Kapitola:
Pridaná: 26.3.2011, 13:12:54
Čítaná: 869×
Hodnotenie: (počet hlasov: 7)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Záškodníci, Camille Madynsová, Lilly Evansová a i.
Stručný dej: Camille a jej romantické dobrodružstvá s...

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, romantika

Kapitola: 1 » 1. kapitola 2 » 2. kapitola 3 » 3. kapitola 4 » 4. kapitola 5 » 5. kapitola 6 » 6. kapitola 7 » 7. kapitola 8 » 8. kapitola 9 » 9. kapitola 10 » 10. kapitola 11 » 11. kapitola 12 » 12. kapitola 13 » 13. kapitola 14 » 14. kapitola 15 » 15. kapitola 16 » 16. kapitola 17 » 17. kapitola 18 » 18. kapitola 19 » 19. kapitola 20 » 20. kapitola 21 » 21. kapitola 22 » 22. kapitola Epilóg

Ozvalo sa hlasné trojité PUK a nasledujúcu minútu som strávila vo víre farieb.

Vtom moje nohy pristáli na tvrdej asfaltovej ceste. Otvorila som oči, ktoré som pri premiestňovaní automaticky zatvorila. Stáli sme pred domom Lupinovcov.

"Nie je to nič moc, ale je to domov," ozval sa zpoza mňa Remus. Zasmiala som sa.

"Je krásny." A bola to pravda.

Trojposchodový dom bol starý. Nie tak veľmi, ale skôr pripomínal taký užší, starší zámok. Bol malý, jednoduchý, ale nebol honosný. Aj keď nebol najluxusnejší, zvonka vyzeral vznešene, aj keď trochu schátrane. Pred ním sa týčila čierna bránka. Mala čiernu farbu, a vyzerala skôr, že tam je pre efekt. Pozrela som sa na veľké okná, cez ktoré dnu svietilo slnko, a tak sa zdalo, že dom je skvelo osvetlený.

"Poď dnu," šepol mi Remus. Nechali sme veci a aj jeho rodičov tam, a spolu sme prešli cez bránku. Medzitým ma chytil za ruku. Usmiala som sa na neho.

Opatrne otvoril čierne, vchodové dvere a ja som zo zatajeným dychom vošla dnu. Hneď som si všimla dlhú chodbu, z ktorej viedlo niekoľko párov dverí. Až po bližšom preskúmaní som zistila, že je tam štyro dverí a vzadu sa nachádzalo schodisko, ktoré viedlo hore na druhé poschodie.

Keď ma Remus jemne potiahol, uvedomila som si, že len tak bezvládne stojím. Ospravedlňujúco som sa na neho pozrela. Opäť sa zasmial.

"Tu je kuchyňa," ukázal na prvú dvere napravo, ale keď som chcela vojsť, tak len povedal: "Potom to uvidíš."

Nasledovala obývačka, ktorá bola však naľavo a hneď na to sklad, ktorý bol najbližšie ku kuchyni. Dospela som k názoru, že je to niečo ako komora.

Ešte tam boli dvere od pivnice, a dostali sme sa ku schodom. Chcela som sa ho spýtať, prečo mi neukáže ostatok domu, ale niečo ma zadržalo. Bola som zvedavá, čo mi chce ukázať.

Rýchlym tempom sme vyšli po schodoch.

"Rodičovká spálňa a kúpeľna," oznámil na prvom poschodí a ťahal ma po ďalších schodoch. Keď sme vyšli úplne hore, ja som lapala po dychu, ale on bol úplne v pohode. "Toto je tvoja izba," povedal a odchýlil dvere najbližšie k nám.

Prekvapene som zaklipkala očami. Moja budúca izba bola krásna. Hlavné bolo, že bola podkrovná. Steny žiarili červenou a sivou farbou a vynímala sa tam veľká posteľ s červenými perinami, nočný stolík a skriňa. Posteľ mi stála pod oknom a skriňa oproti nej. Nebolo to ani preplnené, ale ani prázdne. Tak akurát.

"To ste nemuseli," šepla som, a Remusa som z celej sily objala a pobozkala. Asi následujúce dve minúty sme sa pozerali do očí, keď ma napadlo. "Ukážeš mi tvoju izbu?"

"No..."

"Prosím," nahodila som psie oči a on si porazene vzdychol.

"Tak dobre," povedal a prešiel k druhým dverám na tejto chodbe. Váhavo chytil kľučku, a etše váhavejšie ju stlačil. Dvere sa so slabým vrzgotom otvorili. Nakukla som dnu.

Bola to izba, ktorá sa tvarom zhodovala s mojou. Steny však mala biele, pričom na jednej bol nakreslený lev, a skriňa bola väčšia. Siahala až po strop. Posteľná bielizeň bola šarlátovočervenej farby. Silno mi pripomínala periny v Chrabromilskej klubovni.

V jeho izbe sa všaka nachádzala dosť veľká knižnica plná knižiek a aj písací stolík, a na ňom sa nachádzalo niečo, čo ma hneď zaujalo. Nástenka.

Pomaly som prišla až k nej, a nahla som sa ku nej, aby som lepšie videla. Bola plná fotiek. Na jednej bol Remus zo Záškodníkmi, ďalšia bola fotka nášho fakultného ročníku (pozn. autora: také aké sa robia na školách ako napr. celá V.B alebo VII.A, prípadne 7.C :D), na nasledujúcej som bola len ja a Lilly a ďalšia pôsobila dojmom, že je fotená na našej hodine. Keď som si ju bližšie pozrela, rozoznala som tam mňa, Lilly a v pozadí bola profesorka McGonnagalová, a tak to bola asi Transfigurácia. Bolo tam ešte asi 10 fotiek, medzi ktorými sa vynímal mesiac za splnu. Dosť ma to prekvapilo.

"Čo to...?" chcela som sa spýtať, ale nevedela som vhodne sformulovať otázku. On to však pochopil.

"Pripomína mi to, prečo mám žiť, a aj to, že život má aj zlé stránky. Popri tom aj dúfa, že sa na to nájde liek," chytil mi moje ruky a pobozkal ich. Následne som sa k nemu pritúlila, no všimla som si tú maľbu na stene. Skôr ako si ma stihol privinúť k sebe, som sa mu vyšmikla a prišla som k tomu nádhernému Chrabromilskému levovi. Letmo som sa ho dotkla končekmi prstov.

"Kto to kreslil?" spýtala som sa, lebo bolo vidno, že ten lev tam nie je pričarovaný. Keď som sa otočila, Remus sa červenal.

"Ja," šepol.

"Je to... nádherné," povedala som prekvapene. Nikdy by ma nenapadlo, že vie tak krásne kresliť. "Aj pre mňa niekedy niečo nakreslíš?"

"Rád," odpovedal.

Podišla som k nemu a obtrela som sa svojimi perami o jeho. Určite by sme pokračovali, keby sa zdola neozval hlas pani Lupinovej.

"Remus! Camille! Poďte dole! Potrebujem s niečím pomôcť!"

Remus nesúhlasne zavrčal, s čím som ja len súhlasila, ale keďže som si nechcela znepriateliť jeho mamu, tak som chtiac či nechtiac zišla spolu s Remom dole.

Vtedy som prvý krát vošla do kuchyne. Bola to obrovská osvetlená miestnosť, kde sa v strede a po okrajoch nachádzal drez, pult a všetky ostatné veci, čo patria ku kuchyni. Remova mama stála v strede všetkých týchto vecí a niečo pirpravovala.

"Remus, choď prosím ťa, pomôcť otcovi do skladu. Potrebuje niečo preniesť." Remus prikývol, dal mi pusu na líce a odišiel. "Camille, mohla by si mi pomôcť s týmto koláčom?"

"Samozrejme," usmiala som sa, a prišla som k nej. Dúfala som, že sa nebude pýtať na môj vzťah s Remom, a našťastie sa ani nepýtala.

Po pol hodine, keď sme koláč práve dokončovali, vošli do kuchyne Remus s otcom. Boli celý vysmiaty. Sadli si za pult a čakali.

"Čo chcete?" spýtala sa pani Lupinová.

"Koláč," povedali naraz.

"Tak si budete ešte musieť počkať," zapojila som sa do rozhovoru ja. Remus na mňa hodil zamilovaný pohľad a ja som sa na to len zasmiala. Bol strašne roztomilý. Jeho mama ešte niečo na koláči dokončila, a mohli sme jesť.

konečne po dlhšej odmlke pridávam ďajšiu kapitolu :) celá táto kapitola a aj celá moja vďaka pri písaní tejto kapitoly patrí Marike Scrooge, ktorá mi pomohla predstaviť si celý dom Lupinovcom a aj Remusovu izbu :) ešte raz: Ďakujem :) a je tiež venovaná všetkým tým, ktorý čítajú túto poviedku :)

[ » na začiatok « ]