Kapitola:
Pridaná: 11.4.2011, 20:17:27
Čítaná: 937×
Hodnotenie: (počet hlasov: 7)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: rôzne
Stručný dej: Keď kope múza...

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma

Kapitola: 1 » Zdanie klame 2 » On 3 » Návšteva 4 » Harry Potter 5 » Zrada? 6 » Iný pohľad na vec 7 » Už tu nie sme sami 8 » Stretnutie 9 » Rozhodnutie 10 » Nový začiatok 11 » Vysvetlenia 12 » Zoznámenia

Prekvapene som sa odtiahla. Stále som nechápala tomu, čo sa stalo. On ma pobozkal. Nebezpečný, neexistujúci, neuveriteľný a nádherný smrťožrút. Štyri krát N... Usmiala som sa. Nikdy som nevedela udržať pozornosť na niečom príliš dlho.

"Kristie?" spýtala sa Marianka ešte raz.

"Áno?" povedala som nevinne.

"Čo-to-bo-lo?" hláskovala. Očami pritom preskakovala zo mňa na Willa.

"No..."

"Pobozkal som ju," štekol zničoho nič William. Vôbec to však neznelo milo. Skôr naopak. Hlas mal hrubý a nepríjemný. Doslova mi nabehla husia koža.

M stále behala ohľadom z jedného na druhého.

"Už som sa rozhodol. Teraz pôjdete so mnou za Temným pánom," povedal William rovnako chladne, ako mimo tému.

"Ale..." povedala som, lebo to už neznelo vôbec dobre. Mohla som si to konečne priznať. Bála som sa. Keby mi včera povedali, že pôjdem za Temným pánom, tak ich vysmejem, či dokonca sa teším, ale teraz to bolo iné. Teraz to bola realita.

"Žiadne ale. Musím to urobiť. Je to moja povinnosť," pozrel sa mi do očí. Na moje prekvapenie v nich nebola žiadna nenávisť, ani nič jej podobné. Bola tam len ľútosť. Jeho nálady boli ako počasie.

"A prečo?"

"Už som tu pridlho, a ostatný za chvíľu prídu za mnou."

"Ale ako vedia kde si?" spýtala som sa, a on sa takmer nebadateľne chytil za ľavé predlaktie. Samozrejme, Temné znamenie. "A koľko máme ešte času kým prídu?"

Ako na moju odpoveď sa ozvalo hlasné puknutie, čo som si predtým pomýlila s hromom. Tento krát som už vedela, čo to je. Niekto sa tu primiestnil. Automaticky som pozrela na Willa. On rýchlo vybral prútik a namieril na mňa a Marianku.

"Prepáč," naznačil ústami a oči mal aj naďalej smutné. Na zbytok tváre si však nasadil masku. Chladnú, akoby tesanú z kameňa.

Dvere sa otvorili, a vošli dvaja smrťožrúti. Obaja boli približne rovnakej výšky, a obaja mali na tvárach smrťožrútske masky, a tak sme nemohli vidieť, kto to je, i keď by sme ich nepoznali.

"Čo tu robíš tak dlho Will?" spýtal sa jeden z nich.

"Ja..."

"To nevadí. O čo tu ide?" Prišiel ku mne. Striaslo ma. "Takže. Dve mukelky povedali meno Temného pána?"

"Áno, Tib," prikývol Will.

"Kto ste?" spýtala som sa, dosť vystrašeným hlasom, smerujúc otázku dvom neznámym. Ten čo bol bližšie ku mne, sa kašľavo zasmial a prehovoril dostatočne ironicky.

"Prepáč, že som sa nepredstavil. Som Tiberius Yaxley. A toto je Antonin Dolohov."

Marianku to dosť prekvapilo, a zmučene vydýchla. Vyzerala, že každú chvíľu omldlie. Zachytila sa však o operadlo a až ku mne som počula ako si šepká: "Toto nemôže byť pravda. Toto nie je realita." Smutne som sa na ňu usmiala.

"Odkiaľ viete o našom svete?" spýtal sa Dolohov, a mne pohľad automaticky padol na HP7, ktorá momentálne ležala na stolíku, ale nič som nepovedala.

"Odpovedaj! Crucio!" skríkol po chvíli Yaxley a mojím telom prešla hrozná bolesť. Vykríkla som, a následovné padnutie na zem mi prišlo takmer automatické. Pozrela som sa na Willa. Ten tam len tak nečinne stál.

"Z knihy," vydýchla som nakoniec.

"Nechaj ju. Toto je naozaj všetko odkiaľ to vie. Už som to skontroloval," povedal zrazu Will, pričom bol postavený tak, aby mu ostatný nevideli do tváre a tuho zvieral oči. Yaxley prestal. Jediné čo bolo počuť v miestnosti bol môj prerývaný dych.

"A čo také ti povedala?"

"Táto kniha," povedal a ukázal na HP. Ako keby som to predtým nevravela. "Ale nejde z nej nič prečítať."

Yaxley si skúmavo prezrel knihu, no hneď sa na nás otočil. "Ideme za Temným pánom," usmial sa.

S M sme sa na seba pozreli. Obe sme mali v očich to isté. Strach.

Prečo som vôbec to meno niekedy vyslovila? Vtom som si pomenula na zošit s básničkou o Voldemortovi, ktorý si v úplnej pohode ležal na mojej posteli. Vtom ma niekto silno potiahol za zápästie. Stáť som zostala len silou vôle. Marry ani Will ani Yaxley tam už neboli. Len ja a Dolohov, keď vtom sa svet okolo nás zlial do jednej obrovskej machule. Premiestňovali sme sa. Cítila som, ako sa mi dvíha žalúdok.

Zrazu som dopadla na drevenú podlahu, a to doslova. Dopadla som na všetky štyri a tak som určiet pripomínala prerastného psa. Hneď som sa postavila, a očami som hľadala M. Našla som ju ako upreto hľadí na ososbu v zahalenú v čiernom. I bez jej vysvetlenia som vedela kto to bol.

Severus Snape.

rozhodla som sa, že z M/Marry/Marianky urobím osobu poskladanú z pár ľudí, ktorý mi prirástli k srdcu:

Saška: svojou priateľskou a úplne pohodovou povahou

Lenka: svojou posadlosťou Sevom a HP-čkami

Marika: to isté ako Lenka :) obe ste rovnaké :D

Ja: som egoista a s tým nič neurobím :D :D

ďakujem všetkým tým, ktorý čítajú túto poviedku... z celého srdca dúfam, že som vás touto kapčou nesklamala :)

[ » na začiatok « ]