Kapitola:
Pridaná: 19.5.2011, 15:00:58
Čítaná: 1165×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Eliot Bones, Albus Severus Potter, Amy Luisová, Mathew Derway
Stručný dej: Tento príbeh je o malom chlapcovi Eliotovi, ktorí nikdy nemal šťastie v živote. A preto dúfa, že si na Rokforte nájde priateľov a vôbec nový život.

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo

Kapitola: 1 » Neobyčajné ráno 2 » U Ollivanderovcov 3 » Nancy 4 » Kučeravé dievča 5 » Ceremoniál 6 » Sovia pošta 7 » Lietanie 8 » Klopadlo 9 » Esej 10 » Albusove starosti 11 » Nečakaný list 12 » Astronomická veža 13 » Osamelé Vianoce 14 » V knižnici 15 » Josterický kulm 16 » Eliot strážcom

Amy zdvihla oči od listu a pozrela sa na pani riaditeľku. Celá situácia sa ztrhla tak rýchlo. V hlave jej teraz prúdilo milión otázok. Nechápavo sa pýtala: „Prepáčte, pani profesorka, ale čo to má spoločné so mnou?“ „Vy ste Amy veľmi milé dievča. Určite máte pre Eliota veľké pochopenie a viem, že ste asi jediná, ktorá mu môže v tejto chvíli pomôcť, “ pri poslednom slove sa jej zlomil hlas. Aj na ňu už doľahlo Eliotove nešťastie.

Amy si ale zobrala tieto slová k srdcu a vybrala sa ho pohľadať. Nikde ho však nevedela nájsť. Pýtala sa každého koho stretla, ale každí ho ževraj videl naposledy na raňajkách. Napadlo ju už len jedno miesto, kde by mohol byť. Astronomická veža.

Všetky tie schody teraz vybehla tak rýchlo, že ani nevedela ako. Jej tušenie však bolo správne. Tam uvidela Eliota ako sedí schúlený s hlavou zaborenou do kolien. Amy k nemu podišla a jemne ho pohladkala po chrbte.

Trvalo hodnú chvíľku, kým našla tie správne slová. Nakoniec jej však napadlo toto: „Život je plný prekvapení. Niektoré sú dobré, no niektoré sú tie zlé. Raz sme šťastní, no iný raz nie. A nech sa vždy stane čokoľvek, treba sa otriasť a ísť ďalej, aj keď to bolí. Tú smutnú udalosť nahradí neskôr tá šťastná a potom zas naopak. Je to uzavretý kolobeh.“ A potom nastalo krátke ticho, ktoré prerušilo len tiché šepnutie: „Je mi to ľuto, Eliot.“

Eliot mierne zdvihol hlavu s očami topených sa v slzách a preriekol: „Ale to mi otca nevráti. Už nemám rodinu. Ani mamu, ani babku, dedka, tetu, uja, bratranca, psa, proste nikoho. Som sirota. Sám ako prst.“

„Ale ty nie si sám! Máš nás! Mathewa, Albusa, mňa, “ rozplakala sa aj Amy. „Teraz by som najradšej ani nebol a netrpel tento prekliaty osud. Stal som sa jedným z tých, ktorým dáva život rany. Hlboké rany,“ konštatoval.

„Nehovor tak, Eliot, prosím! Určite je dovôd, prečo si tu. Každí človek má na svete niakú úlohu. A vôbec, čo by som si aj ja sama bez teba počala, “ plakala ďalej Amy.

Eliot sklonil hlavu naspäť. Potreboval pokoj a v kľude rozmýšľať o tom, čo bude ďalej. Nevedel, či sa s touto stratou dokáže vôbec zmieriť. Predsa on mu pripadal takí nesmrteľní. On, jeho otec, ktorí vedel všetko, čo Eliota zaujímalo. Ten človek s ktorím mal stráviť aj tieto vianočné prázdiny. Všetky plány, guľovačky, sánkovačky, horúce čokolády a všetko bolo fuč.

Zdvihol sa a kráčal do klubovne. Zajtra nepôjde na vyučovanie a ostane celý deň v posteli. Snáď sa mu srdce aspoň trochu zahojí. Ale naopak. Bolo to ešte horšie. Neustále spomínal na všetky krásne zážitky, čo spolu mali. Bolo mu horšie a horšie. Mathew mu niesol pravidelne aj raňajky aj obedy aj večere do postele. Bol tak dohodnutí s pani profesorkou McGonagallovou.

Po jednom celom týždni višiel z klubovne na prechádzku na Hlavné nádvorie. Cestou sa po ňom všetci ľudia pozerali. Mal takí pocit, že sa to už dozvedel celý hrad. Na čerstvom vzduchu ho už čakali Albus Severus, Mathew aj Amy. Podišiel k nim.

Všetci ho hneď objali a sadli si spolu na lavičku. Amy povedala chalanom ,nech odvedú Eliota hneď na iné myšlienky. A to sa im aj podarilo. Sem tam videli na Eliotovej tvári aj mierny úsmev. Po dlhom rozprávaní sa začalo až stmievať a tak išli spolu na večeru.

Všetci si spolu dali čokoládový puding.

Dnes mali nočnú hodinu Astronómie. Eliotov najobľúbenejší predmet. Bola presne taká, ako každá iná. Úplne normálna. A vtedy to Eliotovi došlo. Síce stratil svojho jediného milujúceho ocka, ale na svete sa nič nezmenilo. Všetko je tak, ako bolo. Akurát, že už nikdy nebude cítiť teplé lásky-plné objatie, či počuť to krásne: „Ľubim ťa, synček.“

Vedel, že vianočné prádzniny môže stráviť tu, na Rokforte, ale čo letné prázdniny? Kam pôjde potom? Nechcel ísť do detského domova, ale mal na výber? Bude to ťažké. Veľmi ťažké.

Hodina skončila a oni si išli ľahnúť do postelí. Dnes zaspával Eliot s trochu lepším pocitom na srdci. No tej veľkej rany sa ešte asi tak ľahko nezbaví.

[ » na začiatok « ]