredila som sa na prútikáreň, kde som zbadala toho najsexi blonďáka na svete. Áno, nášho Luciusa. Keby si ho len videl! Mal jemné blond vlasy ako Princ Krasoň zo Šreka (či ako sa volal), len boli trošku dlhšie. No tie oči! Toľko citov v nich som ešte nevidela! Keď sa otočil a prehovoril tým melodickým hlasom... Proste, sexi, a hotovo! Bellatrix by ma zabila, keby vedela, že po ňom idem. Tuším je štvrták, takže by ho raz-dva zabila. No proste, vošli sme do prútikárne s mojimi rodičmi (ktorí sa prišli Ollivandrovi posťažovať na staršie deti, vraj im niekam zmizla Bella) a vtedy sa ku mne otočil. Povedali sme si iba pár slov. Ako sme zistili neskôr, slová boli úplne zbytočné. Iba sme si hľadeli do očí a mala som pocit, akoby mi čítal myšlienky (dúfam, že neovladá Legilimenciu, lebo to by zistil, čo si o ňom myslím). Iba sme sa na seba usmievali, až dovtedy, dokým ho jeho rodičia nezavolali domov. Škoda, bol fakt zlatý! No, potom som zistila, že Bellatrix chýba. Prišli sme domov a našli sme odomknuté (samozrejme, čarodejnica zabudla na obyčajné Coloportus). Bella pravdepodobne zistila, že sa blíži pohroma, a tak zaliezla do kúpeľne. Keď ju mama volala dole, že sa s ňou porozpráva, Bella jej povedala, že teraz nemôže, že si češe vlasy. Čo prosím? Češe vlasy? Nemohla si vymyslieť niečo uveriteľnejšie? Ona a česať vlasy... To ma fakt dostala! Mama ju práve zavolala dole, že toľko dlho jej to trvať nemôže. Podľa mňa môže!

S nehynúcou láskou (bohužiaľ k Luciusovi a nie k tebe),

Narcissa

„Bellatrix! Okamžite sem poď, rozumieš?“ Privrela som oči, čakajúc to najhoršie. No dlhšie sa hrať na rozčesávanie vlasov sa už nedalo. Otvorila som dvere a otočila som sa doľava, pomaly sa zberajúc dole schodmi.

„Čo je, mama?“ spýtala som sa. Vedela som, že to nedopadne dobre, no nebolo mi ľúto, že som to urobila.

„Čo to malo znamenať?“

„Čo?“ pokúsila som sa zatváriť anjelsky, no, ako kedysi dávno poznamenal otec, s mojim výzorom to moc nejde.

„Prečo si sa nám stratila uprostred Šikmej uličky?“ spýtala sa nahnevane, otáčajúc sa od kuchynskej linky. S prekvapením som zistila, že krájala mrkvu – ó, takže si nepomáhala prútikom?

Nevedela som, čo odpovedať. Iba som sa vystrela a zostala som na ňu pozerať svojím ostrým pohľadom, až dokým sa ku mne nepriblížila a nevykríkla:

„Bellatrix Blacková! Čo si robila a kde si bola?“

„Kľud, mami,“ zaškerila som sa. „Bola som len s Rodolphusom a Rabastonom.“

„Čo si robila?“ Jej hlas bol ostrý ako britvy.

„Čo ťa to trápi?“ spýtala som sa kľudne. „O mesiac mám sedemnásť, mami, viem, čo robím.“

Videla som, ako sčervenela. Pravú päsť zaťala a mala som pocit, že mi ide práve streliť. Zatvorila som oči a rozmýšľala som, ako zareagujem. Takúto nahnevanú som ju veru už dlho nevidela!

„Som hladná ako vlk!“ začula som unavený hlas mojej mladšej sestry. Vydýchla som si. Takže mi nevylepí. Aspoň nie teraz. Túto príležitosť som využila na to, aby som sa k nej otočila a zmenila tému:

„Mama robí niečo super mrkvové,“ pochválila som.

„Hm... Fúj, mrkva!“ vykríkla Andromeda.

„Trochu mrkvy ti nezaškodí,“ odsekla mama. „Prosím ťa, bež zavolať Wendy, už ma prešla chuť krájať to tu.“

Do piatich sekúnd sa do kuchyne prirútil malý škriatok.

„Wendy, sprav mrkvový šalát a k tomu kuracie mäso na...“ začala dávať rozkazy mama. Túto príležitosť som využila na vytratenie z kuchyne. Vyliezla som hore do svojej izby, rozmýšľajúc nad Rokfortom. Blížil sa môj posledný ročník – úplne posledný. Zaujímalo ma, čo budem robiť po škole. Doteraz som nemala ani najmenšie potuchy! Moja rodina, vždy verná Temnému pánovi, by chcela, aby som sa k nemu pridala. Ja som sa aj chcela, to áno! Lenže... Ako? Kde je Temný pán teraz? A čo sa stane, keď sa k nemu budem chcieť pridať? Akceptuje ma? Alebo... Alebo nie?

Vzdychla som si a podišla som k oknu, sledujúc tiene v záhrade. Tešila som sa na Rokfort. Leto bolo pekné, to áno, ale už som ho mala dosť. Chcela som byť zase s mojimi kamarátkami a kamarátmi, prechádzať sa do Rokvillu, absolvovať tie nudné hodiny, robiť si srandu z učiteľov, podporovať náš metlobalový tým...

„Bellatrix! Večera!“ začula som otcov hlas.

„Idem!“

Rozbehla som sa dole, berúc schody po dvoch, až som dobehla do jedálne. Všetci boli usadení za našim stolom a Wendy sa prechádzala okolo, naberajúc jedlo na taniere.

„Pre pána Blacka a pani Blackovú,“ zaštebotala veselo a podala taniere mojim rodičom. Nič nepovedali, len mama sa usmiala a kývla hlavou.

„Pre slečnu Cissy,“ povedala a podala tanier Narcisse. Tá sa usmiala a pustila sa do jedla s veselým:

„Mňam, ako mám len rada mrkvový šalát!“ Ďalej podišiel škriatok ku mne:

„Pre slečnu Bellu.“ Nepovedala som nič, len som podvihla bradu a povýšenecky som si tanier zobrala. Nechcela som byť milá k tomu škriatkovi! Ešte by si mysleli, že s ňou mám kamarátsky vzťah! Žiadne také! Wendy je náš sluha a hotovo!

„Pre slečnu Andromedu,“ povedala Wendy s úsmevom a predložila tanier strednej sestre.

„Ó, ďakujem ti, drahá Wendy,“ zasmiala sa sestra a venovala Wendy veselý úsmev. Škriatok sa hneď potešil a nadšene odcupital do kuchyne. Pohoršene som sa pozrela na mladšiu sestru.

„Čo je?“ spýtala sa ma. Ja som len prevrátila oči k oblohe (vlastne k stropu) a pokrútila hlavou, aby som jej naznačila, že sa o tom porozprávame neskôr. Narcissu by som z tohto ešte ospravedlnila, predsa len, mala iba trinásť rokov, no Andromedu...! Veď už má pätnásť!

„Dievčatá, chceli sme vám povedať, že do začiatku školského roka tu bude mať ešte jednu dôležitú návštevu,“ začal otec vážne. Všetky tri sme naraz (a nadšene) vykríkli:

„Lestrangeovci?“

„Tonksový?“

„Malfoyovci?“

(musím uznať, trochu to pokazilo na efekte, keďže sme každá povedali niečo iné)

„Nie.“

Všetky tri sme sklonili hlavu – a mali sme po nálade!

„No môžem vás potešiť, prídu vás pozrieť vaši kamaráti,“ rozžiarila sa mamina tvár. Zatvárili sme sa prekvapene a omráčene zároveň – kamaráti? Akí, preboha?

„Kto?“ spýtala som sa zamračene.

„Sirius a Regulus, predsa!“ vyhlásili rodičia.

„Ach.“ S Narcissou sme si vymenili veľavýznamné pohľady. Prikývla som a ona pochopila. Chceli sme mame povedať, ako tých malých 6-ročných sopľošov nemáme radi, ako nás len otravujú aj oni aj teta Walburga a jej manžel (tí sú síce v pohode, ale znenávideli sme ich kvôli tým malým) a ako ich tu vážne nechceme, keď nás prerušil jeden hlas. Patril Andromede a Narcissa hneď vedela, že nezareagujem dobre. No Andromeda to nevedela.

„Jupí!“ zvolala a veselo zatlieskala.

[ » na začiatok « ]