Kapitola:
Pridaná: 28.3.2011, 20:14:57
Čítaná: 879×
Hodnotenie: (počet hlasov: 6)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Záškodníci, Camille Madynsová, Lilly Evansová a i.
Stručný dej: Camille a jej romantické dobrodružstvá s...

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, romantika

Kapitola: 1 » 1. kapitola 2 » 2. kapitola 3 » 3. kapitola 4 » 4. kapitola 5 » 5. kapitola 6 » 6. kapitola 7 » 7. kapitola 8 » 8. kapitola 9 » 9. kapitola 10 » 10. kapitola 11 » 11. kapitola 12 » 12. kapitola 13 » 13. kapitola 14 » 14. kapitola 15 » 15. kapitola 16 » 16. kapitola 17 » 17. kapitola 18 » 18. kapitola 19 » 19. kapitola 20 » 20. kapitola 21 » 21. kapitola 22 » 22. kapitola Epilóg

Asi po dvoch týždňoch sme mali so Záškodníkmi stretnutie pri Lilllinom dome. Chceli sme ju prekvapiť a tak ona o ničom nevedela. Nenápadne sme si však zistili, či bude doma. Našťastie by mala byť.

V ten deň som vstala zo zvláštnym pocitom zadosťučinenia. Bolo mi jednoducho fajn. Necítila som žiadny stres, ani nič iné. Vtom som si spomenula, čo ma zobudilo. Bolo to jemné klopanie na dvere mojej izby, ktoré sa teraz ozvalo zase.

"Ďalej," šepla som a do izby vstúpil Remus.

"Dobré ráno," povedal a sadol si na okraj mojej postele.

"Dobré," odpovedala som mu na to a usmiala som sa.

"Máš nejakú dobrú náladu," jemne ma pohladil po líci.

"Prečo asi?" spýtala som sa ironicky. Niekedy vedel byť riadne nechápavý.

"Lilly?" spýtal sa opatrne, akoby si nebol istý odpoveďou. Zo srandy som ho šťuchla do bedier. Namiesto toho, aby mi to odplatil ma však pobozkal.

"Prichystaj sa. O chvíľu pôjdeme. Ozaj. Nebude tam Peter. Sú s rodičmi mimo krajiny," postavil sa a s úsmevom na tvári vyšiel z izby, a nechal ma aby som sa prezliekla.

Rýchlo som si na seba hodila rifle a sivé tričko bez ramienok. Schytila som čiernu mikinu s kapucňou a zbehla som po schodoch až do obývačky. Na veľkej pohovke sedel Remus s otcom, a o niečom debatovali. Nezúčastnene som sa oprela o zárubňu. Jemne som si zakašľala, ale dostatočne nahlas, aby si ma všimli. Naraz sa obzreli.

"Remus, pôjdeme?" spýtala som sa, keďže sme boli dohodnutý na deviatu a už bolo trištvrte. Lepšie bolo čakať, ako prísť neskoro.

Rem sa postavil a prišiel ku mne. Akurát v tej chvíli prišla do miestnosti aj jeho mama.

"Neviem kedy prídeme," povedal Remus do miestnosti a chytil ma za ruku.

"Dávajte si pozor," povedali jeho rodičia skoro naraz. My sme prikývli a vyšli sme nielen z miestnosti, ale aj z domu, kde sme sa odmiestnili.

O chvíľu, keď sme už stáli maximálne ulicu od Lillinho domu, ma napadol skvelý nápad.

"Remus, počkaj tu na chalanov a ja idem ku Lilly, a oznámim jej, že nikomu inému sa nechcelo prísť." Dúfala som, že ma pochopil, čo sa našťastie vyplnilo.

"Dobre, ale daj si pozor," šepol a pobozkal ma na pery.

"O štvrť na desať sa stretneme tu," zasmiala som sa a vykročila som smerom k Lillinmu domu. Jemne som zaklopala na dvere. Otvoril mi sympatický muž, ktorý mohol mať okolo 40. Zjavne to bol jej otec.

"Prajete si niečo?"

"Som Cam. Idem za Lilly," usmiala som sa na neho.

"Samozrejme. Lilly!" zakričal dozadu. "Máš návštevu! Poď ďalej."

Vošla som do veľkej obývačky, kde som sa nenápadne postavila ku krbu. Vtom vletela do miestnosti Lilly. Keď ma uvidela, zvýskla a bežala ma objať.

"Cam," povedala a poobzerala sa okolo mňa. "A chalani neprišli?"

"Nie. Tí sú moc lenivý, aby sa pohli zo svojich prepychových životov."

"A Remus ťa nechal ísť samú?" spýtala sa začudovane, na čo som len pokrčila plecami. "Nevadí."

Zrazu si uvedomila, že v miestnosti nie sme sami, ale sú tu aj jej rodičia.

"Mami, oci, toto je Cam. Cam, toto sú moji rodičia."

Potriasli sme si rukami a hneď na to ma už Lilly tiahla hore po schodoch do svojej izby. Cestou sme narazili na nejakú babu. Mala husté, dlhé, hnedé vlasy a neuverieľne dlhý krk. Keď nás uvidela, tak si pohŕdavo odfrkla a išla ďalej.

"To bola Petunia," povedala mi Lilly, keď už sme boli v jej izbe.

Lillina izba bola slabožltej farby. I keď tam mala len posteľ, skriňu, stôl a kreslo, tak izba bola nejako zvláštne preplnená, aj keď tam mala ešte dosť voľného priestoru.

Opatrne som si sadla na posteľ.

"Počkáš chvíľku?" spýtala sa ma a sadla si za stôl aby niečo dopísala na pergamen. Trvalo jej to asi štvrť hodine. Znepokojene som sa pozrela na hodinky. Zistila som, že už je skoro štvrť na desať.

"Lilly, nejdeme sa prejsť?" spýtala som sa zvedavo.

"A kam?"

"Von."

"Tak dobre," povedala prekvapene a spolu sme vyšli von. "Kade?"

"Tade," navrhla som ulicu, kde mali čakať chalani. Ona len pokrčila plecami a pohli sme sa. Keď sme zašli za roh, nikto tam nebol. Znepokojene som sa poobzerala. Mali tu byť.

"Čo sa deje?" spýtala sa ma.

"Nič, nič," povedala som a išla som ďalej. Nasledujúca ulica bola rovnako prázdna ako tá pred tým. Už som sa bála.

Keď vtom mňa aj Lilly niečo chytilo za ramená. Automaticky sme vytiahli prútiky, ktoré sme mali v rifliach. Po tom ako sme sa otočili, zistili sme, že za nami stoja vysmiaty James, Remus s Sirius. Rehotali sa ako pobláznený.

"Prisahal by som, že toto sa už stalo. Ale nie je to de javu," povedal rozosmiaty Remus. Zrejme spomínal na školu.

"Remus John Lupin!" skríkla som a rozbehla som sa za ním, pričom on predo mnou úspešne unikal. "Mali ste tam stáť! Ja ťa zabijem! Vieš ako som sa ťa zľakla?! Ja ťa zabijem!!!"

"Ale no tak," povedal so smiechom a otočil sa ku mne. Chytil ma za obe ruky a pritiahol si ma ku sebe. "Cam. Zlatko."

Zapozeral sa mi do očí, a mňa hneď prešla moja zlosť. Na neho sa jednoducho nedalo hnevať dlho. Musela som si však zachovať svoju masku.

"Myslíš si, že ma dostaneš takto ľahko?"

"Nie. Ale takto áno," šepol a pobozkal ma.

Teraz som už ani nevládala predstierať, že sa na neho hnevám, tak som len šepla. "Ty si tak hrozný."

Niekto za nami zapískal. Pohotovo sme sa otočili. Zas nás volal Sirius.

"Plánujete sa k nám pridať?" spýtal sa so zdvihnutým obočím. Ja a Remus sme sklonili hlavu, a pridali sme sa k nim.

ďalšia kapitola, tak dúfam, že sa bude páčiť :) ďakujem za komenty a za hviezdičky :)

[ » na začiatok « ]