Kapitola:
Pridaná: 10.4.2011, 16:40:33
Čítaná: 1589×
Hodnotenie: (počet hlasov: 15)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Mary, Snape, Thoreau, Lívia ...

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Kapitola: 1 » Pred láskou neutečieš 1/3 2 » Pred láskou neutečieš 2/3 3 » Pred láskou neutečieš 3/3

Venujem svojej kamarátke Lívii, ľúúúúúbim, Livča =); a Marekovi - blahoželám =)

Dúfam, že sa bude páčiť. A chcem sa poďakovať Willow Smith a jej úžasnej piesni 21st century girl, ktorá ma inšpirovala pri napísaní tejto šialenej kapitoly =D

--------------------------------------------------------------------

„Dobré ráno, pán profesor!“ zamávala som Snapovi na pozdrav a žiarivo som sa usmiala. Ten iba pokrčil plecom a prešiel okolo nás.

„Ty si šialená,“ zachichotala sa Livča a úkosom na mňa pozrela.

Zvedavo som na ňu hľadela. „Prečo?“ nadvihla som jedno obočie.

„Nikto iný by sa Snapovi neodvážil zamávať,“ pokrútila Lívia hlavou a vošla do učebne.

„Áno, samozrejme,“ pregúlila som očami a nasledovala som ju.

„Nie, naozaj,“ prikývla a položila knihy na stôl. „Nepoznám nikoho, kto by sa na Snapa rád pozeral, a nieto ešte sa mu zdravil a mával mu,“ pokrčila plecami obdivne a pozrela pred seba.

OPČM a Snape – to bola nočná mora, ktorú Livča jednoducho nedokázala zniesť. Obrana jej nikdy veľmi nešla, no mať ju so Snapom – profesorom, ktorého nenávidela celá škola, možno okrem pár profesorov a mňa (aj keď u mňa to bolo tak trošku na hrane) – bola pre ňu priveľa. Chuderka, každý večer pred hodinou sa stresovala, čo sa môže stať, aké kúzlo jej náš drahý Snapík prikáže urobiť, a či bude pri ňom vôbec schopná zdvihnúť prútik.

No narozdiel od nej, ja som ten Snapov chlad a krutosť, ktorá z neho vyžarovala, milovala. Kedysi, keď som bola menšia, som sa ho bála. Nie preto, že bol taký desivý, ale preto, lebo sa mi páčil. Pred tromi rokmi som bola doňho platonicky zamilovaná. Moja inak veľmi búrlivá povaha na jeho hodinách klesala pod bod mrazu len preto, aby mi neušiel ani jeden jediný moment, keď sa na mňa čo i len úkosom pozrie.

No potom som to vzdala. Ani netuším prečo, jednoducho som ho začala ignorovať. Teda, ignorovať v dievčenskom slova zmysle, chápete, už som sa mu nesnažila vyhýbať a nečervenala som sa pri každej myšlienke či spomienke naňho. Namiesto toho som ho brala rovnako, ako každého iného. Vždy som mala problémy s autoritami, no nie vždy sa vyskytli také, ktoré by ocenili môj zmysel pre humor a provokáciu. No Snape bol, ako som nedávno zistila, dokonalým terčom mojich pokusov o svoje sebaprejavenie, so všetkým, čo sa toho týkalo.

Bola síce pravda, že som uňho na trestoch trávila viac času, než na metlobalovom ihrisku a hodinách dokopy, ale všetko malo svoje výhody. Za tie posledné dva roky som sa naučila o elixíroch toľko, že človek by ani netušil, ako veľmi sa to zíde. Navyše, nemohla som si pomôcť, pohľad na absolútne vytočeného, nazúreného, popolavého Snapa ma neskutočne tešil. A to som nebola sadista.

„Myslím, že som voči nemu imúnna,“ pokrútila som hlavou a žiarivo sa usmiala na Alexa, ktorý práve vošiel do triedy.

„Ahojte, kočky, smiem si prisadnúť?“ opýtal sa.

Livča sa usmiala a prikývla, no ja som doňho jemne štuchla a prísne som naňho pozrela.

„O čo ti ide, Thoreau?“ spýtala som sa a prižmúrila oči.

„No tak, Mary, vieš veľmi dobre, že o nič. Len si chcem užiť ženskú spoločnosť,“ žmurkol na nás.

„Áno, to isto,“ zvolala som ironicky a ešte stále som naňho žmúrila. „A pritom od nás opisovať, čo?“ vybrechla som posmešne.

„No, to bude taký bonus,“ poškrabal sa po hlave a oprel sa rukami o lavicu.

„Nie náhodou naopak?“ spýtala som sa s nadvihnutým obočím a uškrnula som sa.

„Noooo, možno...“ zatiahol alibisticky a obzrel sa po miestnosti. „No tak, dievčatá, všetky miesta sú už obsadené, je voľné už len pri vás,“ zaprosíkal a zatváril sa, akoby mu práve zabili sovu.

Dobre, to nebolo dobré prirovnanie, pred týždňom mu naozaj zomrela sova, aj keď za dosť nejasných okolností. Je dosť možné, že na nej skúšal svoje šialené experimenty. Túžil vynájsť Kameň mudrcov a zrejme dúfal, že keď elixíry vyskúša na svojej sove, nemôže ju usmrtiť, veď sa predsa nepokúša vynájsť Dúšok smrti, ale Elixír života. Žiaľ, výsledok bol zrejme opačný ako zámer, a tak pred piatimi dňami zakopali Auroru na kraji Zakázaného lesa a Livča s Hagridom preniesli krásnu rozlúčkovú reč, ktorá sa nezaobišla bez sĺz a smiechu.

Neveriacky som pokrútila hlavou. „Nekecaj, Thoreau, vpredu je jedna voľná lavica,“ odvrkla som a kývla hlavou smerom dopredu.

„Áno, a to aby som sedel hneď Snapovi pod jeho veľkými krivým nosom, čo?“ odfrkol.

Nahnevane som si kusla do pery a hrozivo zašepkala: „Dávaj si pozor na jazyk, Thoreau...“

„Ále čo! Ty si doňho ešte stále buchnutá?!“ zvolal posmešne a sklonil sa nado mňa.

Na tvári sa mi zjavil spokojný úsmev.

„...lebo stojí rovno za tebou, chcela som povedať,“ dokončila som pokojne a hľadela na Snapovu krásnu, bledú tvár s očami černejšími ako noc, ako uhlie, z ktorých teraz sršali blesky hnevu a nenávisti, a mne bolo jasné, že dnes zrejme nebudem jediná, ktorá si vyslúži trest u nášho „obľúbeného“ profesora.

„Strhávam Bystrohlavu dvadsať bodov na urážku na cti. A večer sa ku mne dostavte o siedmej.“ zavrčal Snape a ja som sa musela veľmi premáhať, aby som nevyprskla do smiechu. Za urážku na cti? Ako kedy naňho na verejnosti povedal, že je netopier! prebleslo mi mysľou, no vzápätí som sa zháčila. Vlastne, urazil ho na verejnosti. Mal za svedkov mňa a Livču. A možno pár ďalších našich spolužiakov, ktorí sedeli pred nami.

Alex vyzeral, akoby ho ranila mŕtvica. Ruka, v ktorej držal prútik, sa mu roztriasla.

„Nemal si ho urážať,“ pokrútila som hlavou a škodoradostne sa usmiala.

„A Bystrohlavu strhávam ďalších päť bodov, Porterová,“ zasyčal Snape. „Nikto vás neprosil o komentár,“ dodal a nahnevane sa otočil.

„Prepáčte, pán profesor, ja som si len myslela, že by mu to mal konečne nikto vytmaviť. To viete, on a povyšovať sa nad takého vzdelaného a šarmantného muža ako vy,“ zachichúňala som sa a počula som, ako Livča vedľa mňa potichu zhíkla.

Po chvíli som si uvedomila, že som to asi trochu prehnala. Cítila som, ako sa celá červenám. To bolo slabé slovo. Celá tvár mi horela, akoby mi práve podpálili vlasy. Ak by mi teraz strčili do úst teplomer, aby mi zmerali teplotu, po sekunde by praskol, tak ako sa to stávalo v tých kreslených rozprávkach. Pri tej predstave mi prišlo smiešno, no snažila som sa to nedať najavo.

Snape sa pomaly, veľmi pomaly, akoby nevedel, či ma radšej chce alebo nechce vidieť, otočil a prebodol ma svojimi krásnymi čiernymi očami. Nadvihol obočie a potichu, akoby mi práve oznamoval, že o pár sekúnd sa môj sladký, študentský život skoční strašnou, nesmierne bolestivou, zrejme mučivou smrťou, odvetil: „Ďalších päťdesiat bodov dole,“ zavrčal a zatínal päste, akoby mi chcel jednu vraziť.

Sklamane mi klesli plecia. Do frasa! Myslela som si, že mi dá trest! A on takto?!

No ja som sa nedala. „A za čo, ak sa smiem spýtať?“ odpovedala som mu sladko a cítila som, ako sa na mňa upierajú všetky oči v triede.

„Za harašenie!“ vyprskol Snape a vyzeral, že o chvíľu vybuchne od zlosti.

Teraz som už musela vyprsknúť smiechom. „Prepáčte... pán profesor... ale...“ habkala som a snažila som sa lapiť dych, „ja som povedala iba všeobecne známu pravdu, ktorú si však, žiaľ... veľa ľudí ešte neuvedomuje...“ dokončila som a mala som pocit, že mi od bolesti praskne brucho.

Počula som, ako sa niektorí nedokázali ovládnuť a vyprskli smiechom, no predpokladala som, že to bolo skôr kvôli môjmu výbuchu rehotu, ako z toho, čo som povedala.

„Thoreau dnes nebude jediný, kto si odpyká trest,“ zasipel Snape a sklonil sa nado mňa. „Dnes večer o siedmej, u mňa,“ prikázal a hľadel na mňa, akoby ma chcel zabiť pohľadom.

Pokrčila som plecami. „Ste si istý, pán profesor? Neobávate sa ďalšieho harašenia?“ opýtala som sa zachrípnuto a prikryla si ústa, aby som zabránila ďalšiemu takmer nezadržateľnému záchvatu smiechu, ktorý mi pomaly trhal vnútornosti.

„Nie, pretože tam bude Thoreau,“ odvrkol nevraživo.

Na chvíľu som zamrzla. Väčšinou som takéto hádky vyhrávala ja. No teraz som cítila, akoby mi do žalúdka naliali vedro ľadu. Netušila som, čo mu mám odvrknúť. Po prvýkrát po veľmi dlhom čase som netušila, čo mu mám odpovedať.

Chvíľu som mlčala, no ja som vždy bola príliš šialená na to, aby som to tak nechala.

„Och, tak na to by som sa nespoliehala!“ vyhŕkla zo mňa prvá blbosť, ktorá mi napadla.

Livča do mňa štuchla, až som zajajkala a nepekne na ňu pozrela.

Snape na chvíľu zamrzol na mieste, potom sa ku mne sklonil ešte viac a takmer nečujne odsekol: „Ďalších päťdesiat bodov dole. Toto už len tak ľahko nenahrabete späť,“ usmial sa škodoradostne.

„No, to by ste sa čudovali,“ žiarivo som sa usmiala.

Snape na mňa ešte chvíľu opovržlivo hľadel, potom sa otočil a odišiel ku katedre.

„Preskočilo ti?“ zasyčala na mňa Livča a pozorovala, ako sa Snape pôsobivo otočil smerom k nám, vytiahol prútik a hrozivo zašepkal: „Dnes si precvičíme neverbálne zaklínadlá. Som si istý, že sa to niektorým z vás,“ pozrel na mňa a na Livču, „zíde.“

No, ako by som to potrebovala, pomyslela som si ironicky a zagánila na Alexa, ktorý čučal v prednej lavici a mala som pocit, že z toho nie je dvakrát nadšený. Hoci, povedzme si úprimne, kto okrem mňa by bol?

[ » na začiatok « ]