Kapitola:
Pridaná: 2.8.2011, 21:16:37
Čítaná: 849×
Hodnotenie: (počet hlasov: 6)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: slečna Griffithová

Literárna forma: próza
Žáner: horor

Kapitola: 1 » Izba I. 2 » Izba II. 3 » Izba III. 4 » Izba IV. 5 » Izba V. 6 » Izba VI. 7 » Izba VII. 8 » Izba VIII. 9 » Izba IX. 10 » Izba - Epilóg

Tak, a je tu piata kapitola, prepáčte, že tak neskoro, ale dnes som mala perný deň =D.

Chcela by som ju venovať MarryLinne, Anke a Ranyi, ďakujem vám strašne krásne, že čítate a a komentujete, hrozne si to vážim a dúfam, že nielen vám, ale všetkým, ktorí túto poviedku čítate, sa bude táto krátka kapitolka páčiť =).

Ďakujem krásne a ľúúúúbim!!! =)

---------------------------------------------------------------

Otočila som sa k vani. Hodilo ma dozadu.

V čistobielej vani ležal chudý muž, v ruke držal zakrvavenú ihlu, z krku mu striekala krv a jednu časť rany mal zašitú krajčírskou niťou.

Zdesene som si zakryla ústa rukou a natisla som sa na stenu. O´Malley.

Toto nie je skutočné! Toto nie je skutočné, opakovala som si v duchu, zavrela oči a potriasla hlavou. Znova som sa pozrela do vane. To telo tam ešte stále bolo.

Zdesene som vybehla z kúpeľne do obývačky. Takmer som narazila do muža stojaceho v jej strede. Na tvári mal stopy po polievke, z úst mu videl rezanec a v ruke zvieral krivú lyžičku.

Zrevala som, obišla ho a pribehla k oknu. Zavrela som oči, oprela sa o parapetu a zhlboka som dýchala. Nič z tohto nie je skutočné. Nič z tohto nie je skutočné. Ani tá žena, ani tá krv, ani tí muži, a ani tie spomienky. Ani tie spomienky.

„Slečna Griffithová?“ začula som pri uchu.

Prudko som sa otočila. Vedľa mňa stál nízky muž v bielom plášti. Oproti nemu som sedela ja s malou taškou v ruke. Pomaly som sa postavila a podišla som k nemu.

„Ste si istá?“ opýtal sa ma, a ja som prikývla.

„Nerob to, prosím,“ zašepkala som a tuho som si objala ruksak. „Prosím ťa, nerob to,“ zavzlykala som, no bolo to zbytočné. Môj odraz sa ku mne priblížil a vo chvíli, keď sa dotkol mojej ruky, rozplynul sa na milióny kúskov prachu.

Vložila som si hlavu do dlaní a zhlboka som si vzdychla. „Chceš mi donekonečna pripomínať, akú chybu som urobila?“ zavzlykala som a pomaly som sa postavila. „Pretože ja to už dávno viem,“ zasmiala som sa a prešla som sa po miestnosti.

A v tej chvíli som si uvedomila, že nemôžem dovoliť, aby nado mnou Izba vyhrala. Práve preto, čo mi po celý čas pripomínala. Práve pre moju chybu. Vzdala som sa jedného, aby som mohla mať druhé. A budem za to bojovať. Až do konca.

Pozrela som sa na displej mobilu. 31:27. „Ešte pol hodina,“ zamumlala som a odložila som ho. Potom to možno skončí.

„Ako vám to ide?“ ozvalo sa od okna. Otočila som sa k nemu. O stenu sa opieral Enslin a v ústach mal cigaretu.

„Dobre,“ zašepkala som a podišla som k nemu.

„Naozaj?“ nadvihol obočie a obzrel si ma.

„Viac – menej,“ priznala som napokon.

Uškrnul sa, no nepovedal nič.

„Kde ste boli?“ opýtala som sa po chvíli.

Zapálil si cigaretu a prenikavo na mňa pozrel. „Kde-tu,“ odvetil pokojne. „S dcérou,“ dodal.

„S Katie?“ opýtala som sa potichu.

„Ako o nej viete?“ opýtal sa chvejúcim sa hlasom.

„Predtým, než som sem prišla, som si preštudovala čosi o životoch všetkých... obetí,“ vysvetlila som mu potichu.

Chápavo prikývol. „Na Katie ma dostala,“ povedal mi po chvíli. Potom na mňa pozrel. „Je dobré, že ste sem prišli. Izba každému ukáže všetky jeho bolesti a strachy. Má ich každý. A nenechá ho na pokoji. Nikdy,“ šepkal a hľadel von oknom.

„Existuje vôbec nejaký spôsob, ako sa dotiaľto dostať?“ spýtala som sa skľúčene.

Pokrútil hlavou. „Nie.“

Nadvihla som hlavu. „Naozaj?“ uškrnula som sa. Postavila som sa, otočila som sa Enslinovi chrbtom a vošla do spálne.

„Myslela si si, že ma oklameš?“ zachichotala som sa. „Toto tam nebol Enslin. A áno, poznám ho dosť na to, aby som dokázala rozlíšiť, či je to jeho duch alebo iba jeden z tvojich trikov. Enslin by mi nikdy nepovedal, že je dobré, že som sem prišla,“ zasmiala som sa a zvalila sa na posteľ.

Vyvalili sa z nej kúdole dymu a prachu. Rozkašľala som sa, no bolo mi to jedno. Bola som rozhodnutá vyhrať. Za každú cenu. Zavrela som oči. Možno mi dovolí aspoň trochu pospať si.

[ » na začiatok « ]