Kapitola:
Pridaná: 4.8.2011, 21:02:07
Čítaná: 1021×
Hodnotenie: (počet hlasov: 8)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: slečna Griffithová

Literárna forma: próza
Žáner: horor

Kapitola: 1 » Izba I. 2 » Izba II. 3 » Izba III. 4 » Izba IV. 5 » Izba V. 6 » Izba VI. 7 » Izba VII. 8 » Izba VIII. 9 » Izba IX. 10 » Izba - Epilóg

A je tu ďalšia kapitola takto na večer, dosť smutná, prepáčte =/. Chcela by som ju venovať Haničke, ktorá vždy oduševnene komentuje a vždy ma poteší svojimi smajlíkmi povzbudzujúcimi slovami =).

Dúfam, že sa vám bude páčiť =). Ďakujem krásne a ľúúúúúbim!!! =).

--------------------------------------------------------------

Zavrela som oči. Možno mi dovolí aspoň trochu pospať si.

Otvorila som oči. Nad sebou som mala biely strop. Ležala som na tvrdej posteli. A v chrbte mi pulzovala neznesiteľná bolesť, až sa mi to očí natisli slzy.

„To nič, bude to v poriadku, moja drahá,“ počula som hlas svojej mamy. Otočila som sa za ním. Naľavo odo mňa stála ona, so smutným úsmevom sa nado mnou skláňala a hladila ma po tvári. „Mami...“ zašepkala som, no ona ma nepočula. Naďalej sa venovala malému, desaťročnému dievčaťu ležiacom v bolestiach na vedľajšej posteli. Mojej posteli. Mne.

Do očí sa mi natisli slzy.

„Budem môcť chodiť?“ opýtala som sa tenkým hláskom.

„Budeš, určite budeš,“ upokojovala ma.

„A tancovať?“

Mama sa pousmiala, odhrnula mi z tváre vlasy a zašepkala: „O tom sa porozprávame neskôr, dobre?“ A ja som vedela, že odpoveď je nie. Že už nikdy nebudem môcť robiť to, čo milujem. Tanec. V chrbte ma znova bolestivo pichlo. Obraz ženy sa rozplynul a ostala som sama so sebou. Zrazu som sa k sebe otočila. V tvári sa mi zrkadlila bolesť.

Zdesene som sa prikrčila na posteli a zovrela bielu plachtu. Sledovať svoju mladšiu podobu bolo horšie ako pozerať sa do puknutého zrkadla. Vedela som, že som to ja, no napriek tomu... teraz som bola niekto úplne iný, vyrástla som, dospela som, mala som iné sny a iné ciele. A už som nebola taká nevinná, ako vtedy.

Hľadieť na seba bolo ako čeliť svojmu najhoršiemu svedomiu.

Prudko som sa posadila chrbtom k sebe. Znova som bola v Izbe. Uškrnula som sa. „Toto sa ti podarilo,“ uznala som a postavila sa. „No budeš sa musieť snažiť viac. Ešte stále sa necítim na samovraždu,“ podotkla som nevinne a znova sa pozrela na mobil. 25:13. Iba?

„Žeby si sa zahrávala aj s mojím mobilom?“ vzdychla som. „No nie. Potrebuješ vedieť, koľko času ti ešte ostáva,“ vravela som jej a sadla som si na zem.

„Čo si to urobila? Čo si to urobila?!“ Otočila som sa. Pri stene som zbadala svojho brata, ako sa nervózne prechádza po mojej izbe a rozčúlene kričí.

„Prečo si to urobila?! Vravel som ti, že bude aj iná možnosť!“ schmatol ma za ramená a prudko ma zdvihol.

Mlčky som naňho hľadela a po tvári mi stekali slzy. Na tú chvíľu som si pamätala. Veľmi dobre. Vidieť ju takto z diaľky bolo rovnako hrozné ako prežiť ju vtedy večer.

„Nie je to skutočné,“ pokrútila som hlavou, otočila sa, sklopila som hlavu a objala si kolená. Nechcela som počúvať, nemohla som. Nie je to skutočné, nie je to skutočné, nie je to skutočné, opakovala som si v duchu. Nárek a krik ustal.

Zdvihla som hlavu.

„Čo si to urobila!?“ bratove ruky ma uchmatli a prudko ma zdvihli. Vyľakane som zajačala a snažila som sa vyslobodiť z jeho zovretia, no nedokázala som to. Mykal mnou, až mi hlava lietala z jednej strany na druhú.

„Prečo?! PREČO?!“ vrieskal.

„Ty nie si skutočný,“ zavzlykala som a zavrela som oči. „Môj brat tu nie je, to len tá Izba, len tá Izba,“ presviedčala som sa a snažila som sa nepočúvať Coryho krik, no nešlo to. Cítila som jeho dotyk na svojich ramenách, jeho dych na svojej tvári, jeho krik mi hučal v ušiach ešte viac, než vtedy, keď sa to dialo prvýkrát.

„Prečo si si to dieťa nechala zobrať?!“ zrúkol.

„PRETOŽE SOM TO NAŠIM NEMOHLA UROBIŤ!“ zrevala som.

Cory zrazu stuhol. Bolo to presne tak ako vtedy. Ako toho večera, keď na to prišiel. Blúdil po mne očami a nevedel, čo povedať.

„Bola to moja najhoršie chyba v živote,“ zašepkala som zlomene a klesla som na posteľ. „No ty,“ obzrela som sa a úplne ignorovala svojho brata, „nemáš nijaké právo mi to pripomínať!“ zrevala som, schmatla som starý telefón a šmarila ho do protiľahlej steny. „A ani vyčítať,“ zachrapčala som a začala sa prechádzať po Izbe. „Máš na svedomí päťdesiatsedem nevinných životov,“ pousmiala som sa. „Nie si o nič lepšia ako ja,“ pokrútila som hlavou. Nechcela som, nemohla som povedať, že som lepšia než ona. Vždy som bola vrahyňa. Rovnako hrozná ako táto Izba. Zabila som vlastné nenarodené dieťa. Bez vedomia jeho otca. Bola som obluda. Rovnako ako táto Izba. Mala som na výber. A vybrala som si zle. No keď už po tejto ceste kráčam, dokončím ju. Dokončím ju, aj keby ma to malo stáť život. Nemám čo stratiť. Iba získať.

Mala som vtedy iba sedemnásť, bola to jedna nezodpovedná noc a skončilo to tehotenstvom. Chcela som to dieťa. Naozaj som ho chcela. No nemohla som si ho nechať. Paul chodil na vysokú, mimo školy pracoval, aby si na ňu zarobil, a ja som sa tiež chystala na vyšku. Od malička nám naši šetrili na vysokú, chceli zo mňa mať právničku, lekárku alebo psychologičku, chceli, aby som mala lepší život ako oni. Nemohla som im pokaziť nádeje. Nemohla. A možno som bola iba zbabelá. Áno, bola som. Radšej som vzala život, než by som sa mala biť o svoje šťastie. Bolo oveľa ľahšie prispôsobiť sa cudzím plánom a túžbam, než ísť po vlastnej ceste. Bola som hrozná. Nenávidela som sa. Tak dlho som sa nenávidela. A ešte stále sa nenávidím. Každý deň sa pýtam samej seba, aké by to bolo, ak by som si to dieťa nedala vziať. Ako by som asi žila. Možno by som nemala titul a nebola tu, ale bola by som šťastná. S dieťaťom. Ako by sa asi volalo? Rachel? Alebo Scarlett? A ak by to bol chlapec? Alan? Či Phillip? To je krásne meno...

[ » na začiatok « ]