Kapitola:
Pridaná: 20.5.2007, 21:55:06
Čítaná: 1125×
Hodnotenie: (počet hlasov: 44)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Aella, Záškodníci, Lily Evansová...
Stručný dej: Remus Lupin a jeho prvá láska

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » To som ja 2 » Tajomstvo 3 » Zmierenie 4 » Nové trápenia 5 » Zase ten Sirius... 6 » Sama proti všetkým 7 » Keď sa "darí"... 8 » Ešte že máme Pottera 9 » Vysvetlenia 10 » Človek mieni... 11 » Najčernejšia mágia 12 » VČÚ 13 » Koniec školského roka 14 » Prázdniny 15 » "Ale... čo tam robili?" 16 » Samá romantika 17 » „Ak niečo nechceš, tak to nerob.“ 18 » Kým sme spolu... 19 » Všetko je ako má byť 20 » Najlepšie Vianoce 21 » Následky 22 » Veľmi zvláštny deň 23 » Podivné rande 24 » "...daj vedieť, čo odpovedali." 25 » Ako malí dospelí ľudia 26 » Sme prví, ktorí o tom vedia 27 » Otec 28 » Lilyn úlet 29 » Dlho očakávané stretnutie 30 » Sľub 31 » Rozčarovanie 32 » Rodina 33 » Severus 34 » Malá Medy 35 » Kassandrina kniha 36 » Definitívne rozhodnutie 37 » Precitnutie 38 » Koniec Epilóg

„Všetko najlepšie k narodeninám!“

To boli slová, na ktoré som sa v to ráno zobudila. Baby stáli nado mnou a v rukách držali dva balíčky. Posadila som sa a zívla som. Bolo len niečo po siedmej, ale keďže bola sobota a chceli sme ísť do Rokvillu, museli sme si trochu privstať.

„Jéj, to je super!“ zvolala som a brala som si balíky. Aby ste vedeli...bol už koniec školského roka a dnes bol posledný výlet do dediny. O pár dní skončí škola a my sa rozídeme domov. Nevedela som si ani predstaviť, aké to bude...tento rok sme sa všetci tak zblížili...

Lily mi darovala krásny sveter, ktorý som raz obdivovala v Rokville a Alice zase album plný našich fotiek. Našla som tam aj tú, ktorú fotil len predvčerom Sirius.

„Ako si ju zohnala?“ spýtala som sa jej.

„Vieš...keď niečo raz odfotíš, neznamená to, že sa to dá len raz vyvolať...“ Jasné, na takéto veci som úplne zabudla. Príliš dlho som nebola medzi muklami.

Keď som ich obe vyobjímala, učlovečili sme sa a šli sme dole. Tam už čakal Remus a Sirius s nejakým dievčaťom.

„Ahoj, Aella.“ Pozdravili obaja naraz.

„Ahojte chalani.“ Usmiala som sa na nich. Sirius ma predstavil svojej „priateľke“. Volala sa See See(stupídne meno!) a šli sme. Alice sa držala za ruku s Frankom a ja s Remusom. Sirius bol od tej...baby...dosť ďaleko. Pri dubových dverách sa k nám pripojil aj James(Lily sa zamračila, ale nič nepovedala) a Peter. Spolu sme sa vybrali do dediny.

Po čase som si uvedomila, že niekto zabudol na moje narodeniny. Remus! Ako to mohol? Bola som nahnevaná, ale...ja mu to nepripomeniem! Nech mu to povie niekto iný! Potom sa bude cítiť ako idiot.

Teda...nemyslite si, že ma to nejako zobralo a (zase) som zvažovala rozchod, len...potešilo by ma aj: všetko najlepšie!

Prišli sme do Rokville. Tu zrazu všetci museli niekam odísť. Sú divní...

„Všetko najlepšie, Aella.“ Zašepkal mi do ucha Remus a podal mi malú krabičku.

„A ja som si myslela, že si už zabudol.“ Povedala som. Ako som si to mohla myslieť? Veď....Remus by na také niečo nikdy nezabudol...

„Otvoríš ju ešte dnes, alebo sa na ňu budeme spolu pozerať?“ uškrnul sa. Sadla som si na lavičku pred Medovými labkami a otvorila som darček. Vnútri bola tenučká retiazka a na nej malé srdiečko. Bolo to strašne zlaté!

„To nie je len hocijaká retiazka.“ Povedal Remus, keď mi ju zapínal.

„Pravdaže nie je! Veď je od teba...“ tým som si vyslúžila jeden pekný bozk.

„Vieš čo? Nepoviem ti ešte na čo je. Zistíš to sama.“ Usmial sa.

Dlho som sa ho snažila prehovoriť, aby mi to povedal, ale bol tvrdohlavejší ako ja.

Celkovo...tento výlet bol najlepší zo všetkých. V Troch metlách sme si prisunuli k sebe dva stoly, aby sme sa tam všetci deviati zmestili. Zabávali sme sa....no veľmi. Dokonca aj Lily sa smiala na Jamesových vtipoch.

Večer sme sa vrátili a ešte stále sme sa smiali na tom, ako James akýmsi zázrakom dokázal, že Lucius Malfoy mal namiesto vlasov slíže(podľa mňa takto vyzeral lepšie) a ako si Sirius začaroval uši, takže vyzeral ako prijímač na muklovských televízoroch. Veľmi rýchlo to však napravil, keď videl, ako sa k nemu blíži jedna štvrtáčka z Chrabromilu. Samozrejme, na Siriusa sa ani nepozrela(čo vyvolalo ešte väčší smiech) a ladne prešla ku kamarátkam (Eme a Lizzie). Sirius povedal niečo škaredé a zvyšok dňa bol takmer ticho.

Prišiel koniec školy. Bol krásny deň. Rozhodli sme sa, že do Rokvillu pôjdeme pešo. Preto sme sa skoro ráno vychystali a pobrali sme sa(kufre nám dopravia do vlaku).

Remus bol celý čas ticho. Ale aj ja. Vedela som, na čo myslí. Dva mesiace ho neuvidím...teda...naživo. Ktovie, čo sa cez prázdniny stane. Čo ak si nájde tam u nich nejakú priateľku a na mňa zabudne.

No potom sa ku mne obrátil a vedela som, že si nenájde nikoho, aj keby sa okolo neho točila celá banda krásnych dievčat.

„Aella,“ povedal potichu. „Sľúb mi, že ak sa do niekoho zaľúbiš, okamžite mi to napíšeš.“ My asi fakt patríme k sebe. Presne nad tým istým som uvažovala aj ja.

„Neboj sa, hneď ti to napíšem. A pošlem ti aj jeho fotku a pozvánku na svadbu.“ Uškrnula som sa. „No tak, Remus! Veď sú to len dva mesiace.“ Skôr som to hovorila sebe, ako jemu.

„Dobre...dva mesiace...to je...to sú tri splny...“ Hej, hneď o dva dni je spln...

„To nejako prežijem...ale mohla by si prísť skôr.“

„Vieš, že nemôžem.“ Usmiala som sa. Naozaj by som bola rada s ním, ale...Akadémia...je pre mňa Remus dôležitejší, ako môj sen? Keď som tu tak stála a posledný krát sa pozerala na hrad, pomyslela som si, že možno aj áno.

„Ide sa domov!“ zreval mi niekto do ucha. Ten niekto bol Sirius.

„Nie si normálny?“ vybehla som naňho. „Skoro som ohluchla!“

„Ale no tak, hnedoočka, prečo sa tak čertíš? Už si posledné chvíle s Remusom.“ Zasmial sa James.

„Nevolaj ma hnedoočka. Mám hnedo-zelené oči!“ zamračila som sa naňho. Naozaj mám hnedozelené oči. Ahaaa. Veď ja som vám ešte nepovedala, ako vyzerám. Nie si síce veľmi vhodná doba, ale pokúsim sa to skrátiť: hnedé vlasy, skoro po pás(nosím ich vo vrkoči, lebo inak by všade zavadzali), oči už viete... výška...no...dajme tomu, že som nižšej postavy a nie som modelka. Ale ani buchta! Tak...to bolo celkom stručné...

Vošli sme do vlaku a sadli sme si do jedného kupé spolu s chalanmi. Boli to posledné okamihy predtým, ako sa rozlúčime. Budú mi chýbať. Veľmi. U nás mám jednu kamarátku ešte z detstva, ale rozhodne nie je taká super ako Lily alebo Alice. Volá sa Alysia a celé dni trávi tým, že rozpráva o Nikovi, jej priateľovi. Ten, nanešťastie, cez leto pracuje, takže si užijem až-až.

„Čo budete robiť cez leto?“ spýtala sa zrazu Lily.

„Ja budem učiť!“ odpovedala som hrdo.

„Je tu niekto, kto by to nevedel už asi tri mesiace?“ spýtal sa posmešne Frank.

„No a čo? Som šťastná ako blcha...ako malá, malilinká blcha!“ povedala som rýchlo, keď Remus zdvihol obočie. Všetci sa začali hneď smiať.

„Ja pôjdem asi k Jamesovi. Domov sa už nevrátim.“ Zahlásil Sirius.

„Prečo?“ spýtal sa Peter. No ja som vedela prečo. Pamätala som si ešte náš rozhovor počas Vianoc.

„Už nechcem bývať s matkou a s bratom.“ Odpovedal.

„Jasné a každý deň budeme hrať metlobal!“ povedal nadšene James.

„Ja budem doma a nebudem robiť vôbec nič!“ vyhlásila Lily.

„Tak to budeme dvaja.“ Dodal Frank.

„Traja!“ zasmiala sa Alice.

„A čo ty, Remus?“ spýtal sa James.

„Neviem. Možno by som sa mal zapísať na nejaký kurz obrany proti...“

„To nemyslíš vážne!?“ zvolal Sirius. „Chceš sa učiť aj cez prázdniny?“

„Vieš...čo iné budem robiť? U nás je stále nuda...Veď si tam už bol....“

„No hej, bol. Fakt je tam nuda.“ A opäť sa všetci zasmiali.

Zvyšok cesty sme sa takmer vôbec nerozprávali, ale „venovali sme sa sebe“, ako to nazval Sirius. No...dobre...trochu sme sa s nimi nerozprávali, ale nemôžem predsa premárniť posledné chvíle s Remusom tým, že sa budem baviť s ostatnými!

Na nástupišti deväť a trištvrte sme sa naposledy rozlúčili.

„Remus,“ začala som. Ani neviem, čo som chcela povedať. Možno len, nech nezabudne, že sa teším na začiatok školy a na to, že sa opäť stretneme a možno som ho chcela pobozkať alebo...neviem. Rozlúčiť sa. Už naozaj...na dva mesiace.

„Aella, poď sem.“ Viedol ma trochu ďalej od ostatných ľudí. „To zrkadlo maj vždy pri sebe,“ prízvukoval, akoby som bola hlúpa. Jasné, že ho budem mať stále pri sebe! „Nikdy ho nikam neodkladaj....časový posun je...približne dve hodiny...takže...“

„Remus, neboj sa, nikdy...nikdy by som ho nestratila! A nikdy ho nedám preč a stále ho budem mať pri sebe a...“ nedokončila som, lebo ma objal a to tak silno, že som skoro nevedela dýchať. Ale nesťažovala som sa. Zdvihla som sa na špičky a pobozkala ho. Potom som zašepkala: „Zatiaľ ahoj.“ A utekala som kade ľahšie. Ak by som sa naňho pozerala ešte dlhšie, asi by som nikam neodišla.

Čakala ma moja mama aj so sestrou Medy.

„Ahoj, princeznička!“ zvolala som, keď som ju uvidela. Za posledný rok narástla o pár centimetrov a vlasy sa jej tiež predĺžili.

„Ahoj, Elly.“ Tak ma volala, keď bola ešte celkom maličká a akosi mi to ostalo.

„Tak ako, zlatko?“ spýtala sa mama.

„Dobre...ako pôjdeme?“ chcela som čo najrýchlejšie vypadnúť, pretože Remus mohol každú chvíľu prísť.

„Medy sa nevie premiestňovať, pôjdeme cez kozub.“ Odvetila mama a zobrala mi jeden kufor.

„Fajn, zo Šikmej uličky?“

„Áno...poďme.“ a už sme ťahali všetky moje veci von.

Pri kozube som sa posledný krát poobzerala. Toto je posledná vec z Anglicka, ktorú uvidím predtým, ako prídem domov. Všetci tí čarodejníci (hoci ich vôbec nepoznám) sú mi takí blízki! Prvá šla mama, potom Medea a potom... „Atény!“ zvolala som a hneď som pocítila, ako ma to ťahá preč.

Neznášam cestovať kozubom cez celú Európu. Vždy keď som už niekde pri Švajčiarsku, začne mi byť strašne zle. Inak to nebolo ani teraz. Krútila som sa asi päť minút, keď som zrazu vypadla na Akropole. Nikde nikoho nebolo(pretože o tomto skrytom mieste vieme iba my, čarodejníci).

„AELLA!“ počula som príšerný škrekot a potom som len videla veľmi veľa čiernych vlasov.

„Alysia!“ zvolala som a objala som ju. Čakala ma tam aj s jej bratom(mimochodom, ten vyzerá ešte lepšie, ako keď som ho naposledy videla) a s mojou druhou sestrou Hyppolitou.

„Ahoj, sestrička. Tu máš, odnes to.“ Zavelila som. Hyppolita sa iba zasmiala nad svojou malou sestrou(nado mnou) a vzala mi veľký batoh plný kníh.

„Ako si sa mala? Musíš nám všetko porozprávať!“ Celú cestu k nám domov sa ma vypytovali aké to bolo na Rokforte, aké som tam mala kamarátky(ako keby to dobre nevedeli), či som mala priateľa, ako nám tam varili, čo sme celý rok robili, aké boli skúšky....

Keď som si večer líhala do postele, bola som unavená ako kôň!

„Aella, vstávaj, už je sedem hodín!“ Toto je jedna z tých viet, ktoré ľudia veľmi neradi počujú počas prázdnin. No ja som však vyskočila ako namydlený blesk a splašene som sa okolo seba poobzerala. Hľadala som ostatné postele, Lily...Alice...ale potom som si uvedomila, že som doma.

„Profesor Genever je tu.“ Povedala jemne mama.

„Už letím.“ Rýchlo som sa obliekla a šla som dolu, do obývačky. Profesor Genever bol staručký deduško s dlhou bradou (zdalo by sa, že sa podobal na Dumbledora, ale jediné, čo mali títo dvaja spoločné, bola tá brada a to, že obaja boli riaditelia čarodejníckej školy)

„Dobrý deň,“ zdvorilo som pozdravila.

„Slečna Aella, som rád, že vás vidím. Profesor Dumbledore mi o vás hovoril samé dobré veci.“ Cítila som, že sa červenám. Čo také mu mohol povedať? No Genever už pokračoval: „Od zajtra začnete doučovať prváčikov, ktorí to na konci školy nezvládli...treba, aby do konca augusta ovládali prvácke učivo z dejín mágie antického obdobia.“ Usmial sa na mňa.

„Pravdaže. Už mám pre nich pripravené nejaké veci...hm...pán profesor?“

„Áno?“

„No...môžem ich zobrať na výlet?“ Dlho som nad tým uvažovala a myslela som si, že dejiny najlepšie žiakom priblížim tak, že ich spravím súčasťou ich vlastnej histórie.

„Teda...nie je to bežné...ale máte moju plnú dôveru, slečna. Tak, Moira, rád som vás opäť videl. Dovidenia.“ Rozlúčil sa s mojou mamou. „Aella...dovidenia zajtra.“

Odišiel a ja som vybehla do svojej izby.

Možno nebudem s Remusom dva mesiace, ale to nevadí. Teraz...cez prázdniny...budem Aella, Aténčanka telom aj dušou a potom, keď sa vrátim na Rokfort, budem tou Aellou, ktorú má Remus tak rád.

* * *

Tak...tomu sa hovorí úspešný deň...

Takže: začali sa prázdniny(konečne!), takže môžem písať o čom len chcem, pretože o šiestom ročníku nie je v knihách HP ani zmienka...myslím...

Ešte taká vec: Kaitlin, ďakujem, ďakujem, že si mi poopravovala tie chyby...fakt veľmi pekne...

Oki, to je už všetko, dobrú noc...

[ » na začiatok « ]