Kapitola:
Pridaná: 4.4.2011, 20:13:39
Čítaná: 771×
Hodnotenie: (počet hlasov: 7)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: rôzne
Stručný dej: Keď kope múza...

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma

Kapitola: 1 » Zdanie klame 2 » On 3 » Návšteva 4 » Harry Potter 5 » Zrada? 6 » Iný pohľad na vec 7 » Už tu nie sme sami 8 » Stretnutie 9 » Rozhodnutie 10 » Nový začiatok 11 » Vysvetlenia 12 » Zoznámenia

S menším strachom v očiach sa na mňa pozrela. Nečudoval som sa jej. Veď kto by sa nebál niekoho, kto by sa živil tak ako ja. Dúfal som však, že sa mi teraz podarí ten jej strach odohnať. Nemohla sa ma báť večne. Ona nie.

"No?" spýtala sa, a jej pohľad sa zmenil z bojácneho na skúmavý. V tmavých očiach sa jej mihla iskra niečoho, čo som ani ja nevedel popísať.

"Mala by si niečo vedieť," začal som, ale hneď som sa sekol. Nemohol som jej povedať, že som sa do nej zamiloval hneď ako som ju uvidel. Mal by som ju nenávidieť, však bola len podradný mukel. Bolo neprípustné aby som ju miloval.

"A..." pobádala ma.

"Toto celé nie je sen," povedal som prvú vec, ktorá ma napadla. Našťastie sa zdalo, že sa chytila témy.

"A prečo by som ti to mala uveriť?" spýtala sa povrchne, čo mi skôr rozprúdilo krv v žilách, i keď som bol naučený trestať takýto spôsob reči. Nebolo prípustné, aby so mnou takto hovorila. Jej by som ale nikdy nedokázal ublížiť.

Pomaly som sa postavil a ona ma následovala. Podišiel som k oknu a ona za mnou. Ako som sa tak pozeral na výhľad z okna, tak mi dalo dosť zabrať, aby som sa neotočil a nepobozkal ju. Ako som jej však mal dokázať, že to nie je sen? Ako som jej mohol dokázať, že tie jej knižky nie sú len fikcie?

Otočil som sa k nej. "Ver mi."

Keď som sa jej pozrel do očí, cítil som, že sa mi pozerá až do duše. Proti tomuto nepomáhala ani moja oklumencia, ani sebaovládanie. Mala v sebe niečo viac ako obyčajnú mágiu.

Keď vtom ma chytil za ruku. "Naozaj?"

Snažil som sa v duchu okríknuť sám seba, ale nefungovalo to. Či som chcel, a či nie, niečo ma prinútilo sa k nej priblížiť tak blízko, že som ju mohol pobozkať.

"Pusti ma," zasipel som. Prečo ma musela tak pokúšať?

"A keď nie?" Ruku mi stisla ešte viac a mnou prebehol zvláštny elektrický impulz (pozn. autora: ja viem, že oni nemajú elektriku, ale nevymyslela som nič čarodejníckejšie).

Na tvári sa mi podarili vykúzliť aký-taký úškrn. "Potom za seba neručím."

Zasmiala sa, a pohodila svojimi tmavými vlasmi. Toto by mi naozaj nemala robiť. Zavrel som oči a stisol som zuby.

Je to len mukelka. Obyčajná mukelka. Bojuj proti tomu, čo cítiš. Bojuj. Ona ťa nedostane. Ty máš na viac. Nepodľahni. Čo si to za smrťožrúta? Nenechaj sa ňou zviesť.

Opäť som otvoril oči. Zistil som, že ona ma zatiaľ zo záujmom pozorovala. Na perách sa jej hral úsmev.

"Čo ti je? spýtala sa nevinne. Akoby netušila, čo so mnou robila.

"Nič," šepol som a teraz som pre zmenu ja sklopil zrak.

Zdalo sa, že ju prekvapilo moje správanie, lebo mi pustila ruku, a ja som mohol opäť slobodne uvažovať.

"William?" spýtala sa, a ja som sa zachvel. Moje meno z jej úst znelo ako nejaká ľahká melódia. Krásna a aj tak nebezpečná melódia.

"Prečo to robíš?" spýtal som sa prosto.

"A čo také?" Nahodila nechápavý výraz.

"Toto," pobozkal som ju.

Konečne som ju pobozkal. Konečne sa stalo to, po čom som túžil. Rukou mi pritlačila hlavu ku nej a bozk samotný tým prehĺbila. Ona zavzdychala, a niečo šepla, ale bolo to moc potichu, aby som to počul. Ďalej som si užíval tejto úžastnej chvíle. Bolo mi jedno, že to nie je správne.

Bohvie, kam by sme až zašli, keby sa zrazu za nami neotvorili dvere a do miestnosti nevošla Marry.

"Kristie?" spýtala sa jej.

po menšej odmlke pridávam ďalšiu kapitolu, lebo som si musela vydobiť dobrým správaním právo na počítač :D :D :D aj tak to niekedy chodí :) :)

[ » na začiatok « ]