Kapitola:
Pridaná: 15.4.2011, 18:56:26
Čítaná: 5993×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Miley, Sandy, Quen
Stručný dej: Tri sestry, Miley, Sandy a Quen, každá snívajúca o vlastnej kariére dostanú na promócie do daru od svojich bohatých rodičov veľký dom v malom mestečku Sunset Valley, ktorý ich otec zdedil po svojom bratovi. Celé nadšené po mesačnom balení sa konečne sťahujú do svojho vysnívaného domu. To ale ešte nevedia, čo ich čaká...

Literárna forma: próza
Žáner: komédia

Kapitola: 1 » Prekvapenie 2 » Neočakávané 3 » Hádka 4 » Nový objav 5 » Dieťa

Julie a Martin Rush hneď ako dovečerali pizzu, ktorú už nechceli ani vidieť, lebo ju jedli už dva týždne, ľahli do ich starej postele ktorú si Julie obľúbila, a od únavy zaspali. Zobudili sa až ráno...no vlastne sa to nedalo nazvať ránom keď bolo jedenásť hodín. Julie hneď ako otvorila oči, len náhodou očkom zablúdila k budíku a keď videla tie čisla, najprv si pomyslela, že sa jej to marí, ale ani nie o stotinu sekundy pochopila že to je naozaj, vystrelila z postele ako na pružine. Hneď na to sa zobudil Martin: „Úáá čo sa deje?"

„Zaspali sme! To sa deje!" nahnevane hovorila popri súkaní sa do džínsov. Nemohla uveriť že zaspali! A čo robotníci! Veď som sa s nimi dohodla na deviatu ráno!, výrilo Julie hlavou. A kým Martin iba vstával z postele, Julie už bola oblečená , vlasy mala stiahnuté vo chvoste a utekala dole schodmi. Jejda čo teraz bude? Určite už dve hodiny čakajú pred dverami a teraz bude prúser!, začala panikárčiť Julie. Prudko otvorila dvere a v mysli si už vytvárala ospravedlnenia, no keď sa cez dvere pozrela von, neuvidela tak to čo čakala: desiatich frflajúcich robotníkov s nástrojmi sediacich na polorozpadnutých schodoch. Uvidela iba prírodu okolo seba a potom veľké nič. Žiadnych ľudí, nikoho. Ešte raz si prezrela okolie a potom rozmýšľajúc zatvorila dvere. No nerozmýšľala dlho a hneď volala hlavnému robotníkovi: „Eh, dobrý deň,"pozdravila, a nevedela ako pokračovať „prosím vás, kde ste?

„Á dobrý mladá pani no vlastne ani neviem tuná v takej hospode za mestom ani nevím jak sa to tu volá. Tak v Sunset Valley to máte hrózne drahé a klobásku si móžme dať aj tuná no ne?" odpovedal hlavný s familiárnym tónom.

„Noo dobre ale prečo nie ste tu?"

„Jáj no to vám pani povím že my sme tam boli, aj sme zvonili ale nikto neotváral tak sme čakali a potom sme si povedali že šak nebudeme strácať čas a pri dobrom pivku čas hneď rýchlej šie ubieha", zachechtal sa.

„No to bude asi tým že náš zvonček nezvoní. Dobre no nevadí príďte prosím sem."

„To je jasná vec tak asi o pol hodiny sme tam" povedal a zložil.

A tak sa Julie vrátila do spálne, lebo vedela, že Martin bude určite tam. A nemýlila sa. Práve si v zásuvke hľadal druhú ponožku rovnakého páru.

„Takže tu budú asi o takú pol hodinku." Julie sa vyzula a ľahla si späť do postele.

„Takže máme ešte chvíľku pre seba," povedal Martin a protúlil sa ku nej. Spolu takto hodnú chvíľu hľadeli na starodávny luster, ktorý sa nebezpečne hojdal až by sa človeku zdalo, že zachvíľu spadne. No boli síce ticho ale každému sa v hlave premávalo veľa myšlienok. Julie rozmýšľala ako by povedala Martinovi po čom túži a rozmýšľala ako zareaguje. Martin zasa rozmýšľal nad tým, ako sa im v tomto meste bude žiť, spomínal an to, ako bol včera v kaderníctve a všetci na neho zvláštne pozerali. Jedni nedôverčivo, ďalší priateľsky a milo, ale našli sa aj takí ktorí na neho pozerali priam nepriateľsky. Nevedel si to vysvetliť, ale dúfal, že to je tým, že sú tu noví...

„Počuj..."

„Počuj..." začali obaja naraz. Nastalo chvíľkové trápne ticho.

„Ty prvá", gentlemansky ju vyzval Martin.

„Nie ty", oporovala mu.

„Ty,"povedal Martin. Julie nemala náladu naťahovať sa a tak privolila: „No dobre." Chvíľku bolo ticho a potom pokračovala: „Čo by si povadal na to, keby sme mali dieťa?" pozorne sa na neho zahľadela. Martin v momente zabudol čo chcel povedať. Zrazu sa mu zastavilo myslenie a jediné čo mu po rozume behalo bolo: To myslí vážne? Prečo? Nie nie to nie! Nie teraz! Prosím nie! No na Julie iba nemo hľadel. Nezmohol sa ani na obyčajné: Čože? ,To nie!, Čo ti šibe? alebo Vtipkuješ?, ktoré by sa od neho pri neho myšlienkach vyžadovalo. A tak na seba asi minútu a 15 sekúnd pozerali až ho Julie, stále sa obávajúca čo povie, vyzvala: „No, povedaz niečo!"

„Julie, vieš že ja sa detí bojím! Ja s nimi neviem zaobchádzať, my nie sme kamaráti! Prosím nerob mi to! Viem, že by si chcela dieťa, ale prečo teraz? Počkajme rok, dva, kým sa tu usadíme..." nestihol dokončiť lebo mu skočila do reči: „Rok alebo dva? A čo potom? Potom dieťa budeš chcieť? Potom sa ich už nebudeš báť? Hm?" Martin neodpovedal. Nemal čo k tomu povedať. A tak iba zaryto mlčal.

„Ale noták, Mat, veď predsa raz budeš chcieť rodinu!"

„Raz áno, ale teraz nie." stroho jej odpovedal Martin. Toto bola jeho citlivá téma. Postavil sa z postele a išiel to ich provízornej obývačky. Julie sa rozbehla za ním.

„A keby som ti teraz povedala že som tehotná čo by si povedal?" opýtala sa jeho chrbta popri tom ako za ním kráčala. Zrazu zastal. Otočil sa. Na tvári mal divný, dosiaľ nepoznaný výraz a v tvári divný pohľad. Nič z toho sa Julie nepáčilo.

„Snáď nie si.?!" Julie nevedela, či sa to opýtal alebo zhrozene oznámil. Nevyznala sa v ňom. Zaváhala. Po chvíli zaváhania a vážneho pozerania sa do oči mu Julie konečne odpovedala: „Nie, nie som."Nevedela, či v jej tóne bolo počuť sklamanie alebo nie. Martin mlčal. Takéto situácie jednoducho nezvládal.

„Ale ty si určite veľmi šťastný že nie som!" zúfalo na neho zakričala a rozbehla sa do knižnice. Nevedela, prečo práve do knižnice, no rozum ju tam ťahal a tak tam šla. Nie šla, ona utekala.

[ » na začiatok « ]