Kapitola:
Pridaná: 12.5.2007, 15:47:59
Čítaná: 1354×
Hodnotenie: (počet hlasov: 46)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Aella, Záškodníci, Lily Evansová...
Stručný dej: Remus Lupin a jeho prvá láska

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » To som ja 2 » Tajomstvo 3 » Zmierenie 4 » Nové trápenia 5 » Zase ten Sirius... 6 » Sama proti všetkým 7 » Keď sa "darí"... 8 » Ešte že máme Pottera 9 » Vysvetlenia 10 » Človek mieni... 11 » Najčernejšia mágia 12 » VČÚ 13 » Koniec školského roka 14 » Prázdniny 15 » "Ale... čo tam robili?" 16 » Samá romantika 17 » „Ak niečo nechceš, tak to nerob.“ 18 » Kým sme spolu... 19 » Všetko je ako má byť 20 » Najlepšie Vianoce 21 » Následky 22 » Veľmi zvláštny deň 23 » Podivné rande 24 » "...daj vedieť, čo odpovedali." 25 » Ako malí dospelí ľudia 26 » Sme prví, ktorí o tom vedia 27 » Otec 28 » Lilyn úlet 29 » Dlho očakávané stretnutie 30 » Sľub 31 » Rozčarovanie 32 » Rodina 33 » Severus 34 » Malá Medy 35 » Kassandrina kniha 36 » Definitívne rozhodnutie 37 » Precitnutie 38 » Koniec Epilóg

Bolo ráno. Zobudila som sa...povedzme...mierne mimo. Normálne som sa bála zísť do klubovne. Pozrela som na kalendár. Spln bude o dva týždne...

Čo vlastne Remus čakal? Že na mňa vyletí s tým, že je vlkolak a ja sa mu hodím okolo krku a poviem: To som rada. Konečne nejakého poznám!? Mala som chuť ostať celý deň v posteli. Ale bola škola. S ťažkosťou som vstala (Lily a Alice už boli asi dole) a prezliekla som sa.

Takže, prvý krok: vyjsť z izby. Vykonané. Druhý: prejsť cez klubovňu. Hotovo. A teraz do Veľkej siene.

Ale čo ak tam bude ten....ach, nemám slov. No našťastie nebol na raňajkách. Ani jeden z tej slávnej štvorice (dajme tomu, že rátam medzi nich aj Petera). Sadla som si vedľa Alice a nabrala som si praženicu. Nemusím ani hovoriť, že to bola posledná vec, na ktorú som mala chuť! Alice sa na mňa pozrela a zdvihla obočie: „Čo ti je?“

Bola som ticho. Chcelo sa mi kričať a plakať, no práve prichádzala McGonagallová. Dala nám rozvrh. Super, prvá hodina sú elixíry-dvojhodinovka (so Slizolinčanmi) a poobede tiež dvojhodinovka transfigurácie. Vlastne...takto mi to vyhovuje. Aspoň budem musieť rozmýšľať nad elixírmi a kúzlami a nie nad....Remusom.

Slughorn nás už čakal. Robili sme odvar pokoja, nesmierne jednoduchý elixír. Slughorn sa celý čas rozplýval na elixírom toho Slizolinčana Severusa a nad Lilyním, ktorý bol len o niečo slabší ako ten jeho. Samozrejme, po hodine v žalári začal zozadu prenikať až ku mne(bola som presne pred Slughornom) odporný zápach. Ani som sa nemusela obzerať: James Potter. Ten chalan je v elixíroch fakt žalostný. Lily sa uškŕňala a Severus sa otvorene smial.

Po elixíroch sme šli na obed. Remus ma zastavil, aby som sa s ním porozprávala, ale nemala som náladu. Musel to pochopiť! Možno...no...možno s ním už nikdy neprehovorím. Pravdupovediac, bolo mi to úplne jedno.

Transfigurácia sa začala prednáškou o tom, že sme v piatom ročníku(No ale fakt? Pomyslela som si. Ani som si nevšimla.), že to je veľmi ťažký ročník, že nás čakajú VĆÚ...bla bla bla. Skrátka a dobre, hodinu prerečnila a k čarovaniu sme sa poriadne ani nedostali. Iba nám dala zopakovať si nejaké kúzla a napísať prácu o nejakom...niečom. No...teraz si nepamätám o čom, ale to je asi jedno. Veď sa spýtam kamošiek.

Po obede sme chceli ísť k Hagridovi, no ako sme prechádzali okolo metlobalového ihriska, počuli sme hrozný škrekot. Alice ma tam už aj ťahala a Lily bežala za nami.

„Čo sa tu deje?“ spýtala sa, keď sme tam prišli.

„Ale nič. Len James skúšal leňochodí záves a nejako sa mu nepodaril.“ Povedal Sirius.

Jasné, iba oni mohli narobiť toľko kriku. Peter sedel na tribúne a hral sa s prútikom. Asi sa snažil vykúzliť niečo veľmi ťažké, lebo vraštil tvár a mrmlal si popod nos.

„Počuj, Evansová,“ oslovil James Lily, keď sa postavil zo zeme. „Poď so mnou na rande!“

„Nie.“ Pokojne odpovedala Lily a Sirius sa začal smiať.

„No tak! Koľkokrát ťa mám prehovárať?“ nedal sa odbiť James.

„Ak ti nedošlo, že keď ma musíš prehovárať, tak asi s tebou nechcem nikam ísť, tak to nie je môj problém. Prosím ťa, Potter, daj mi pokoj.“ Odsekla mu Lily.

Vtom sme začuli hlasné žuchnutie. A hneď na to priškrtený výkrik. Pozreli sme sa, odkiaľ to išlo.

Na druhej strane ihriska ležal Remus, očividne v zlom stave. Nad ním stál Peter a mieril na Remusa prútikom.

„Peter!“ zrúkol Sirius. „Čo si to spravil?“

„Ja...len som ho chcel...zlevitovať!“ koktal Peter.

„Zlevitovať???“ pridal sa James. „Zlevitovať? Nie si normálny? Veď nevieš zlevitovať ani pierko! Nie ešte človeka!“ kričal a bežal k Remusovi. My sme tam, samozrejme, bežali tiež. Remus ležal na zemi s roztiahnutými rukami a po spánku mu tiekol pramienok krvi.

„Peter!“ oborila som sa naňho. „Z akej výšky spadol?“

„No...on...bol tu, so mnou, teda...tam hore, úplne vysoko na tribúne a tak som si myslel, že keď je tam hore, tak to bude ľahšie a nejako sa mi to naozaj podarilo, no potom som sa prestal sústrediť a on spadol...ale on to chcel!“ vyhŕkol zrazu. „Povedal, že sa chcel s tebou rozprávať,“ teraz sa pozeral na mňa. „ale že vždy, keď si videla, ako k tebe ide, tak si odišla. Vravel, že nevie, čo má robiť, či ti má pristáť na hlave alebo čo...“

„A teba nenapadlo nič lepšie ako mu to splniť?“ Siriusovi sa až blýskalo od hnevu v očiach, keď sa pozrel na Petera.

„Chcel som mu iba pomôcť...a...je mu niečo?“ so strachom v očiach sa pozrel na ostatných.

„Dúfaj, že nie, inak si to odskáčeš!“ vyštekol Sirius. „James, pomôž mi, treba ho odniesť do nemocničného krídla.“ A tak sme sa pozerali, ako Sirius a James vyčarovali nosidlá, naložili na ne Remusa a odvážali ho preč.

„Kam si myslíš, že ideš?“ spýtala sa ma Alice, keď videla, ako idem za nimi.

„Kam asi?“ zamračila som sa. No kam? Za Remusom! Keď sa preberie, chcem byť pri ňom. Veď ten hlupák Petigrew to spravil, aby sa mohol so mnou Remus porozprávať...

Mala som pocit, že v nemocničnom krídle som strávila už týždeň. Keď som sa však pozrela hore na hodinky, zistila som, že som tam asi pol hodinu. Remus sa nepreberal a madam Pomfreyová povedala, že to bol veľmi škaredý pád. Sirius a James boli pri Remusovi tiež. Peter sa niekde vyparil a mám pocit, že sa bál Siriusa, preto sa mu nechcel ukazovať na oči.

„Aella,“ oslovil ma Sirius.

„Áno?“ povedala som, stále hľadiac na Remusa. Bol taký pokojný! Vyzeral ako...

„Prečo si tu?“ spýtal sa Sirius trochu udivene.

„Ako to, prečo? Veď spadol z tribúny a teraz je...“ triasol sa mi hlas a cítila som, že mi začínajú slziť oči.

„Dobre, ale...neuraz sa...myslel som si, že ti je jedno, čo s ním je.“ Dokončil pomaly.

„Ako si na to prišiel, Black?“

„Vieš,“ začal namiesto Siriusa James. „vadí ti, keď spadne a riadne sa zraní, ale keď sa trápi, tak ti je to jedno...“

„Ale mne to nebolo jedno! A prečo sa trápil? A čo ja?“ uvedomovala som si, že som kričala, ale Remusa to neprebudilo a madam Pomfreyovej to bolo asi jedno, takže...prečo by som si nezahulákala. Robia z Remusa obeť, ale čo ja?

„Čo ty?“ trochu posmešne sa spýtal Sirius. „Vieš, nie si stredom vesmíru.“ Hm...toto som už niekde počula.... „Remus nám povedal, čo sa stalo včera...a bol trochu...“

„Je mi jedno, čo mu bolo.“ Skočila som mu do reči. „Čo si myslel? Že sa poteším?“

„Nie, myslel som si, že to pochopíš.“ Ozval sa potichu Remus, ktorý sa práve prebral.

„Ale...“ začala som, no ani som nevedela, čo chcem povedať. Jasné, že to chápem. Je vlkolak. Každý mesiac sa premení a môže niekoho aj zabiť...a tí blbci, jeho priatelia, si ešte myslia, že je to super a stanú sa animágmi!

„Ale?“ spýtal sa Remus.

„Neviem. Veď ja to chápem. Viem, že si to stále ty. Len...sa bojím.“ Povedala som a otočila som sa. Nechcela som, aby videl, že plačem.

„Aella,“ povedal potichu a chytil ma za ruku. Chcela som si ju vytrhnúť, naozaj, ale...bola taká teplá a pokojná...a...už som to nevydržala. Otočila som sa k nemu, pozrela som sa mu do očí a rozplakala som sa ako malé dieťa.

„Počúvaj ma...“ začal.

„Nie, ty počúvaj mňa.“ Prerušila som ho a utrela som si slzy. „Remus, ja som ešte nikdy nestretla vlkolaka. Žiadneho. Nikdy. Takže neviem, ako a mám teraz správať. Bojím sa...a hlavne teba.“

„A minulý rok si sa ma bála?“ spýtal sa s miernym úsmevom.

„Nie.“ Povedala som, vedomá si toho, že to chcel počuť.

„Vidíš? Ja som bol vlkolak už aj minulý rok. Aj rok predtým. A....“

„Ale teraz je to iné!“ vykríkla som a obzrela som sa, či tam niekde nie je madam Pomfreyová. Napodiv som zistila, že James a Sirius odišli. Ktovie kedy...?

„Aella,“ začal. Chcela som ho prerušiť, ale skočil mi do reči. „Nikdy som nikomu neublížil. Myslím...ako vlkolak. Vždy sú so mnou chalani, oni by mi to nedovolili. A oni sa ma neboja. Dokonca ani Peter,“ usmial sa. Bože, aký bol zlatý!

„Remus, daj mi, prosím ťa, trochu času. Pár dní. Prosím.“

„Pravdaže. Koľko len chceš.“ Povedal unavene a pustil mi ruku.

Keď som odišla, bol už čas večere. No vôbec som na ňu nemala chuť. Chcela som si ísť ľahnúť, ale v klubovni som stretla Siriusa.

„Aella, poď sem, prosím ťa.“ Povedal pohrebným hlasom.

„Sirius, načo ten tón?“ usmiala som sa, asi prvý krát po niekoľkých hodinách.

„Teraz ti ukážem niečo, za čo by ma Remus zabil, keby vedel, že si to videla. Poď so mnou.“ A už ma viedol do ich spálne. Mali tam nehorázny neporiadok! V izbe sme boli iba ja, Sirius a James, ktorý si práve prezeral knihu transfigurácie. Keď sme vošli, zdvihol hlavu a potom ďalej čítal.

„Poď sem.“ Prikázal mi Sirius. Šla som za ním k posteli úplne na kraji miestnosti.

„Toto je Remusova posteľ.“ Začal. „Pozri sa na jeho stolík.“

Pozrela som sa. Bol tam akýsi album s fotkami. Zahľadela som sa na ne. Boli sme tam my – ja, Remus, Lily a Alice, James, Peter a Sirius. Dobre sa pamätám, kedy sme tie fotky robili. Bolo to pred troma rokmi, keď ešte Lily vydržala v jednej miestnosti s Jamesom a keď ešte Alice nechodila s Frankom. Všetci boli u nás na prázdninách. Na jednej, zvlášť vydarenej fotke, sme boli iba ja, Remus, Lily a James. Remus ma akurát ťahal za vlasy a Lily sa ich pokúšala Jamesovi učesať. Jasné, že sa jej to nedarilo, a Sirius stlačil spúšť práve keď sa smiala ako pominutá.

Na poslednej fotke som videla seba a Remusa. Bola to fotka z konca minulého školského roka. Sedeli sme na deke a pozerali sme sa na rokfortskú sépiu, ktorá si plávala na jazere. Remus ma jednou rukou držal za moju ruku a druhou ma hladkal po vlasoch.

„Otoč tú fotku.“ Povedal James, ktorý zrejme sledoval, čo robím. Vybrala som ju z albumu a otočila. Remusovým úhľadným písmom tam bolo napísané:

Ja a Aella, koniec štvrtého ročníka,

super perfektný deň.

Pozrela som sa na všetky tie zábery. Remus bol už vtedy vlkolak a predsa nám neublížil. Strávila som s ním už štyri roky a nikdy by som si nepomyslela, že by bol niekým...iným. Vedela som, čo musím urobiť.

Vybehla som z izby, preletela cez klubovňu a trielila do nemocničného krídla.

Remus bol hore a práve večeral. Keď ma uvidel, odložil tanier a pokúsil sa vstať.

„Nie, ostaň sedieť!“ prikázala som mu. Sadla som si vedľa neho a potom som ho pobozkala. Ani neviete, ako mi to chýbalo! Remus bol najprv v šoku, ale potom sa uvoľnil a keď som sa naňho pozrela, usmial sa na mňa. V očiach mal iskričky a zdalo sa, že je veľmi šťastný.

„Ale...ako...“ začal.

„Tak. Jednoducho viem, že si to ty.“ Povedala som a znova som ho pobozkala.

* * *

Tak...to je zatiaľ všetko. Píšte sovky(strašne rada ich dostávam!) a hodnoťte...budem rada. Pa.

Jinzy

[ » na začiatok « ]