Kapitola:
Pridaná: 9.4.2011, 17:48:03
Čítaná: 1118×
Hodnotenie: (počet hlasov: 5)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Záškodníci, Camille Madynsová, Lilly Evansová a i.
Stručný dej: Camille a jej romantické dobrodružstvá s...

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, romantika

Kapitola: 1 » 1. kapitola 2 » 2. kapitola 3 » 3. kapitola 4 » 4. kapitola 5 » 5. kapitola 6 » 6. kapitola 7 » 7. kapitola 8 » 8. kapitola 9 » 9. kapitola 10 » 10. kapitola 11 » 11. kapitola 12 » 12. kapitola 13 » 13. kapitola 14 » 14. kapitola 15 » 15. kapitola 16 » 16. kapitola 17 » 17. kapitola 18 » 18. kapitola 19 » 19. kapitola 20 » 20. kapitola 21 » 21. kapitola 22 » 22. kapitola Epilóg

Prechádzali dni, týždne a neodvratne sa blížili moje narodeniny sedemnástin. Čo raz častejšie som začínala rozmýšľať, či sa môj život nejako zmení, keď už budem dospelá.

Život sa však nemôže zmeniť zo dňa na deň. Či áno?

Môj sa zmenil a aj Remusov. Lillyn tiež, keď začala chodiť s Jamesom z jedného dňa na druhý a ja tiež. Mne sa už viackrát zmenil život len z hodiny na hodinu.

V ten osudový deň som vstala okolo desiatej, a aj to len preto, sa mi Remus hodil na posteľ.

"Čo chceš?" zavrčala som na neho spod periny. On mi tú perinu z hlavy stiahol a pobozkal ma. "Nemôžem povedať, že takéto prebudenia sa mi nepáčia, ale naozaj. Čo chceš?"

"Byť prvý, ktorý ti zablahoželá k tvojej sedemnástke," usmial sa od ucha k uchu a objímal ma.

"K čomu?" spýtala som sa nechápavo, ale po chvíli mi došlo. Veď bolo 23. augusta, a ja som práve dovŕšila dospelosť.

Remus sa na mne zasmial a pohladkal ma po vlasoch.

"Drahá Camille," začal formálne. "Všetko najlepšie k tvojim už sedemnástim narodeninám, ktoré si aj pri týchto udalostiach mohla prežiť v tomto dome."

Dohovoril a ja som sa začervenala. Nikdy som nemala rada keď mi niekto blahoželal. Vtom mi do ruky strčil podlhovastý, do červeného papiera zabalený balíček.

"Pre teba," usmial sa a trochu sa nadvihol, ale len aby som mohla otvoriť darček.

Skúmavo som si ho pozrela, ale pomaly som ho otvorila. Bola tam krabička. Váhavo som ju otvorila. Jej obsah tvoril náhrdelník. Na striebornej retiazke bolo zavesené malé, červené srdce. Spolu to až hrozivo dokonalo ladilo.

"Páči sa ti?" spýtal sa ma po chvíli.

"Je úžastný," šepla som. Sadla som si. Pomaly som vybrala retiazku z krabičky a podala som mu ju. "Nasadíš mi ho?"

Remus si ju zobral a ja som si vlasy chytila do chvosta, aby mu nerobili problém. Potom som už len cítila ako mi chladný kov retiazky dopadol na krk.

"Hotovo," povedal a ja som sa na neho otočila. Obdarila som ho tým najväčším úsmevom, akého som teraz bola schopná a vášnivo som ho pobozkala.

"Ďakujem," šepla som pomedzi bozky.

Pritúlila som sa k nemu. "Však si môžem ešte pospať?"

"Keby to nebolo také príjemné, tak tu zostaneme, ale..." Vzdychol si. "Moji rodičia ťa čakajú dole."

"Tak fajn," zavrčala som a doslova som vyskočila z postele. Otočila som sa však säť na Remusa. "Čo si mám obliecť."

On sa postavil ku mne, ku skrini, a začal vyberať. Nakoniec mi podal kôpku oblečenia. Opatrne som ju odbalila. Zistila som, že mi podal moju úplne najkratšiu minisukňu a žlté tričko, z ktorého som už dávno vyrástla, čiže mi bolo maximálne po polku brucha.

"Robíš si srandu?" nechápavo som sa na neho pozrela. Remus nevinne pokrčil plecami. Vrátila som mu to späť do rúk a začala som sa hrabať ja. Ja som vytiahla rifle a tričko s dlhým rukávom a absolútne bez výstrihu.

"Toto," povedala som zo srandy, i keď sa mi to vôbec nepáčilo. On len zvraštil nos a zas sa tam začal hrabať.

"Tak aspoň toto," podal mi červené tričko s menším výstrihom, ale aspoň som ho obliekla. K tomu mi dal károvanú čiernu sukňu siahajúcu do pol stehien.

"Dobre," usmiala som a vytiahla som ho von z mojej izby. Zavrela som dvere a obliekla som sa. Keď som vyšla, tak tam stál. Podal mi ruku a pomaly sme zišli dole.

"Prekvapenie!" skríkli všetci čo boli dole. Až keď som sa pozrela poriadne, zistila som, že tam nie sú len Lupinovci. Stáli tam Záškodníci, Nattyen, Loren a Lilly.

"Čo tu robíte?" spýtala som sa, keď som ich všetkých objala.

"To zorganizoval Remus," usmiala sa na mňa Loren.

Neveriacky som sa na neho pozrela. "Prečo?" Jeho odpoveď sa však nedostavila, ale namiesto toho ma pobozkal. Potichu som sa zasmiala.

"Námesačník! Poď sem!" zavolala na neho James, a Remus s kyslým výrazom odišiel.

"Pekný náhrdelník," pochválila mi ho Nattyen.

"Ďakujem. Je od Rema."

"Ako vám to klape?" spýtala sa ma zrazu Lilly.

Pokrčila som plecami. "Dobre."

"Nejakú klebetu daj," usmiala sa na mňa Nattyen.

"Napríklad?"

"Čo robíte po nociach?"

Tak na toto som sa musela zasmiať. "Spíme?" spýtala som sa ironicky, za čo som schytala nie pekný pohľad od všetkých troch. "Naozaj. Prisahám."

Vtedy sa k nám našťastie vrátili chalani a tak sme nemuseli ďalej rozoberať túto tému.

"Darčeky?" spýtal sa s nádejou Sirius. Ja som prikývla. Ako na povel, predo mnou už stál Sirius s balíčkom.

"Od Záškodníkov. Sami sme to napísali. A dali sme si s tým právu, tak sa nepokús to odsúdiť," zasmial sa.

S menšími obavami som ho zobrala. Oni niečo napísali. To neznelo vôbec dobre. Odbalila som to. Bola to tenká kniha v červenom obale. Ako sa (ne)zbaviť Námesačníka.

"Ty si tak sprostý!" bachla som ho tou knihou do pleca, no on sa začal rehotať. Remus na ma nechápavo pozeral, no keď si prečítal názov, tak sa začal tiež uškŕňať.

Urazene som sa otočila k Nattyen a Loren.

"Všetko najlepšie," povedali a podali mi tašku s veľmi jasným obsahom. Boli tam červené minišaty bez ramienok, ktoré som už dávno chcela.

"Ďakujem," šepla som, ale nevybrala som ich z tašky. Chalani by mali zase blbé pripomienky. Ako vždy.

"Môj k tomu patrí," zasmiala sa Lilly a podala mi krabicu veľkosti topánok. Jej obsah nesklamal. Boli tam topánky na opätku ladiace so šatami.

"Tiež ďakujem," usmiala som sa ja na ňu. Až vtedy som si všimla, že Záškodníci sú až príliš potichu, ale nechala som to tam. Aspoň za ten kúsok ticha som im bola vďačná. Podišla som k Lupinovcom. Obaja sa usmievali a Remusova mama držala malú krabičku. Ona aj začala hovoriť ako prvá, pričom jej manžel horlivo prikyvoval.

"Sedemnástiny sú dôležitou súčasťou života každého čarodejníka. Sme poctení, že tento dôležitý sviatok môžeš prežiť tu, medzi nami, i za takých smutných okolností." Opatrne som otvorila krabičku, ktorú mi podala, a tam bol nádherný zlatý náramok, pozostávajúci z niekoľkých častí. "Náramok má presne 17 častí, aby ti zdôrazňoval tvoj vek. Každá časť sa dá otvoriť a je zväčšená kúzlom, tak sa tam dá niečo odložiť."

Namiesto mojej odpovede som ich obajal. Slovo ďakujem som im šepla až do ucha.

Nakoniec, i keď tu nikto nebol dlho, tak postupne museli odchádzať. Najskôr odišiel Peter, potom Nattyen s Loren, James a Sirius, a posledná išla Lilly.

Večer, keď som i ľahala vedľa Remusa, som si neodpustila jednej otázky.

"Mám si tú knižku prečítať?"

On sa na to zasmial a pritiahol si ma k sebe. "Je to len na tebe. Potrebuješ ich rady, alebo nie?"

Pobozkala som ho. "Nie, ale asi si pozriem čo o tebe napísali."

nakoniec nám náš internet odišiel úplne a tak budem pekných pár dní bez internetu, P-I.sk a facebooku :( táto kapitola patrí osobe, vďaka ktorej ju môžem zverejniť (som u nej doma), a ktorá mi dáva inšpiráciu počas dlhých nudných hodín v škole, a otočí sa na mňa vždy keď potrebujem pomôcť a nepodrazí ma :) :) Saške!!! ďakujem ti Saši :) za všetko :* :* i keď si nemyslím, že táto kapitola je nejaký poklad, keďže je tam strašne zrýchlený dej a tak podobne :) :) ale ty si poklad a ako by povedala p. p. Lauková: "Pamätaj na moje slová!"

[ » na začiatok « ]