Kapitola:
Pridaná: 6.6.2011, 17:03:18
Čítaná: 1602×
Hodnotenie: (počet hlasov: 4)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Tom Riddle, Minerva McGonagallová, Rubeus Hagrid, Albus Dumbledore, Horace Slughorn

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Kapitola: 1 » 1. časť 2 » 2. časť 3 » 3. časť 4 » 4. časť 5 » 5. časť 6 » 6. časť 7 » 7. časť 8 » 8. časť 9 » 9. časť 10 » 10. časť 11 » 11. časť 12 » 12. časť 13 » 13. časť

Tak! Opäť som po dlhom čase našla... ehm.... čas :D ...a odhodlanie dokončiť ďalšiu kapitolu :) Venujem ju tentoraz špeciálne Lucy, Terezke a Lii, za ich neprestajnú buzeráciu typu "Máš už ďalšiu kapču Stelly? Kedy ju už budeš mať? Neštvi ma! Dopíš ju!" :D Love you, girlz :)

_____________________________________________________________

Stella vytisla Smrť zo svojej hlavy, no Tom sa už posmešne smial.

„Vedel som to,“ povedal a otočil sa naspäť ku krbu. Stella sa bezradne obzrela po miestnosti. Ľudia na ňu pozerali s obavami, pohŕdaním, sklamaním... Pichlo ju pri srdci. Stála tam, uprostred klubovne a cítila sa taká zraniteľná, ako ešte nikdy. Žiaci pomaly odchádzali do izieb, no stále sa obozretne obzerali, akoby sa báli, že sa na nich môže Stella zozadu vrhnúť. Napokon zostala v klubovni sama len s Tomom a svojimi priateľmi. Stále upierala pohľad na Tomov chrbát, no cítila aj tých, na ktorých jej záležalo, ako pohľadmi prepaľujú ju.

„Neverím, že to urobila Stella,“ zašepkal Jared, no po desaťminútovom tichu to znelo ako výkrik do tmy. Stella šokovane vydýchla a otočila sa naňho.

„Myslíš to vážne?“ spýtala sa.

„ON ťa môže brať ako najmenej dôveryhodného človeka na Rokforte, ale... dopekla, Stella, si naša kamarátka, tebe veríme viac, ako jemu!“ rozohnila sa Shannon.

Tom sa pomaly otočil ku nim. „Ale ale, McFondovci sa nám ozvali.... Humusácki súrodenci majú už aj so zdravým rozumom niečo v neporiadku?“

„Ty hnusné prasa, to odvoláš!“ zasyčala Beatrice a vytiahla prútik, no Tom akoby predvídal, čo chce spraviť, a už bol na nohách, s prútikom pripraveným. Aaron, Chris a Shannon zareagovali okamžite a už o sekundu neskôr mierili prútikmi na Toma. Jared zaváhal, no nakoniec nasledoval ich príklad.

Stella vyvalila oči. „To nemyslíte vážne? Schovajte tie prútiky! Nebudete sa predsa biť ako malí! A ty, ty...!“ zavrčala, podišla k Tomovi a rukou mu odtisla prútik nabok. „Netuším... naozaj NETUŠÍM, o čo, do paže, ti ide! Vieš, že nie som Slizolinov potomok, ty to VIEŠ!“

„O čom to hovoríš?“ povedal prekvapene.

„Prestaň!“ kričala Stella. „Preboha, prestaň! Prvý krát vo svojom živote buď k niekomu úprimný a povedz mi, o čo ti ide!“

„Na čo ti je môj názor, keď máš svojich humusáckych kamarátov?“

Stella si z habitu vytiahla prútik a pritlačila ho Tomovi na líce. „Takto. O. Nich. Nebudeš. Hovoriť. Rozumieš?“

No Tom spravil len jeden rýchly pohyb rukou a Stellu odhodil k nohám jej priateľov. Než sa stihla pozviechať, namieril na ňu prútik.

„Relacio!“ zasyčal Tom, no Aaron sa postavil pred Stellu, ku ktorej už priskočili Beatrice s Jaredom, aby jej pomohli postaviť sa, a vyčaroval clonu.

„Ani hnúť!“ vykríkli Shannon s Chrisom naraz, mieriac prútikmi na Toma.

„Protego,“ zavrčal a zaklínadlá odklonil.

Stáli tam proti sebe, ONI s pohľadmi prezrádzajúcimi obavy, hnev a odhodlanie, no ON s výrazom plným pohŕdania.

„Dobrú noc vám želám,“ povedal pomaly, otočil sa a vyšiel z klubovne.

Sedela som v klubovni a slzy mi stekali po lícach, hlava ma bolela od únavy, no nemohla som zaspať. To sklamanie príliš bolelo. Verila som mu. Tomovi. Dôverovala by som mu so všetkým, aj so svojim životom. A on ma podrazil. Vedel to. VEDEL, že som dcéra Smrti. Že som nebola zrodená, ale STVORENÁ. Že som nemohla byť potomkom Salazara Slizolina. No napriek tomu spravil to, čo spravil.

Z hrdla sa mi vydral ďalší vzlyk a nový príval sĺz sa mi natisol do očí.

„Hej,“ ozval sa za Stellou hlas a ona nadskočila. Boli asi dve hodiny ráno a ona už počítala s tým, že všetci spia.

„Počul som ťa,“ povedal Aaron a sadol si k nej.

„Prepáč, nechcela som ťa zobudiť,“ povedala a rýchlo si utrela slzy z tváre.

Aaron pokrútil hlavou. „Nebuď smiešna, neospravedlňuj sa. Nič si nikomu nespravila. Riddle je malý namyslený pako, ktorý nevie, čo hovorí. Netráp sa kvôli nemu.“

„On vie, že som to nebola ja. VIE to. Vie, že nie som Slizolinov potomok. Že nemôžem byť. Tak prečo... Prečo...“ vzlykala Stella. Aaron ju objal a Stella sa mu privinula na hruď.

„Nestojí ti za to,“ zašepkal.

„V tom je ten problém. On mi za to stojí,“ povedala Stella.

„Nikto nestojí za tvoje slzy. A tí, ktorí za ne stoja, ťa nerozplačú. Tak neplač. Buď silná.“

„Nie som silná,“ namietla Stella.

„Nikdy nevieš, aká silná si, kým byť silná je tvoja posledná možnosť.“

„Sila nie je nič iné než to, ako dobre vieš skrývať bolesť. A toto bolí príliš na to, aby som to dokázala skryť... Akoby sa mi zrazu do života prihnala búrka a nechávala za sebou spúšť, kde sa dá...“

„Ale čakať, kým tá búrka skončí, nie je riešenie,“ povedal Aaron. „Musíš sa naučiť tancovať v daždi.“

„Život asi nebola najlepšia voľba,“ zahundrala si Stella popod nos, no Aaron ju počul.

„Voľba?“ spýtal sa zmätene.

„Nič, nič...“ povedala Stella rýchlo; príliš rýchlo na to, aby jej Aaron uveril.

„Fajn. O čo ide?“ spýtal sa dôrazne.

„O nič!“ povedala Stella vzdorovito.

„Stella...“

„O nič nejde!“

„Stella...!“

„Naozaj!“

„Stella! Ja ti verím. Skús aj ty veriť mne.“

Roztrasene sa nadýchla. „To mi tvrdil aj Tom.“

„JA nie som Tom. Ver mi, prosím!“

Stella zaváhala. „Dobre. Aj tak už nemám čo stratiť. Len mi, prosím, sľúb, že to nikomu nepovieš. Nikomu! Rozumieš?“

„Sľubujem,“ povedal.

„Ide z časti aj o dôvod, prečo nemôžem byť Slizolinov potomok. Nebola som zrodená, ale stvorená. Mám matku, no nie je skutočne mojou matkou. Sme jednej podstaty, vznikli sme za rovnakých podmienok, ale ja som vznikla vďaka nej. Preto ju nazývam svojou matkou. Je to neživá, nemŕtva bytosť. Ľudia ju poznajú, no nič o nej nevedia. Boja sa jej. Čarodejníci aj muklovia. Odsudzujú ju...“ odmlčala sa Stella.

„Kto to je?“ spýtal sa Aaron opatrne.

Fajn. Teraz, alebo nikdy.

„Smrť,“ zašepkala.

„Prosím?“ povedal Aaron šokovane.

„Moja mama je Smrť.“

„Tak ty si sa nepoučila, čo?“ vybuchli slová Smrti v mojej mysli. „Stále im dôveruješ! Ako si vôbec môžeš myslieť, že sú hodní tvojej dôvery?“

Nechaj ma na pokoji!

„Nechávaš sa ovládať emóciami! Dočerta, si budúca Smrť, musíš sa ovládať!“

Nič nemusím! Nechaj ma!

„Stella?“

Prestaň!

„Stella, počuješ ma?!“

„Stella! Hej! Stella!“

„Hmmm?“ spýtala sa Stella neprítomne.

„Si v poriadku?“ spýtal sa Aaron s obavami.

Stella prekvapene zažmurkala. „Prečo by som nemala byť?“

Aaron znervóznel. „Kričala si.“

Stella sa striasla. „Niekedy sa mi dostane do mysle. Bolí to. Väčšinou na mňa kričí. Vtedy kričím aj ja.“

Aaron ju objal a pohladil po chrbte. „Neboj sa. Si v bezpečí.“

‚Ani Smrť mi ťa nemôže vziať,‘ pomyslel si.

Stella sedela s Beatrice a Shannon vo Veľkej Sieni a pomaly prežúvala raňajky. V hrdle cítila obrovskú hrču a snažila sa ignorovať pohľady ostatných. Správy na Rokforte sa šíria rýchlosťou blesku, preto si Stella znepokojene uvedomila, že na ňu nezazerajú len Slizolinčania, ale všetci.

Aaron prebehol cez Veľkú Sieň a šuchol sa na lavičku vedľa Stelly.

„Pripravená?“ opýtal sa.

„Na čo?“ spýtala sa Stella nechápavo.

„Predsa metlobal.“

„Čo?“ vyvalila Stella oči.

„Nevedela si? Dnes hráme prvý zápas. Proti Chrabromilu,“ povedal Aaron, akoby to bola úplná samozrejmosť.

„Nikto mi to nevravel!“ namietla Stella a v duchu začínala panikáriť. Už týždeň na metle nesedela, netrénovala...

„Pokoj,“ zašepkal Aaron. „Zvládneš to. Ako vždy.“

Pokašlem to. Ako vždy.

Stella bežala z raňajok do svojej izby pre metlobalové oblečenie, rukavice a chrániče, jej kroky sa hlasno ozývali po chodbe a portréty na ňu začudovane pozerali. Snažila si v mysli vybaviť, kam si naposledy odkladala ochranné okuliare a mechanicky pokladala jednu nohu pred druhú, no zrazu narazila. Mohutné ruky ju zachytili pred pádom.

„Prepáč!“ povedal neznámy.

„Nie, ty prepáč, nedávala som pozor,“ ospravedlňovala sa Stella skôr, ako na dotyčného pozrela. Zdvihla zrak k miestu, kde očakávala hlavu, no videla len pokračovanie habitu so šarlátovo-zlatým Chrabromilským znakom. Vyvrátila oči dohora a uvidela prívetivú okrúhlu chlapčenskú tvár, ktorá si ju ustarane obzerala. Tá napriek tomu, že bola takmer dva a pol metra nad zemou, nemohla patriť viac ako štrnásťročnému človeku.

„Mrzí ma to,“ povedal chlapec. „Som Rubeus Hagrid.“

„Ja som Stella Eversonová,“ odvetila Stella a potriasla Hagridovi rukou, trikrát väčšou, ako bola jej.

„Ty si tá nová! Tá z Washingtonu!“

„Áno, to som ja,“ prikývla Stella. „Prepáč, musím bežať... o chvíľku začína zápas a ja mám všetky veci v izbe...“

„Budeš hrať?“ spýtal sa Hagrid napoly fascinovane, napoly obdivne.

„Áno, som strážca v Slizolinskom tíme. Musím ísť, čau!“ zakričala Stella ponad plece a zabočila za roh, smerom k žalárom.

„Ahoj, Stella!“ počula, ako za ňou Hagrid zakričal.

[ » na začiatok « ]