Kapitola:
Pridaná: 17.5.2011, 09:46:59
Čítaná: 1384×
Hodnotenie: (počet hlasov: 4)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Bill a Rosalie Lewstová, Alice Stronfanová, Severus Snape
Stručný dej: Ako môže jedna návšteva všetko zmeniť. Náhle splanutie a zložitá láska.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, romantika

Kapitola: 1 » Nejasná budúcnosť 2 » Iba dva dni 3 » Nemôžem

Venované... Ďakujem! A vďaka patrí aj všetkým čitateľom a ľuďom ktorý sa odvážia začať čítať túto dlhú poviedku:D

P.S Pokiaľ budete chcieť nebude to jednorázovka a ešte k tomuto doplním tri časti, trilógia. Komentujte, ja chcem vedieť so si myslíte :)

Posledný krát som si napravila záhyb na mojich dlhých a podľa môjho vkusu dosť pekných šatách a potom som utekala dolu schodmi.

„Môžeme,“ povedala som roztraseným hlasom otcovi. Ten ma chytil za ruku ako malé dievčatko, posadil do auta a sadol si za volant.

S otcom sme cestovali k otcovej sesternici. Naše vzťahy sú veľmi komplikované a ja sa v nich nevyznám. A táto sesternica sa volala Alice a je zasnúbená s akýmsi Severusom Snapom. Tak teraz ideme k nim to osláviť.

Celú cestu sme mlčali, aj keď som vedela že otec Bill čaká že prvá prehovorím ja. No márne. Pozerala som von oknom a pozorovala ubiehajúcu krajinu.

Ich dom nebol ďaleko. Bolo to možno len desať kilometrov no naše staré auto...

Keď sme zastali otec vystúpil, otvoril mi dvere ako princeznej, keď som vystúpila auto zamkol a pristúpil k dverám. Najprv zabúchal no keď nebolo počuť že nás niekto začul zazvonil.

Zatiaľ som si zvonka prezrela dom. Bol obrovský, ako pre kráľovskú rodinu. A tu bývajú dvaja ľudia sami?

Vzdychla som si a pozdravila ženu ktorá stála vo dverách. Takto si otcovu sesternicu nepamätám...

„Prosím, obleky,“ povedala. Jasné, slúžka!

Aj s našimi bundami odišla, povedala nám že sa máme posadiť do obývačky že "pán Snape" príde a viac jej nebolo.

Ten dom bol neskutočný. Drevený nábytok bol dokonale opracovaný a sklenený stôl dokonale vyleštený a čistý. Všetko bolo dokonalé. Nechcelo sa mi veriť že máme za rodinu takýchto boháčov.

„Á, dobrý deň!“ ozvalo sa zo schodov.

Skôr než som si stihla sadnúť na vysokú stoličku mi podal ruku, príjemne sa na mňa usmial a povedal lahodným hlasom: „Ja som Severus Snape.“

Chvíľu som to predýchavala a potom som mu ešte viac roztraseným hlasom odpovedala: „Ja Rosalie Lewstová.“

Ešte raz sa usmial a prešiel k môjmu otcovi.

Zo schodov sa ozval znova buchot a predo mňa podišlo akési dievča s vysokou postavou, jemnými črtami a polo-dlhými vlasmi nafarbené na hnedo.

„Alice Stronfanová,“ ona sa na mňa usmiala inak. „Čoskoro Snapová,“ dodala, usmiala sa na Severusa a podišla k Billovi.

„Posadajte si, prosím,“ požiadal nás Snape a ponúkol mne a Billovi miesto za dlhým skleneným stolom s najmenej desiatimi stoličkami.

Poslúchla som, sadla som si a s napätím sledovala všetky tváre.

Severus tleskol rukami a takmer okamžite prichádzali sluhovia a pre naše tváre položili na stôl taniere plné jedla.

„Bon apetít!“ usmiala sa Alice a pustila sa do jedla.

To isté sme spravili aj my.

Jedlo bolo také vynikajúce že som mala chuť vykríknuť to do sveta.

„Mňam,“ mľaskla som a usmiala som sa na všetkých. „Fajné.“

„Takže,“ začala znovu Alice. „Páči sa vám tu?“

Bill chcel čosi povedať no skočila som mu do reči. „Že či? Je to tu nádherné!“ A potom mi to bolo trochu trápne.

„To som rád,“ usmial sa Severus.

„Takže,“ začala som po chvíli ticha. „Kedy bude svadba?“

Severusovi a Alice akoby skameneli tváre.

„Ešte presne nevieme ale asi máj, jún,“ odvetila pohotovo snúbenka a usmiala sa na svojho vyvoleného.

„A...“ znovu som začala ale nevedela som čo povedať tak som mlčala.

Keď sme v tichosti dojedli sluhovia odniesli taniere a Severus nám navrhol že by sme tu mohli prespať.

„Ja neviem,“ pochyboval Bill. „Nechceme vás rušiť.“

„Ale to je v poriadku,“ znova sa usmiala Alice.

„Tak dobre,“ prikývla som.

„Ukážem ti izbu,“ ponúkol sa Severus keď videl že sa sem hrnú už sluhovia.

Alice na nás zazrela ale nakoniec pristúpila a zobrala Billa do jeho izby ktorá bola iným smerom ako moja.

Snape mi otvoril dvere, povedal „tramtaradá!“ a potichu sa zasmial.

„Je to tu super,“ povedala som takisto potichu, zahryzla som si do pery a nahlas sa nadýchla. „Tak ďakujem,“ dodala som po chvíli ticha medzi nami.

„Prídem ešte,“ dodal Snape akoby mimochodom, usmial sa na mňa neuveriteľne milo a potichu odišiel.

Chvíľu som len tak sedela na posteli, pozerala na dvere (možno v nádeji) a potom som sa zvalila do perín. Po chvíli som zaspala...

„Rosalie,“ zobudil ma milý hlas. Povedomý hlas. „O chvíľu bude večera.“

Otvorila som oči a pozrela sa do tých krásnych Severusových.

„Dobre,“ zamrmlala som.

Už - už sa chcel zodvihnúť a odísť no ja som ho zastavila.

„Kedy? Kedy bude tá, hm, večera?“

„Asi o polhodinu.“

„A čo, čo budeš zatiaľ robiť?“ posadila som sa.

„Neviem, asi len tak... Ležať.“

„Nechcel by si tu byť zatiaľ, hm, so mnou?“ navrhla som mu a znova si zahryzla do pery.

„Dobre,“ povedal po chvíli, prisadol si ku mne a usmial sa na mňa.

„Skadiaľ si?“ spýtal sa ma.

„Pôvodom z Ázie ževraj. Moja teta tam teraz žije a...“ a rozprávala som a rozprávala. „A ty?“

A takto sme sa rozprávali neuveriteľne dlho. Snape mi hovoril jeho historky aj z detstva, rozprával o tom ako sa učil večer po nociach...

„A ináč,“ napadla mi otázka. „Na akú školu si chodil?“

„Ja.. Je už zbúraná,“ rýchlo odvetil.

Až kým zniekadiaľ neodbili hodiny sme sa rozprávali ďalej...

„Mali by sme ísť,“ povedal, chytil ma za ruku a odviedol až do jedálne.

„Ešte sa tu nevyznám, ďakujem.“

Už tam sedeli všetci a aj takí čo som ich nepoznala. Bill a Alice sa tvárili pohotovo no ja som vedela že to je dosť zvláštna situácia.

„Toto sú Alicine kamarátky,“ predstavil Severus dve neznáme ženy ktoré sa k nám pripojili. „Fleur a Adolpha,“ dodal a sadol si za stôl. To isté som spravila aj ja a Severus pleskol rukami. Ako minule sa sluhovia okamžite zhŕkli a pred nás dávali taniere s mnoho chutnými jedlami.

Jedli sme potichu, jediné čo sme robili bolo vzájomné usmievanie.

„Ja už nevládzem,“ povedala som, nechala tanier tak a vymazala úsmev z tváre. Pozdravila som všetkých, zamierila do izby a tam si len tak ľahla na posteľ. Keďže som mala v izbe aj televízor našla som ovládač a zapla si akúsi telenovelu.

„Čo to s tebou je?“ vošiel Severus.

„Ale nič,“ mávla som rukou.

„Ale ja viem...“

„Proste ma už nebaví sa usmievať. A hlavne na tie dve "super" kamarátky.“

„Ja viem prepáč...“

„O teba nejde.“

„Ak chceš môžeš...“

„Áno je to na mne.“

„Ale,“ priblížil sa ku mne. „Netráp sa.“ Pozrel sa mi do očí, ja do jeho. Bolo to zvláštne. Zvláštne prepojenie.

„Ale..,“ začala som no nemohla som pokračovať.

Jemne ma pobozkal. Trvalo to dlho, možno krátko no bolo to krásne. Jeho pery... Boli úžasné.

Keď pery odtiahol a pozrel sa na mňa potichu som povedala: „A čo Alice?“

„Alice vynechaj. Nemysli na ňu...“

„Nemiluješ ju?“

„Nie.“

„Preboha veď sa budete brať!“

„Ale... ja... Milujem teba.“ Znovu ma pobozkal.

„Nie, ja prepáč, nemôžem...“ odtrhla som sa od neho. „Čo povie Alice? Požiadal si ju o ruku... Poznáme sa len deň!“

„Takže,“ začal, „čo chceš teraz spraviť?“

„Neviem. Ešte...“

„Tak čo keby si tu zostala ešte deň a my si to nejako... zrovnáme?“

„Dobre,“ súhlasila som po chvíli. „Jeden deň. Jedna noc.“

„Milujem ťa,“ povedal, pohladil ma po vlasoch a odišiel. Nevedela som čo na to povedať, čo si o tom myslieť. Bolo to veľmi zložité...

Keď sa Severus na druhý deň po večeri ku mne vrátil rozhodla som sa že to naprosto vyriešime. Nie že by som ho ja nemilovala ale... Poznali sme sa príliš krátko aby som mohla povedať že "prekonám" Alice.

„Ahoj,“ povedal potichu.

„Ahoj.“

„Tak...“

„Tak?“

„Miluješ ma?“

„Jasné. Ale...“

„Ale? Vždy musí byť nejaké ale?“

„Nie. Chcem len povedať že... čo cítiš k Alice? Ako to s ňou je? Čo jej povieš?“

„To je zatiaľ jedno.“

„Mne nie.“

„Tak dobre. Rodičia ma donútili si ju zobrať. Stačí?“

Chvíľu som nahlas dýchala až potom som prehovorila: „Áno.“

„Tak...“

„Chcem s tebou byť navždy.“

„A ja. A sľubujem... že ťa nikdy neopustím. Nikdy.“

„Aj ja. Prisaháš?“

„Navždy.“

Znovu sme sa pobozkali. No teraz krajšie lebo sme vedeli čo cítime. Bola to láska. Veľká láska. A bolo jedno aká zložitá...

Myslela som že to takto skončí a že budeme žiť "šťastne a do smrti" ale to je len v rozprávkach. A ja v rozprávke teda nie som. Museli sme to opatrne oznámiť Billovi, neopatrne Alice, a potom... Už to snáď bude fajn.

„Takže,“ začala som. „Od vtedy ako som tu... Som sa zoznámila zo super človekom. Alice. A ďalším - Severusom. Myslím že náš vzťah..,“ znervóznela som.

Severus to videl tak pokračoval za mňa: „Sa vyvíjal dobrý smerom. A spoznali sme sa. A... zaľúbili sme sa,“ povedal bez okolkov. Obdivovala som ho.

Bill a Alice na nás len čumeli.

„A bodka,“ dodala som.

Alice to predýchavala ale na Billovej tvári sa zdalo že to berie normálne.

„Oci já..,“ chcela som mu to vysvetliť no nenechal ma.

„Chápem to. Je to tvoje rozhodnutie, nestarám sa ti do toho.“

V tej chvíli som bola rada že mám takého otca.

Spomenula som si na čas vtedy keď som si naprávala šaty a nastupovala do auta. Vtedy som netušila že mi to bude osudné.

Severus ma pred "všetkými tvárami" pobozkal čím dal najavo že to myslíme vážne nech sa aj Alice roztrhne.

Nenápadne som sa na ňu pozrela a usmiala. Čo teraz povie, há?

Severus ma objal okolo pliec a odviedol až k sklenenému, prehnane dokonalému a vyleštenému stolu aby sme sa spolu najedli.

A vtedy som si uvedomila že nevieme čo nás čaká. Že osud to zariadi tak, aby sme to nečakali. Tak, aby naše plány vydali nazmar. A ktovie, možno všetci klamú.

[ » na začiatok « ]