Kapitola:
Pridaná: 13.5.2007, 12:32:56
Čítaná: 1259×
Hodnotenie: (počet hlasov: 44)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Aella, Záškodníci, Lily Evansová...
Stručný dej: Remus Lupin a jeho prvá láska

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » To som ja 2 » Tajomstvo 3 » Zmierenie 4 » Nové trápenia 5 » Zase ten Sirius... 6 » Sama proti všetkým 7 » Keď sa "darí"... 8 » Ešte že máme Pottera 9 » Vysvetlenia 10 » Človek mieni... 11 » Najčernejšia mágia 12 » VČÚ 13 » Koniec školského roka 14 » Prázdniny 15 » "Ale... čo tam robili?" 16 » Samá romantika 17 » „Ak niečo nechceš, tak to nerob.“ 18 » Kým sme spolu... 19 » Všetko je ako má byť 20 » Najlepšie Vianoce 21 » Následky 22 » Veľmi zvláštny deň 23 » Podivné rande 24 » "...daj vedieť, čo odpovedali." 25 » Ako malí dospelí ľudia 26 » Sme prví, ktorí o tom vedia 27 » Otec 28 » Lilyn úlet 29 » Dlho očakávané stretnutie 30 » Sľub 31 » Rozčarovanie 32 » Rodina 33 » Severus 34 » Malá Medy 35 » Kassandrina kniha 36 » Definitívne rozhodnutie 37 » Precitnutie 38 » Koniec Epilóg

Ani si neviete predstaviť, aká som bola šťastná. Ako som mohla byť taká hlupaňa? Veď to bol vždy Remus! MÔJ Remus!

Keď ho prepustili z nemocničného krídla, bol už koniec septembra (v polovici mesiaca ho Remus opustil a vrátil sa asi o dva dni). Madam Pomfreyová povedala, že ešte nikdy nevidela tak zbabrané levitačné kúzlo. Musela dať do poriadku nie len Remusove telo, ale aj myseľ. Stále totiž zaspával. Aj v strede vety sa len tak zasekol a zaspal! No videli ste už niečo také? Teda...čítala som, že je taká muklovská choroba, ale...Hlavne, že je teraz Remus v poriadku.

Myslím, že už spolu oficiálne chodíme. Je úplne iný, odkedy mi to povedal. Taký...veselší. Tento Remus sa mi páčil oveľa viac.

V októbri začala metlobalová sezóna. Prvý zápas: Chrabromil proti Slizolinu. James sa naparoval ako taký moriak, keď naňho niekto zakričal: Hej, Potter, držím palce!

Každý rok, presne počas metlobalového pohára, mal James neskutočné množstvo priateliek. Striedal ich ako ponožky, a Sirius za ním, pravdaže, nezaostával.

Všetci sme si mysleli, že James už nemôže byť namyslenejší, no presvedčili sme sa, že to nebola pravda. Po prvom vyhranom zápase (samozrejme, vďaka Jamesovi, ako to zvykol hovoriť v preplnenej klubovni, vo Veľkej sieni, v učebniach aj na chodbách), sa niesol po škole ako páv. Podarilo sa mu ukradnúť zlatú strelu a teraz sa s ňou stále hral. Nechal ju vyletieť kúsok pred neho a potom ju chytil. Zrejme si myslel, že je to zaujímavé, lebo to robil neustále! Už som sa Lily nečudovala, že ho ignoruje (aj keď on očividne neignoroval ju) a dokonca som sa s ňou aj skamarátila.

Na Halloween bol prvý výlet Slughornov večierok. Ozaj, zmienila som sa už o takom niečom? Myslím, že nie. Takže: Slughornov večierok je iba pre členov Slugyho klubu. Patria tam iba tí najtalentovanejší(podľa Slughorna), alebo tí, ktorí mali v rodine niekoho, kto bol múdry, pekný, alebo významný. Jeho členmi boli aj Lily, James a Sirius. No zdalo sa, že Slughorn má tento rok veľmi dobrú náladu, pretože dovolil každému z nich niekoho pozvať. Lily chcela pozvať Alice aj mňa, preto sa James veľkoryso ponúkol(ktovie prečo? Hi), že si môže zavolať nás obe. Sirius zase „pozval“ Remusa. Spravil to v plnej Veľkej sieni. Kľakol si pred neho a povedal: „Remus, priateľ môj, bolo by mi veľkou cťou, keby si prijal moje pozvanie na Slughornov večierok.“

Remus, ktorý mal, mimochodom, tiež zmysel pre humor, odpovedal: „Sirius, už som ani nedúfal, že sa ma spýtaš! Prijímam, pod jednou podmienkou. Nenecháš ma ani na chvíľu samotného, nevydržal by som bez teba...ja...“ a tváril sa, že plače. Všetci, čo boli na obede, dokonca aj učitelia, sa smiali. Sirius potom tresol Remusa po chrbte(neviem, prečo to stále tí chalani robia. Musia mať potom celé modrinové chrbty, veď sa mlátia v jednom kuse!) a všetko bolo vyriešené.

Po slávnostnej večeri sme sa všetci vyobliekali a zišli sme sa v klubovni. Musím povedať, že James aj Sirius vyzerali perfektne, ale aj tak...Remus bol....ach jaj. Nenachádzam slov. Od toho hrozného začiatku školského roka sa mi zdalo, že vyzerá zo dňa na deň lepšie.

Zišli sme o dve poschodia nižšie, do Slughornovej pracovne, ktorá bola asi začarovaná, pretože vyzerala byť oveľa väčšia, ako pracovne iných učiteľov.

„Vitajte. Dovoľte, aby som vám predstavil našich hostí, Sudičky.“ Povedal Slughorn, keď sa zdalo, že prišli už všetci. „Sudičky“ bola hudobná skupina, pozostávajúca z niekoľkých mužov a jednej speváčky. Všetci mali dlhé vlasy a fialové habity. Začali hrať.

„Ideš?“ spýtal sa ma Remus.

„Kam?“ Veď sme len teraz prišli.

„Tancovať predsa!“ usmial sa. No dalo sa mu odolať? Nie! Ako naschvál, sudičky spustili slaďák. Teda...nemôžem povedať, že by som bola proti...Remus sa na mňa pozrel, zdvihol obočie a hneď ma potiahol bližšie k sebe. Tancovali sme...iba chvíľu, no vydržala by som tak veľmi dlho. Lenže Sudičky mali iné plány. Po pomalej pesničke zahrali starú odrhovačku – veľmi rýchlu...skupinu zvukov. Nedá sa povedať, že by sa mi páčila, no očividne to bola Remusova a Jamesova obľúbená. Tak sme skákali ako pominutí, kým nás neboleli nohy. Remus ma potom potiahol za rukáv: „Poďme sa prejsť. Už ma z toho bolia uši.“

Tak sme šli. A šli a šli, až sme prišli k dubovým dverám vo vstupnej hale.

„Hádam nechceš ísť von?“ zhrozila som sa. Bolo už takmer desať hodín, čo bola večierka.

„Ale chcem. Poď, niečo ti ukážem.“ A už aj otváral dvere. Vyšli sme z hradu. Viedol ma rovno k divokej Zúrivej vŕbe.

„To nemyslíš vážne.“ Povedala som a odmietala som sa pohnúť.

„Neboj. Počkaj tu...“ a odbehol. Našiel na zemi akýsi dlhý konár a dotkol sa ním kmeňa vŕby. Tá sa hneď prestala hýbať.

„Ako si to....“ no on ma už ťahal do otvoru pri kmeni stromu. Vliezli sme dnu, a potom sme dlho dlho išli stále rovno. Sem tam sa tunel mierne stáčal, ale nakoniec sme vošli do nejakej diery. Ocitli sme sa v dome, o ktorom sa hovorilo ako o najstrašidelnejšom v celej Británii.

„Tak. Čo myslíš, kde sme?“ spýtal sa Remus, akoby som bola úplná hlupaňa.

„Kde asi? V Škriekajúcej búde.“ Odpovedala som. „Ale Remus, už pár rokov tu straší, nemali by sme ísť preč?“ Trochu som sa bála, pretože...vraj tí duchovia vydávali podivné zvuky a...dokonca aj Dumbledore povedal, že je to pravda.

„Nestrašia tu duchovia.“ Povedal Remus. Pozrel sa na mňa takým pohľadom akože: Nie je to jasné? No...nebolo. O čo mu išlo? „To som tu strašil ja.“ Povedal prosto. Asi som musela vyzerať trochu smiešne, pretože sa na mne začal smiať. Po chvíli som povedala: „Remus, teraz sa ma budeš snažiť presvedčiť, že si aj duch?“

„Nie. Len...sem chodím každý mesiac. Dumbledore to tu dal postaviť pre mňa. Ale poď...hore je miestnosť, do ktorej sa nedostanem, keď je spln.“ A viedol ma hore schodmi. Cestou sme míňali izby a už od dverí som videla, že tapety sú celé potrhané a stoličky rozlámané...Keby ma Remus nebol držal za ruku, asi by som utiekla. A predsa som odmietala veriť, že to spravil on. Muselo to byť hrozné, meniť sa na vlkolaka!

Vošli sme do izby, ktorá sa dala otvoriť len prútikom. Jasné, ako vlkolak nemohol používať prútik...

Bol tam veľký stôl, štyri stoličky, v kúte štyri pohodlné kreslá, krb a veľká posteľ. Na stole už svietili sviečky a pri dvoch stoličkách boli taniere.

„Taráááá!“ zakričal Remus tak, že som až nadskočila. „Pekný Halloween.“

„To si spravil ty?“ spýtala som sa s obdivom. Kedy? Veď bol celý čas so mnou...

„Hej, nič lepšie mi nenapadlo,“ uškrnul sa. „Chcel som vymyslieť niečo...no...zaujímavejšie, ale...“

„Ale toto je super. Aj tebe pekný Halloween.“ Usmiala som sa naňho a pobozkala som ho na líce.

„To je všetko?“ zamračil sa. „Na líce?“

„Zatiaľ hej. Čo by si ešte chcel?“ zazubila som sa naňho. On sa ku mne rýchlo nahol (lebo bol o dosť vyšší odo mňa) a...veď viete.

„Aha...tak toto...“

„Hej, Aella, budeme tu len tak stáť vo dverách?“ spýtal sa o chvíľu.

„Nie, ideme dnu.“ Zavelila som. Sadli sme. Remus robil nejaké zložité pohyby prútikom a potom sa na tanieroch objavilo jedlo. Skoro sme sa ho však nedotkli, pretože sme sa celý čas rozprávali.

Potom, zistila som, že už je takmer jedna hodina, sme sa pobrali do hradu. Po chvíli som si na niečo spomenula a spýtala som sa Remusa: „Počuj, a na čo tam máš tú posteľ?“

Usmial sa a pozrel sa na mňa tým svojim pohľadom, že: Tri krát hádaj!

„To nemyslíš vážne!“ On si tam vodí baby? Sem? Koľko ľudí teda vie, že je vlkolak? A mňa sa pokúšal presvedčiť, že len ja a jeho kamaráti!

„Nie!“ zasmial sa, keď mu došlo, na čo som myslela. „Len občas s chalanmi ideme do Rokvillu a keď je už noc, tak sa usalašíme na posteli a na kreslách.“

„Aha...“ povedala som. Zrazu som mala ooooveľa lepšiu náladu.

Ráno som sa zobudila trochu neskoro. No a čo? Veď bola sobota! Umyla som sa a obliekla a zišla som do klubovne. Tam sa mi naskytol veľmi zvláštny pohľad. Lily sedela v kresle a nadávala, čo je pľúca stačili. Alice sedela pri nej a strašne sa smiala. Občas sa stalo, že z Lilynho prútika vyšľahol oheň a zapálil vedľajšie kreslo a potom ho Alice s rehotom uhasila vodou z prútika.

„Čo sa tu deje?“ spýtala som sa. Ešte som nepočula Lily takto škaredo hovoriť o niekom....a nebolo pochýb, o kom hovorí.

„Ten....“ pre istotu to nezopakujem, pretože to bolo fakt škaredé. „Vieš čo spravil? Vieš?“ Jasné, že nie. Veď som bola celý čas s Remusom.

„No čo?“ spýtala som sa a kútikmi úst mi mykalo, keď som sa pozrela na Alice. Tá sa teraz váľala po zemi a od samej dobroty nevedela, čo má robiť, tak sa len kotúľala z miesta na miesto.

„On ma....on si dovolil, mňa...!“ nedokončila, pretože bola zrejme veľmi nahnevaná.

„Alice? Čo James spravil?“ pozrela som sa na Alice, pretože sa zdalo, že Lily nie je schopná povedať ani slovo.

„No...“ Alice sa pomaly upokojovala. Len tak mimochodom zahasila ďalší požiar a pokračovala: „Na Slughornovom večierku sa James spýtal Lily, či s ním nechce ísť na rande. Rutinná otázka, ale predsa len...no, samozrejme, Lily odmietla, čo Jamesa zrejme vyprovokovalo k tomu, aby ju nejakým kúzlom k sebe pritiahol a pobozkal ju.“ Udivene som sa pozrela na Lily. Stále nadávala, no teraz si iba mrmlala popod nos a oheň z prútika nahradili iskričky.

„A potom, keď ju pustil,“ pokračovala Alice, „povedal, že sa nemusí báť, že už ju na rande nebude nikdy pozývať.“

„A to už prečo?“

„No...zrejme sa nebozkávala dosť dobre. Teda...podľa jeho meradiel. Tak sa Lily nahnevala a pobozkala ho znova. Očividne sa mu to páčilo, pretože ostal stáť ako obarený a keď sme odchádzali, len za Lily pozeral a nič nehovoril. A na tvári mal taký výraz, ako dieťa, čo dostane svoju vysnenú hračku.“

„A preto teraz Lily nadáva?“

„Nie, potom sa Potter spamätal a zakričal na celú Slughornovu pracovňu: Vidíte, dostal som ju! Ja som to vedel!“

„Fíha. Tak to sa už nečudujem.“ James teda vedel, ako na to. Pozrela som sa na Lily, a videla som, že už nenadáva. Teraz bola ticho a tvárila sa...čudne. Po chvíli jej z oka vypadla veľká slza.

„Lily!“ skríkla Alice.

„Hádam nebudeš plakať. No tak, on za to nestojí.“ Snažila som sa ju uchlácholiť, ale iba čo som priliala olej do ohňa. Rozplakala sa ešte viac a teraz sa už nedala zastaviť.

„Ja neviem....čo som mu spravila...“ hovorila medzi vzlykmi. „Nikdy som mu nič zlé neurobila...tak...prečo...prečo mi to musí....prečo to robí?“ spýtala sa a pozrela sa na nás s očami plnými sĺz.

„Ja neviem, Lil,...asi preto, že je to blbec!“ ukončila Alice.

„Ale...“ začala Lily, keď sa trochu upokojila. „Bozkáva sa úplne super.“

Tak toto nám ešte chýbalo. Aby sa nakoniec Lily zaľúbila do Pottera!

*

PS: Viem, že Lily a James začali spolu chodiť až v siedmom ročníku. Takže nemajte strach, nič sa zatiaľ nestane. A je dosť možné, že táto....hm...poviedka....bude hlavne o Remusovi a Aelle, pretože dosť často z neho ľudia robia hanblivého chlapca, ktorý si nevie nájsť dievča...neviem prečo...

Tak...zatiaľ to je všetko, teraz sa tak na týždeň odmlčím, pretože mám veeeľa práce. Zatial ahoj a bola by som rada, keby ste mi posielali svoje názory alebo kritiku alebo...čo len chcete...sovou poštou alebo na e-mail.

Ahojte

Jinzy

[ » na začiatok « ]