Kapitola:
Pridaná: 7.8.2011, 11:30:17
Čítaná: 1369×
Hodnotenie: (počet hlasov: 7)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: slečna Griffithová

Literárna forma: próza
Žáner: horor

Kapitola: 1 » Izba I. 2 » Izba II. 3 » Izba III. 4 » Izba IV. 5 » Izba V. 6 » Izba VI. 7 » Izba VII. 8 » Izba VIII. 9 » Izba IX. 10 » Izba - Epilóg

Pomaly sa blížime ku koncu =). Táto kapitola je strašne smutná a asi najhoršia, ktorú som v tejto poviedke napísala =/. Tak dúfam, že sa bude aspoň trochu páčiť =).

Ďakujem krásne za vaše komentáre a čítanie, som hrozne rada, že sa vám táto poviedka páči =).

----------------------------------------------------------------

Z vedľajšej miestnosti som začula detský plač a akýsi šepot. Pomaly som sa tam vybrala. Uprostred krásnej, presvietenej izby som stála ja, v bielej nočnej košeli a na rukách som držala... dieťa. Maličké, novorodené, v bielej perinke, plakalo a mierne sa mrvilo. Nevidela som mu to tváre, no vedela som, kto to je. Vedela som, že je to ono. To dieťa, ktoré som si pred ôsmymi rokmi dala zobrať.

„Pšššt, maličká, neplač,“ tíšila som ju a kolísala som ju na rukách. „Neplač, Emily...“

Zdesene som si prikryla ústa rukou. Dievčatko. „Emily...“ zopakovala som.

Zrazu sa na mňa môj obraz pozrel. Celým telom mi preleteli zimomriavky a ruky sa mi zachveli. Hľadela som do očí samej sebe, mladšej, sedemnásťročnej, s očami plnými nehy a lásky. No moje ruky boli prázdne. To všetko, v čo som dúfala, o čom som noc čo noc snívala, sa odzrkadľovalo v mojom odraze. No ja som bola sama. Bez dieťaťa, bez šťastia a bez pokoja.

Môj odraz ku mne natiahol ruky s Emily. Bola taká krásna. Pokojne odpočívala v perinke, na líčkach sa jej ešte leskli malé priesvitné slzičky a zvedavo blúdila očami po izbe. Horko som sa rozvzlykala. Podišla som k nej a vzala som ju na ruky. Bola taká krásna. Hľadela na mňa veľkými, modrými očami a usmievala sa. Mohla byť moja. Mohla byť moja. Moja Emily. Moja Emily. Pritisla som si ju na hruď. Bol to taký krásny pocit.

Slza kvapla na mäkkú perinku. „Ty nie si skutočná,“ šepla som a zacítila som, ako sa dieťa v mojich rukách rozpúšťa na vodu. „Nie,“ zašepkala som, „neodchádzaj.“

No bolo neskoro. Zmizlo, akoby tam nikdy nebolo. Znova som stála uprostred Izby, spráchnivenej, zhorenej, zaprášenej a temnej.

„Emily...“ vydýchla som a klesla som na zem.

„Ďakujem,“ zašepkala som. Konečne som vedela, čo by bolo keby. A hoci to nebola pravda, cítila som sa akosi lepšie. Pokojnejšie. Vyrovnanejšie.

Dvere za mnou tresli. Prudko som sa otočila a postavila sa. Splytka som sa nadýchla a opatrne som kráčala k dverám na kúpeľni.

„Čo tu uvidím tentokrát?“ spýtala som sa samej seba, no bolo mi to jedno. Izba mi dala konečne to, po čom som celé tie roky túžila – pokoj. „Ak si si myslela, že ma tým ešte viac vykoľajíš, mýlila si sa,“ pokrútila som hlavou a nakukla dnu. Nič som tam nevidela.

„Mami!“ ozvalo sa zo spálne. Striaslo ma. Bola som to snáď ja? Alebo niekto iný? Tuho som zavrela oči a otočila sa.

„Mami! Nie, prosím!“ To dieťa nariekalo tak hlasno, až ma to skľučovalo. Sedelo na posteli, otočené chrbtom ku mne. Dlhé, tmavé vlásky mu padali na ramená. Mohlo mať asi päť rokov.

Ja som to nebola, tým som si bola istá. Vtom mi svitlo.

„Em... Emily?“ šepla som a podišla bližšie. Dievčatko sa rýchlo otočilo. Z očí mu tiekli slzy. Malo rovnako jasnomodré oči ako to, ktoré som pred chvíľou držala na rukách. Bola to Emily.

Emily sa nadýchla, zavzlykala a zaprosila: „Nezabíjaj ma, prosím.“

Šokovane som otvorila ústa. Pokrútila som hlavou. „Ja ťa nechcem zabiť,“ ubezpečovala som ju, no ona sa čím ďalej, tým viac ťahala odo mňa preč.

„Ale chceš,“ oponovala mi so slzami v očiach.

Nahlas som sa rozvzlykala. Mala pravdu. „Mrzí ma to,“ povedala som ľútostivo a klesla som na kolená.

„Už je neskoro,“ pousmiala sa a zmizla vo vzduchu.

Mohla to byť moja dcéra. Mohla to byť moja dcéra!

Zaborila som si hlavu do dlaní a plakala som. Plakala som ako nikdy predtým. Mohla som mať dcéru. No ja som ju zabila. Zabila som ju.

„Už si spokojná?“ opýtala som sa potichu a utrela si slzy. „Si spokojná?“ zopakovala som a tackavo som sa postavila.

„Nevzdávajte to.“

[ » na začiatok « ]