Kapitola:
Pridaná: 1.8.2011, 13:09:00
Čítaná: 743×
Hodnotenie: (počet hlasov: 7)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: slečna Griffithová

Literárna forma: próza
Žáner: horor

Kapitola: 1 » Izba I. 2 » Izba II. 3 » Izba III. 4 » Izba IV. 5 » Izba V. 6 » Izba VI. 7 » Izba VII. 8 » Izba VIII. 9 » Izba IX. 10 » Izba - Epilóg

Tak, a je tu ďalšia kapitola =). Dúfam, že sa bude páčiť a rada by som ju venovala Demi_Brown, ktorá ma vždy poteší svojimi milými a úžasnými komentármi =). Ďakujem krásne, moja a dúfam, že sa Vám bude páčiť =).

-----------------------------------------------------------------------------

„Mužom, ktorý zničil tvoju krásu,“ zachechtala som sa. „Ak si vôbec nejakú mala,“ pokrčila som plecami a otočila sa k posteli. Prekvapene som cúvla.

Bola čistá. Plachty a vankúše jasne žiarili, akoby ich práve priniesli z práčovne, prádlo voňalo za príjemnou avivážou a na jednom z vankúšov boli položené dve kúsky čokolády.

„Znova sa predvádzaš?“ pokrútila som hlavou neveriacky, no musela som uznať, že to na mňa zapôsobilo. Zvalila som sa na posteľ a pretiahla som cez seba plachtu. „Ak by si bola skutočná, spalo by sa tu príjemne,“ uznala som a skotúľala sa dole z postele. „No aj tak je iba spráchnivená a obhorená,“ schladila som ju a prešla do obývačky.

„Čo povieš na to, ak by sme sa zahrali nejakú hru?“ navrhla som jej a podišla som k oknu. „Ty sa ma pokúsiš vydesiť najviac, ako sa dá. Ak ti to vyjde, ostanem tu a zabijem sa. Ak nie, po hodine ma pustíš.“

Vedela som, že táto ponuka je nebezpečná. Bola som si istá, že Izba ma sama od seba von nepustí. Buď zomriem, alebo ma tu bude držať v pasci až na večnosť. Optimistická predstava.

„Tak, čo povieš?“ vyzývala som ju.

Nič. Len ticho. Až prílišné ticho.

„Cam,“ začula som šepot z kúpeľne. Striaslo ma. Bol to Coryho hlas. Pomaly som sa vybrala tým smerom. „Cam,“ začula som znova.

Roztriasli sa mi ruky. Opatrne som vstúpila do kúpeľne. Predo mnou stála veľká posteľ, na nej som sedela ja, objímala si kolená a plakala som. Nado mnou stál môj brat a hladkal ma po chrbte.

„Cam, no tak, neplač,“ šepkal.

„Cory?“ hlesla som slabo a podišla k nemu. „Cory,“ vydýchla som šťastne a natiahla k nemu ruku.

„No tak, Cam, neplač, ono sa to určite vyrieši,“ utešoval ma, no ja som ho nepočúvala. Pozorovala som samu seba, ako sa umáram spomienkami na tú jednu, jedinú noc a premýšľam nad jedinou možnou vecou, ktorá mi ostávala.

„Nie,“ pokrútila som hlavou a utrela si slzy. „Toto má len jedno riešenie. A ty vieš, aké,“ pozrela som mu so ustaraných očí.

Pokrútil hlavou. „To ti nemôžem dovoliť, Cam, veď, určite to spolu zvládneme. Nájdeme peniaze. Postaráme sa o teba, mama s otcom sa určite nebudú hnevať,“ presviedčal ma, no ja som sa už dávno rozhodla.

Obraz vybledol a ja som stála sama uprostred spráchnivenej kúpeľne a po lícach mi stekali horúce slzy bolesti.

„O toto ti ide?“ hlesla som chrapľavo. „Pripomenúť mi všetko hrozné, čo som v minulosti zažila?“ otočila som sa k vani. „Tak do toho. Do toho. Ukáž mi ešte niečo z mojej „šťastnej“ minulosti. Ja sa len poteším, že je niekto, kto by mi ju pripomenul,“ zasmiala som sa ironicky a vyšla som von do obývačky. Utrela som si slzy, vyfúkala nos a z tašky som vybrala mobil. 43:12.

„Máš ešte štyridsaťtri minút a šesť sekúnd na to, aby si ma zničila,“ skonštatovala som a hodila mobil späť do ruksaku. „Tak do toho!“ Rozpäla som ruky a zakrúžila som po miestnosti.

Pri okne som zazrela pohyb.

Rýchlo som sa zastavila a opatrne som podišla tým smerom. Pri okne stála nízka žena, gaštanové vlasy mala rozcuchané, po tvári jej stekali slzy a pomaly sa šplhala na parapetu. Sadla si na okno, pozrela sa dole a skočila. V tichu bolo počuť jej tlmený výkrik, jemné zaiskrenie a potom zmizla. Pribehla som k oknu. Jej ducha som už nikde nevidela. Musela zmiznúť. Musela sa sem vrátiť.

„Kiežby som len vedela, prečo skočila,“ vzdychla som si.

Zrazu sa mi pred očami vynoril vysoký muž, celý od krvi. V ruke držal veľkú sekeru a pristupoval ku mne. Vydesene som cúvala. Potkla som sa o rozbitý stôl a takmer som spadla. Tvrdo som narazila do steny a zosunula som sa na zem. Bolestivo som zastonala a chytila sa za hlavu.

Pozrela som sa hore. Muž so sekerou sa približoval. Zdvihol ju nad hlavu a zahnal sa. Prikryla som si hlavu rukou a vydesene som zvrieskla. Čakala som, že ma každú chvíľu zasiahne prudká, neznesiteľná bolesť, no nestalo sa nič. Horko som sa rozvzlykala a pozrela sa hore. Nado mnou stála tá nízka žena, ktorá práve skočila z okna.

„Bola to len predstava,“ vydýchla som a ťarbavo sa postavila. „Bola to len predstava,“ upokojovala som sa.

Utrela som si z očí slzy a vybrala si z ruksaku vodu, aby som sa napila. Otvorila som ju a priložila si hrdlo k perám. Čakala som na ten opojný pocit, keď sa voda dotkne mojich úst, no ten neprichádzal. Pozrela som sa na fľašu. Bola zatvorená. Pred chvíľou som cítila veko v ruke, no teraz tam nebolo.

„No dobre, ako chceš, budem sa s tebou hrať,“ pokrčila som plecami, otvorila som fľašu a znova sa chystala napiť. Na perách som konečne zacítila tekutinu. No bola akási hustá. Horká.

Chutilo to ako... krv. Odtiahla som si fľašu od úst. Bola celá červená, na zem stekala hustá tekutina. Naplo ma na vracanie. Hlasno som sa rozkašľala, pustila fľašku a rozbehla sa do kúpeľne. Vodu! Potrebujem vodu!

Pokúšala som sa pustiť vodu z kohútika, no nešla. Asi ju odstavili. Na perách som ešte stále cítila krv. Utrela som si ich chrbtom ruky a pozrela na okraj trička. Bolo čisté. Na koži pod ním ma chladila voda. Nahnevane som vzdychla. Znova ma dostala!

[ » na začiatok « ]