Kapitola:
Pridaná: 25.4.2011, 19:01:07
Čítaná: 2120×
Hodnotenie: (počet hlasov: 5)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Rosaline Quowá, Benn Leryn, John, denník
Stručný dej: Záhadný dennik s ešte zvláštnejším obsahom...

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo

Kapitola: 1 » Tajomný dopisovateľ 2 » Secer 3 » Navždy

7.máj

Veľmi som ti vďačná za ten včerajší darček. Môžem tam chodiť kedy chcem? A skadiaľ to vlastne máš? Ďakujem...

Podľa tvojich zápiskov som sa snažil spraviť to čo najviac podľa tvojho vkusu, a čo by si chcela. Môžeš tam ísť kedy chceš, len napíš Secer, a denník sa ti otvorí. Je oveľa väčší než si myslíš, oveľa väčší ako vesmír.

Aha... To je veľmi zaujímavé. Až priveľa. Čo vlastne robíš? Myslím v tom denníku.

Čo ja viem. Asi to, čo normálny človek. Jem, pijem, spím, chodím. Sám... Úplne sám.

Aha... Už niečo viem, aspoň. Vidíš, niektoré otázky mi zodpovieš. A ani nevieš... ha.

Dobre, tak ti to teda poviem, keď chceš.

Čo?

Môj príbeh.

Počúvam. Teda počúvam tvoje písmo... neviem ako to mám pomenovať. Jáj, tak čítam.

Bol som normálny chlapec. Aj ja som dostal tento denník, vstúpil som doň tým, ž som napísal Secer - to som našiel na internete. A nedokázal som sa vrátiť späť.

Preto si mi dal tú záhradu? Aby som sa nemohla vrátiť späť?

/smiech/ Nie nie nie. Chcem po dlhých rokoch konečne niekoho spoznať.

Je mi ťa vlastne ľúto.

Ako myslíš... Ale nemusí.

Secer.

______________________________________________________

Denník znova začal všetko vťahovať ako predtým, a Rosaline sa znova nebránila.

Tentoraz sa tiež ocitla pred bránou, no ten neznámy tam nebol. Stisla kľučku, a otvorila mohutnú bránu.

Potom ju pomaly a ticho zatvorila, a poobzerala sa okolo seba. Všetko bolo také, ako si to pamätala.

Asi celú hodinu behala po záhrade, prezerala si jaskyňu, a sama so sebou sa hrala. Bola prenádherná.

„Musím ísť,“ povedala do vzduchu, ako keby sa s niekým rozprávala. S niekým neviditeľným.

Potom znova odišla, zavrela bránu, a ani nevedela ako, ale vytiahla sa z denníka.

________________________________________________________

Prečo si tam nebol?

Bol, len si ma tam nevidela.

Už mám toho po krk

Čoho? /záujem/

Prepáč, ale v tomto denníku je naozaj priveľa tajomstiev, a priveľa čarodejních vecí

Ja sám neviem ako som sa sem dostal.

Nejde len o to. Veď ty si mi povedal že viac otázok mi nezodpovieš. Prečo?

Nesmieš to vedieť. Bude to tak lepšie.

Tak dosť. Dávam ti teraz možnosť to povedať. Prijímaš ju?

Nie.

Dobre, ako myslíš. Posledné slová?

Ahoj.

Je ti to jedno?

Nie.

Fajn, ahoj.

_________________________________________________________

Rosaline nahnevane vstala od stola, zaklapla denník a vzala ho pod pazuchu.

„Kde ideš?“ spýtala sa jej zvedavo mama.

„Môžem ísť von? Kamarátka povedala že som si u nej niečo zabudla.“

„Dobre, ponáhľaj sa, je zima.“

Denník skryla pod tričkom, dala si bundu, a rýchlo vyšla von.

Prešla len k rieke, a tam si čupla.

„Zbohom, denník,“ šepla k obalu. „Zbohom navždy.“

Zdvihla sa, a malú knižku si dala nad hlavu. Na chvíľu zavrela oči a zhlboka sa nadýchla. Potom pomaly denník hodila do vody.

„A budem žiť ďalej,“ povedala si pre seba. „Denník nech si robí čo chce. Toľko tajomstiev ja neznesiem.“

A behom odišla domov.

__________________________________________________________

Haló, Rosaline, nesmieš ma zahodiť!

Už sem ide voda!

Topím sa...

Á...

8.máj

Ani neviem ako, ale prežil som to. Veľmi ma zaujíma kde vlastne som. Viem, že by si sa ma len tak nezbavila. Alebo sa mýlim..?

Čo ste za vec?

Haló, kto ste?

Kto to píše? Tie písmena sa zjavujú sami od seba... Je to trik?

Rosaline tomu uverila, a vy nie?

Kto je to Rosaline?

Dieťa čo ma malo. A vy?

Rybár. Našiel som vás...

Zaujímavé.

To vy ste zaujímavý.

Porozprávať sa môžeme inokedy. Povedzte mi len vaše meno, a odvezte ma za Rosaline. Rosaline Quowá.

Dobre, ako myslíte. Volám sa Benn Leryn. Ale nemám auto. A neviem kde vaša kamarátka je.

Tak to som v koncoch. Musím ísť k nej. Musím. Musím sa k nej dostať!

Nebojte, niečo vymyslím, teraz vás vysuším.

Tak dobre, Benn.

Teraz denník položím na radiatór, dobre?

Dobre.

Ja teda idem...

No, rýchlo!

Viem už kde tá Rosaline býva. Pátral som celý deň po nej. Býva dosť ďaleko. Nemám sa k nej ako dostať. Býva za morom.

Tak dobre /úsmev/

Čo?

Idem loďou.

Ale ako?

Polož ma na loď.

A ako ťa niekto vyloží?

Popros nejakého človeka.

Dobre, zariadim to, zajtra ti ide loď.

8. mája

Haló

Áno?

Je tam Benn, alebo nejaký jeho kamarát?

Tu je John. Jeho kamarát.

Dobre.

Prepáč ale nemôžem si s tebou písať. Až večer...

To nevadí /úsmev/

_________________________________________________________

Muž menom John zobral jemne denník, a niesol ho krokom ďaleko. Zaklopal na jeden dom, denník položil pred dvere, a rýchlo zutekal preč.

„Čo to je?“ pozerala žena na tenkú knižku, keď otvorila dvere.

Naklonila sa, a pomaly ju otvorila.

„Poď sa pozrieť, Rosaline!“ zakričala.

Ozval sa dupot nôh, a malé dievča z nadšením objala denník.

___________________________________________________________

[ » na začiatok « ]