Kapitola:
Pridaná: 10.5.2011, 20:34:47
Čítaná: 1058×
Hodnotenie: (počet hlasov: 5)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Tom Riddle, Minerva McGonagallová, Rubeus Hagrid, Albus Dumbledore, Horace Slughorn

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Kapitola: 1 » 1. časť 2 » 2. časť 3 » 3. časť 4 » 4. časť 5 » 5. časť 6 » 6. časť 7 » 7. časť 8 » 8. časť 9 » 9. časť 10 » 10. časť 11 » 11. časť 12 » 12. časť 13 » 13. časť

Toto je prvá kapitola, ku ktorej pripájam aj venovanie :)

Chcela by som túto časť príbehu venovať ľuďom, ktorých mám najradšej a ktorí pre mňa niečo znamenajú; mojej rodine, menovite mojim rodičom, bratovi Miškovi, Lusi a mojej najlepšej kamarátke Julči (rečník Jankooo, ten odporný škret! :D), o ktorej môžem s čistým vedomím a svedomím prehlásiť, že patrí do mojej rodiny, lebo rodina sú ľudia, ktorých mám rada, vážim si ich a niečo pre mňa spravili – a ona medzi tých ľudí neodmysliteľne patrí.

Ďalej ju venujem Lucy (ďakujem, že si vydržala čakať na ďalšiu kapču :D) a Timovi za to, že ma dokázali podporiť, keď mi bolo najhoršie – ďakujem, že ste; a všetkým ostatným ľudom z mojich milovaných Riešok (Lii, Zuzke, Monči, Terezke, Lacovi, Kozzymu, Danke, Kuchtíkovi, Buggovi, Mime, ViRPíčkovi /:D/, Dade, Janke, Maggie, Jarke, Tinke, Katke, Eme, Philovi, Tiepkovi, Majáčikovi, Zajkovi, Tete, Márii...), kde som zažila krásne a nezabudnuteľné veci, ktoré budú mať v mojom živote navždy popredné miesto. Napriek tomu, že si pravdepodobne tieto riadky drvivá väčšina z vás neprečíta, neprejaviť vám vďaku aspoň takto mi pripadá sebecké vzhľadom na to, ako vás mám rada, preto ešte raz – ĎAKUJEM! :)

Pripájam ešte jedno venovanie; dievčaťu menom Anička, ktoré tu však väčšina z vás pozná pod iným menom. Napriek našim hádkam mám stále rada to milé usmievavé dievča, ktoré som spoznala pred rokmi, a napriek tomu, že si uvedomujem, že to už medzi nami nikdy nebude ideálne, radšej budem spomínať na krásne spoločne strávené chvíle, než tváriť sa, že žiadne neboli. Možno trochu dúfam, že si na mňa raz spomenie, prečíta si tieto slová a pochopí, ako veľmi ma mrzí, že sa veci medzi nami zmenili, aj keď je to veľmi zúfalá túžba, ktorej naplnenie je prinajmenšom nepravdepodobné. Ale ak sa tak stane; Anička, stále pre mňa veľa znamenáš. Zmenila si v mojom živote mnohé, či už k dobrému, alebo k zlému, no aj vďaka tebe som taká, aká som, a za to ti zo srdca ďakujem.

_____________________________________________________________

„Počúvaš vôbec, čo ti hovorím?“ spýtala sa nahnevane Stella.

„Dobre, dobre...“ povedal. Tom.

„Haló!“ zakričala a natiahla ruky ponad knihu, čo držal Tom na kolenách a sústredene ju čítal. Tom pomaly dvihol zrak a pozrel na Stellu.

„Áno?“ spýtal sa.

„Nezdá sa ti, že si s tým otravný? Chodíš s nosom zaboreným v tej knihe už pomaly dva dni!“

„Nedokážeš si predstaviť, aké je to zaujímavé!“ povedal Tom nadšene. „Je to úžasné! Toľko spôsobov, ako vytvoriť horcrux...“

„Fajn,“ odfrkla Stella, znechutene sa otočila k obrovskému knižničnému oknu a po dlhom čase si znova všimla hustý čierny opar, ktorý sa vznášal medzi stromami.

„Včera som bol za Slughornom,“ povedal Tom, keď v jedno ráno dobehol za Stellou na raňajky a zadychčane si sadol vedľa nej, „a dnes ráno ešte v knižnici.“

„Aj ja ti želám pekné ráno,“ zavrčala Stella podráždene.

„Ahoj,“ povedal zarazene. „Prepáč. Asi sa to so mnou bolo na nevydržanie... prepáč. A... všetko najlepšie k narodeninám!“ povedal a vytiahol z vrecka malú striebornú škatuľku previazanú zelenou stuhou. Stella na ňu vyvalila oči.

„Čo?“ spýtala sa nechápavo.

„Oficiálne máš dnes narodky,“ povedal a žmurkol na ňu. „Ak chceš byť nenápadná, mala by si sa to naučiť.“

„Mám snáď právo zabudnúť, keď ich oslavujem prvý raz,“ bránila sa Stella a vzala si od Toma škatuľku. „Ale ďakujem.“

Stella balíček otvorila a Tom dychtivo sledoval jej výraz.

„To je krásne!“ vydýchla. Vytiahla zo škatuľky strieborný náramok s príveskom malého hada, tak detailne vypracovaného, až sa Stelle zdalo, že je skutočný. Jeho malé oči zo smaragdu sa ligotali v slnečnom svetle, ktoré cez strop Veľkej siene osvetľoval stoly. Tom vzal Stelle náramok z ruky a pripol jej ho na zápästie.

„A keďže je dnes posledný deň predtým, ako sa sem všetci vrátia,“ vravel, kým ju ešte stále držal za ruku, „musíme to využiť. Poď.“

Tom ma vzal na metlobalové ihrisko. Lietali sme. A bolo to úžasné. Úplne iné, ako keď som trénovala s tímom. Tom bol vo vzduchu neuveriteľný, akoby neniesla metla jeho, ale on metlu. Bol nadpozemsky rýchly, rýchlejší než ktokoľvek, koho som kedy videla lietať. Od vzrušenia mi naskočili zimomriavky, a ten pocit neprešiel ani keď sme o hodinu neskôr sedeli s Tomom v klubovni a hrali čarodejnícky šach.

„ Pešiak na A5. Prečo nie si v metlobalovom tíme? Lietaš skvelo,“ povedala Stella.

Tom sa uškrnul. „Dáma na A5. Šach. Lebo mám vyššie ambície ako hrať v podradnom metlobalovom tíme.“

„Strelec na B4. Garde. Áno? Aké ambície?“

„Dáma na A4. Momentálne vytvoriť si horcrux, aby som mohol byť navždy s tebou. Potom neviem, no určite to nebude mať nič spoločné s naháňaním sa za poletujúcimi loptami.“

„Rošáda. Kráľ na G1, veža na F1. A plány do najbližšej budúcnosti?“

„Nájsť jedno miesto. Jazdec na F3. Šach mat.“

Na druhý deň ráno sa všetci študenti vrátili na Rokfort a vyučovanie sa vrátilo do normálu. Stellina prvá hodina bola starostlivosť o zázračné tvory.

„Dobrý deň, žiaci,“ povedala učiteľka Saolenová, keď sa so žiakmi stretla na obvyklom mieste pri vstupe do Zakázaného lesa. Za ňou levitovali tri klietky, poskakujúce zboku na bok, a niečo v nich rachotilo.

„Dnes,“ pokračovala, „vás zoznámim s mokami. Moka je striebristozelená jašterica a dorastá až do dĺžky štvrť metra. Vyskytuje sa po celej Británii a Írsku. Pretože sa môže ľubovoľne scvrkávať, muklovia si ju nikdy nevšimli. Koža moky má v čarodejníckom spoločenstve veľkú cenu, lebo sa používa na výrobu mešcov a kabeliek - šupinatý materiál sa scvrkne vždy, keď sa k nemu priblíži niekto cudzí, tak ako kedysi pôvodná majiteľka kože. Preto mešce z kože moky zlodeji nemôžu nájsť a ukradnúť.“

Mnohým žiakom sa z hrdla vydral pridusený smiech. Profesorka Saolenová bola na Rokforte preslávená jej nepochopiteľnou schopnosťou naučiť sa doslovne všetky poučky o každom zvierati, o ktorom sa na Rokforte učí, a potom ich prednášať pred triedami, akoby to boli jej vlastné myšlienky.

„Preto teraz od vás chcem,“ zvýšila profesorka hlas a prekričala smiech, „aby ste týmto mokám pomohli zvliecť sa z kože. Kto bude mať na konci hodiny najväčšie množstvo kože, získa pre svoju fakultu tridsať bodov. Použite však ochranné rukavice, moky dokážu hrýzť.“

Áno, dokážu. A žiaci to odskúšali na vlastnej koži. Keď celá trieda riešila krvácajúci prst akejsi bifľomorčanky, Stella si potajomky kúsok nazberanej kože strčila do vrecka. Potlačila pocit viny, no triašku, keď sa okolo nej znova zakrútila čierna hmla, premôcť nedokázala.

„Stella!“ zakričal na ňu niekto, keď sa spolu s ostatnými žiakmi vracala do hradu. Blížil sa k nej Aaron s Chrisom, Jaredom a Stellinými spolubývajúcimi v závese.

„Všetko najlepšie k tvojim včerajším narodeninám!“ zvolali zborovo a hromadne Stellu vyobjímali. Stella sa prinútila usmiať, no pohľad na čierňavu plaziacu sa naokolo ju pichol pri srdci.

„Ahoj,“ pozdravila Stella, keď si na druhý deň počas obeda sadla ku Slizolinskému stolu. Zopár ľudí dvihlo hlavu a automaticky odzdravilo.

„Nevidela si Hayley?“ spýtala sa Shannon Stelly.

Stella sa zamračila. „Od rána nie, počas transfigurácie jej bolo zle tak išla do nemocničného krídla.“

„Veď práve,“ povedala Beatrice. „Pred obedom sme tam boli, ale pani Prymusová povedala, že asi po hodine už bolo Hayley lepšie tak ju poslala nech ide naspäť na ubytovňu.“

„Tam určite nie je, teraz som si tam bola odniesť učebnice,“ povedala Stella a zamyslene si hrýzla do pery. Blúdila pohľadom po Slizolinčanoch vo Veľkej sieni a hľadala Hayleyine strapaté hnedé vlasy, no nenašla ju.

„Po obede ju pôjdeme hľadať,“ povedal Aaron.

„Máme predsa metlobalový tréning,“ namietol Chris, no keď sa na neho dievčatá svorne zamračili, rezignovane prikývol a ďalej sa venoval šalátu vo svojom tanieri.

„Hayley? Hayley! Kde si?“ kričala Beatrice. Spolu so Stellou a Jaredom bežali po chodbe na treťom poschodí.

„Nemá to zmysel, Bea,“ povedala Stella unavene. „Celé poschodie sme už prešli, poďme za ostatnými, možno niečo našli.“

„Dobre,“ prikývla Bea. „Jared, pošli im správu že sa stretneme o päť minút na druhom poschodí.“

Jared vyčaroval Patronusa, pošepkal mu zopár rýchlych slov a poslal ho popredu bežať a nájsť jeho sestru s Aaronom a Chrisom.

Na druhom poschodí sa stretli s Aaronom a Chrisom.

„Kde je Shannon?“ spýtal sa Jared.

„Len išla na záchod,“ odvetil Chris.

Vtom Rokfotrom otriasol strašný výkrik, plný zúfalstva, beznádeje a absolútneho zdesenia.

„To bola Shan,“ zašepkala Bea. Všetci si vymenili jeden rýchly pohľad a naraz sa rozbehli smerom k miestu, odkiaľ sa ešte stále ozývala ozvena Shannoninho výkriku. Narazili do nej hneď za rohom, no ona akoby ich nevnímala. Šokovane pozerala na niečo pred sebou a z očí sa jej rinuli slzy.

Nasledovala som jej pohľad, kým mi zrak padol na bezvládne Hayleyine telo ležiace na zemi, stuhnuté na kameň.

„Ennervate,“ povedal Aaron už asi po stý raz, mieriac prútik smerom k Hayley. Hlas už mal zachrípnutý a od stále narastajúcej nervozity sa mu triasol.

„Nefunguje to,“ zopakovala Stella. Musíme zavolať Dippeta. Alebo pani Prymusovú.“

Shannon si vzdychla. „Idem,“ povedala, zhlboka sa nadýchla a rozbehla sa preč.

„Toto sme našli u slečny Rogersovej v taške,“ povedal Dippet, ukazujúc malý kúsok papiera Stelle, Shannon, Beatrice, Aaronovi, Jaredovi a Chrisovi, ktorí stáli v riaditeľni pred jeho stolom. Na papieriku bolo typickým Hayleyiným škrabopisom načarbaných zopár slov.

„Tajomná komnata je otvorená,“ prečítal Dippet a prepichol Stellu pohľadom. „Nevie o tom náhodou niekto z vás niečo?“ spýtal sa, oči stále pevne upierajúc na Stellu. Ona jeho pohľad s vzdorovito opätovala a provokatívne vystrčila bradu.

„Nie,“ odpovedala zborovo spolu s ostatnými.

Dippet sa zamračil a nahnevane im naznačil, že môžu ísť.

„...Preto platí až do odvolania zákaz vychádzania z priestorov ubytovní po šiestej hodine večernej a pred siedmou hodinou rannou,“ prednášal Slughorn mechanicky, stojac uprostred Slizolinskej klubovne, kde všetci Slizolinčania sedeli na kobercoch a niektorí zmätene, niektorí vystrašene a niektorí pohŕdavo počúvali Slughornov monológ. „Ďalej by som vás chcel poprosiť, aby ste sa snažili čo najmenej chodiť po hrade aj areáli osamotení. Nevieme, proti čomu stojíme, preto by som vás rád vyzval, aby ste sa zdržovali v skupinách. Ďakujem.“ Pomaly zliezol zo stolčeka, na ktorom stál a namáhavo, sťahujúc svoje veľké brucho, aby sa zmestil cez dvere, vyšiel z klubovne.

„Ako vieme, že to nespravil niekto z nás?“ spýtal sa akýsi druhák.

„Nevieme,“ povedal Tom z kúta klubovne potichu, no aj tak vrava v klubovni stíchla a všetci pozreli naňho. Sedel pri krbe a zamyslene, hľadiac do plameňov, si hrýzol peru. „Vlastne,“ pokračoval a pomaly sa otočil, „je veľmi pravdepodobné, že to bol niekto z nás.“ Pohľad mu na chvíľu zaletel k Stelle, no napriek tomu, že na ňu pozeral asi dve sekundy, ten pohľad bol taký intenzívny, že bolo nemožné nevšimnúť si ho. Všetky oči sa okamžite upreli na Stellu.

„Prosím?“ vydýchla šokovane.

„Nikto o tebe nič nevie,“ zasyčal. „Záhadné dievča ktoré prišlo z akejsi školy vo Washingtone... Povedz nám, ako vyzerá Washingtonská škola?“

Stella očervenela až ku korienkom vlasov. „O čo ti ide?!“

„O nič,“ povedal Tom a pokojne jej nazlostený pohľad opätoval. „Len že čo sa týka ľudí na Rokforte, teba považujem za najmenej dôveryhodného.“

Stella zalapala po dychu. „Prosím? Čo mi týmto chceš naznačiť? Že som to Hayley urobila ja?“

„Sme na Rokforte. Tu sa nič neudrží v tajnosti. Čože to bolo napísané na tom papieri, ktorý našli u malej Rogersovej? ‚Tajomná komnata je otvorená‘? Každý vie, že ju môže otvoriť len Slizolinov potomok. Keďže ju doteraz neotvoril, znamená to, že tu nebol, ináč by nemal dôvod otáľať.“

Stella sa obzrela po miestnosti a vedela, že je v háji. Tom to robil znova. Tá jeho neuveriteľná schopnosť ľudí presvedčiť, že má pravdu...

„To je absurdné,“ povedala Stella a zúfalo rozhodila rukami, no Tom sa len uškrnul.

„Naozaj? Povedz mi jeden dôvod, prečo by to malo byť absurdné.“

Nemohla som. Nemohla som odpovedať. Znova sa mi ozvala v hlave Smrť. Jej víťazoslávny smiech mi otriasol myšlienkami.

„Vravela som ti to. Slabé, manipulovateľné bytosti... Nikto z nich ťa nebude mať rád. Budeš mať zo života peklo!“

[ » na začiatok « ]