Kapitola:
Pridaná: 11.5.2007, 18:39:49
Čítaná: 1605×
Hodnotenie: (počet hlasov: 57)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Aella, Záškodníci, Lily Evansová...
Stručný dej: Remus Lupin a jeho prvá láska

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » To som ja 2 » Tajomstvo 3 » Zmierenie 4 » Nové trápenia 5 » Zase ten Sirius... 6 » Sama proti všetkým 7 » Keď sa "darí"... 8 » Ešte že máme Pottera 9 » Vysvetlenia 10 » Človek mieni... 11 » Najčernejšia mágia 12 » VČÚ 13 » Koniec školského roka 14 » Prázdniny 15 » "Ale... čo tam robili?" 16 » Samá romantika 17 » „Ak niečo nechceš, tak to nerob.“ 18 » Kým sme spolu... 19 » Všetko je ako má byť 20 » Najlepšie Vianoce 21 » Následky 22 » Veľmi zvláštny deň 23 » Podivné rande 24 » "...daj vedieť, čo odpovedali." 25 » Ako malí dospelí ľudia 26 » Sme prví, ktorí o tom vedia 27 » Otec 28 » Lilyn úlet 29 » Dlho očakávané stretnutie 30 » Sľub 31 » Rozčarovanie 32 » Rodina 33 » Severus 34 » Malá Medy 35 » Kassandrina kniha 36 » Definitívne rozhodnutie 37 » Precitnutie 38 » Koniec Epilóg

Dnes som sa zobudila veľmi zavčasu. Najprv som nevedela, kde som, no keď som sa poriadne prizrela, zistila som, že som u Alice. Chvíľu som ešte leňošila, no potom som si povedala, že aj tak nezaspím, a tak som šla pomôcť Alicinej mame, ktorá už hrkotala v kuchyni.

Alicina mama bola veselá osôbka. Cez víkendy nám pripravovala kráľovské hody a cez týždeň pracovala na Ministerstve mágie.

Zbehla som dolu do kuchyne.

„Dobré ránko,“ pozdravila som. „Nepotrebujete pomoc?“

„Nie, Aella, ale ďakujem. Sadni si. Už som skoro dokončila raňajky.“ Povedala a položila predo mňa chlieb, hrianky, wafle, lievance a asi štyri poháre s džemom, džús, mlieko a kávu.

„Toto sú raňajky?“ zasmiala som sa. „Veď by ste mohli nakŕmiť celý Chrabromil!“ Naozaj každé ráno robila nehorázne kvantum jedla

„No, tak, Aella, nekaz mi radosť. Ako často môžem niekoho vykrmovať? Alice je celý rok v škole a...no, musím si to vynahradiť.“

Pani Augusta bola veľmi milá. Po raňajkách (Alice zišla dole asi o pätnásť minút, rozospatá a strapatá), keď sme sa všetky spolu najedli, išli sme s Alice do mesta. Londýn je celkom zaujímavý(aj keď nie tak ako Atény). Zašli sme do Šikmej uličky na zmrzlinu, na obed do milej reštaurácie na konci uličky a potom do muklovského kina.

Keď sme prišli k Alice domov, zistili sme, že prišla ich kamarátka Lily.

Lily nemám veľmi rada. Je veľmi tvrdohlavá a pravdupovediac, keby za mnou pálil chalan ako James, tak, ako za ňou, ani chvíľu by som neváhala a skočila by som mu okolo krku.

Lily prišla s veľkou novinkou:

„Hádajte, čo som zistila?“

„Ale, Lily, ako to máme vedieť?“ zachichotala sa Alice.

„No...zistila som, že Sirius....a James....a Peter...“ naťahovala ich.

„Lily!“ zrúkla som. Neznášam, keď to niekto robí.

„Dobre, dobre. Takže oni traja sú animágovia.“

Obe s Alice sme ostali v šoku. Mali iba pätnásť a okrem toho...neregistrovaní animágovia...ak im na to niekto príde, skončia v Azkabane! Ešte že Remus medzi nimi nebol.

„A to si ako zistila?“ spýtala som sa.

„No...viete, Peter mi to povedal. Myslím, že sa preriekol.“ Uškrnula sa. Peter bol fakt trochu hlúpučký a naivný. „Boli sme akurát v Šikmej uličke,“ pokračovala. „a videli sme krásneho psa. Celý bol čierny, ako bes. Nebojte sa!“ zasmiala sa, keď sme si s Alice vymenili zhrozené pohľady. „Nebol to bes. Bol to len obyčajný pes. A Peter vtedy povedal, že sa zľakol, že je to Sirius. To je ale nemehlo. Keď mu na to prídu kamaráti, tak ho zlynčujú.“

Tak týmto som si bola istá. Najmä Sirius bude veľmi nahnevaný. Ten chalan sa hneval pre každú maličkosť, ktorú Peter spravil. Vyzeralo to, že mu lezie na nervy. Nechápala som, prečo teda strpí jeho prítomnosť, ale už mi to dávalo zmysel.

Bol to celkom príjemný deň.

Lily odišla až večer(po výbornom jedle od Alicinej mamy) a potom sme sa(ja a Alice) pobrali do izby.

„Čo myslíš, na čo sa premieňa Peter?“ spýtala sa ma Alice, keď sme už ležali v posteliach.

„Neviem, ale určite to nie je jednorožec.“ Uškrnula som sa. Ak by som si mala tipnúť, povedala by som, že sa premieňa na hnusného červíka. Ale to by asi nebolo veľmi užitočné. Bola som tiež zvedavá, na čo sa mení James. Lily to nevedela, lebo Peter jej to odmietol povedať (takže nie je až taký primitív, ako sme si mysleli).

Tých pár dní, ktoré ostávali do začiatku školského roka, prebehli ako voda. Ani sa nenazdali, a bol čas baliť sa do Rokfortu. Na poslednú chvíľu sme si zhľadúvali veci, ktoré boli porozhadzované po celom dome. Pani Augusta nás poháňala ako nejaký otrokár a kým sa nepresvedčila, že máme v kufri každú jednu knihu, nebola spokojná.

Ráno sme sa pobrali na stanicu King´s Cross a prešli sme na Nástupište 9 a ¾. Takmer cestu sme sedeli v kupé iba ja, Alice a Lily, no keď už bol čas obliekať sa, zavítali k nám James, Sirius, Remus a Peter.

„Vy ešte nie ste oblečené?“ spýtal sa s hrôzou v očiach Peter.

„Neboj sa, ak sa nestihneme prezliecť, nevyhodia nás zo školy.“ Odvrkla Lily.

„Aha, oni tu majú sladkosti.“ Vyhŕkol Sirius.

„Ani sa ich nedotýkaj!“ skríkla som. To nás sem prišli vyjedať, alebo čo?

„Dobre, dobre, len som...“ nedokončil, pretože na chodbe sa objavil človek, ktorého nikto z nás nemal rád. No...dobre, ja som ho mala rada, ale iba tak...vnútri. Nikto o tom nevedel.

„Á, Usmrkanec!“ veselo zvolal James.

„Nevolaj ma tak, Potter!“ zasyčal chlapec s dlhými čiernymi vlasmi, Severus Snape.

„No čo? Užil si si prázdniny? Konečne si si umyl vlasy?“ spýtal sa Sirius.

No Severus ho nepočúval. Pozeral sa na mňa, akoby mi čítal myšlienky. Neviem, niekedy som mala pocit, že o každom z nás vie to najtajnejšie, niečo, čo sme nikomu nepovedali. Ale to, ako sa na mňa pozeral, bolo...nepríjemné.

„Čo na ňu tak čumíš?“ spýtal sa James.

Severus sa pomaly obzrel a prebodol Jamesa pohľadom plným najhlbšej nenávisti. Potom bez slova odišiel.

„Je akýsi divný.“ Zahundral James a odišiel aj s Petrom a Siriusom. Remus ostal u nás a rozprával, čo zažil v lete. Boli s rodičmi v Egypte, ale veľa si z výletu neužil, lebo bol často chorý. Nakoniec museli odísť o dva týždne skôr, pretože aj jeho mama dostala úpal.

Vlak pomaly zastavoval, až zastavil úplne. Do Rokfortu sme sa dostali na kočoch, ktoré, ako vždy, nikto neťahal a potom hor´ sa na hostinu!

Bola vynikajúca. K Chrabromilu pribudlo pár prváčikov a Albus Dumbledore sa usmieval na všetky strany. Skrátka, začiatok roka, ako má byť.

Po hostine sme šli do našej Chrabromilskej veže. Nové heslo bolo...no...nepamätám si ho, no Alice mi ho iste zajtra povie.

V klubovni sme sedeli asi do jedenástej, toľko sme si toho mali povedať s ostatnými spolužiakmi. Potom k nám pristúpil Remus a povedal: „Počuj, Aella, mohol by som s tebou hovoriť osamote?“

„Hm...my už aj tak musíme ísť. Sme hroooozne unavené, že Lill?“ významne sa na Lilly pozrela Alice a už aj ju tlačila k dverám našej izby.

„Ďakujem.“ Usmiala som sa na ňu, šla som za Remusom von z klubovne a čakala som, čo mi Remus povie. Viedol ma do akejsi miestnosti na siedmom poschodí. Najprv ma nechal čakať asi dve minúty a potom sa otvorili dvere, ktoré tam isto predtým neboli. Šli sme dnu a sadli sme si na pohodlné kreslá. Na stolíku pred nami boli šálky, z ktorých sa parilo.

„Čo je to za miestnosť?“ spýtala som sa. Mala som tušenie, ale keď som o tom prvý krát počula, myslela som si, že je to žart. Remus neodpovedal. Chvíľu na mňa ticho hľadel a potom začal: „Aella...Peter mi povedal, že sa pred Lily preriekol....“

„A?“ nechápala som

„No...a nebolo ti čudné, že....ja nie som...animágus?“

Bože, ten chalan nevie povedať jednu súvislú vetu? Išlo to z neho ako z chlpatej deky.

„No, tak trochu som sa možno čudovala, ale zase...viem, že ty by si nespravil nič nezákonné, nie?“ veselo som sa zazubila.

„Nie, ja nie...vieš, ja...ani by sa mi neoplatilo byť animágom.“ Povedal trochu smutne.

„Prečo?“ Ak mu išlo o to, aby som bola dokonale zvedavá, tak sa mu to podarilo. Čakala som, čo mi povie a od zvedavosti som skoro nedýchala. Ale on nie a nie to vyklopiť!

„Remus,“ povedala som mu asi po minúte ticha. „Tak chceš mi to povedať, alebo budeš ticho ešte dlho, lebo som fakt unavená.“

„Dobre. Chcem ti to povedať. Vieš, ja som vlkolak.“ Povedal a pozrel sa na mňa.

A to mi hovorí len tak!? Ja viem, viem, chcela som, aby to zo seba vysypal, ale myslela som si, že ide o nejakú hlúposť. Ale toto!

„Remus....čo si?“ dúfala som, že som zle počula.

„No vlkolak. Aella, sľúb mi, že to nikomu nepovieš.“

„A prečo si mi to povedal?“ ešte stále som bola v šoku a šepkala som, akoby stál predo mnou človek na smrteľnej posteli.

„Lebo som chcel, aby si to vedela. Vie to aj Sirius, James a Peter a považoval som za vhodné, keby to vedeli všetci, ktorých mám rád.“ Uzavrel a zahľadel sa do zeme. Prečo sa chalani stále pozerajú do zeme, keď povedia niečo vážne? Niekedy ich nechápem.

„Remus...ja...aspoň sa na mňa pozri.“ Fakt to neznášam. Veď sa rozpráva so mnou, nie s podlahou. Zdvihol hlavu. Takého smutného som ho videla len raz. V prvom ročníku. Ale to som ho ešte poriadne nepoznala.

„Remus...ale...ako to? Veď...teda...“ teraz som pre istotu jachtala ja. Nevedela som, ako to mám prijať. Keď vám váš....dajme tomu, že priateľ...povie, že je vlkolak...ako sa máte tváriť? Čo hovoriť? Mali by vydať nejakú príručku, ako sa správať v situáciách ako je táto.

„Aella, ale ja nechcem, aby si sa ma bála.“ Povedal potichu.

Vystihol to presne. Bála som sa ho. Nevedela som, kedy je spln, nikdy som to nesledovala (čo bolo príčinou mojej hroznej známky z astronómie), ale vedela som, že odteraz budem to vedieť vždy na sto percent.

„A čo mám robiť?“ spýtala som sa a zároveň som sa zhrozila, pretože sa mi hlas triasol a cítila som, že ma začítajú štípať oči. Teraz som čumela do zeme ja.

„Aella, pozri sa na mňa.“ Urobila som to. Ani neviem, čo som čakala. Že sa zrazu premení? To je hlúposť, ale...naozaj som sa bála, že v tých jeho pekných očiach uvidím zrazu žlté svetlo. Ale nič také sa nestalo. Sedel oproti mne Remus Lupin, piatak na Rokforte, prvý chlapec, ktorého som kedy pobozkala a jediný, s ktorým som kedy chodila. A pozeral sa na mňa. Videla som, že ho trápi moja reakcia, ale akosi som vedela, že to očakával.

„Remus...ja už musím ísť.“ Vyhŕkla som a normálne som ušla! Ja! A ja nikdy neutekám! Neutiekla som ani z veštenia, keď mi tá stará striga povedala, že zomriem. Ani z elixírov, ktoré učil ten nechuťák Slughorn! Ani vtedy, keď som videla Remusa s tou kravou Ritou. Ale teraz to bolo iné. On bol vlkolak! Ako som to mohla vydržať?

Utekala som tak dlho, až ma boleli nohy. Zrazu som sa zastavila a zistila som, že som na opačnej strane hradu ako je naša fakulta. Ale zistila som, že aj keby som bola priamo pred Tučnou paňou, nebolo by mi to na nič, lebo som nevedela heslo. Pomaly som kráčala k Chrabromilu, dúfajúc, že niekoho stretnem.

Ja hlupaňa! Jasné, že o dvanástej v noci nikto nebude hore. Jedine že by som pred portrétom stretla Remusa.

No to už som zabáčala k chodbe, kde visela Tučná pani. Videla som, že je niekto pred obrazom. Niekto, kto vyzerá, že čaká na...mňa. Bol to Remus.

„Aella...“ začal, ale nenechala som ho dohovoriť.

„Aké je heslo?“ spýtala som sa drzo. Možno až trochu...príliš...drzo.

„Canis pulcher.“ Odpovedal. Tučná pani sa vyklopila, aby nás pustila dnu a ja som letela do izby ako víchor (ani som sa na chudáka Remusa nepozrela). Uvedomila som si, že plačem. Vtrhla som do izby, kde už baby spali, prezliekla som sa a ľahla som si. Dlho som nevedela zaspať.

Čo urobíte, keď zistíte, že váš priateľ je vlkolak?

PS: juj, trochu som sa rozpísala. Tak, ľudia, posielajte sovy, lebo potom fakt neviem, čo si o tomto mojom pokuse myslíte.

Pa.

Jinzy

[ » na začiatok « ]