Kapitola:
Pridaná: 17.3.2011, 11:09:34
Čítaná: 873×
Hodnotenie: (počet hlasov: 6)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Záškodníci, Camille Madynsová, Lilly Evansová a i.
Stručný dej: Camille a jej romantické dobrodružstvá s...

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, romantika

Kapitola: 1 » 1. kapitola 2 » 2. kapitola 3 » 3. kapitola 4 » 4. kapitola 5 » 5. kapitola 6 » 6. kapitola 7 » 7. kapitola 8 » 8. kapitola 9 » 9. kapitola 10 » 10. kapitola 11 » 11. kapitola 12 » 12. kapitola 13 » 13. kapitola 14 » 14. kapitola 15 » 15. kapitola 16 » 16. kapitola 17 » 17. kapitola 18 » 18. kapitola 19 » 19. kapitola 20 » 20. kapitola 21 » 21. kapitola 22 » 22. kapitola Epilóg

Keď som sa zobudila, v izbe bola ešte tma. Ostatné baby ešte spokojne spali, keď vtom Lilly zašepkala: "James."

Stálo ma veľa úsilia a snahy, aby som sa nerozosmiala nahlas. Ale vtom som sa uvedomila. Museli sa veľmi milovať, a nič im v tom nebránilo. Žiadne nebezpečenstvá.

Pozrela som sa k smeru k oknu. Do izby akurát svietil obrovký mesiac. Zdalo sa, že zatiaľ čo som spala, tak akoby narástol. Bol krásny. Jeho žiara by sa neznalému mohla zdať ako žiara Slnka. Na jeho povrchu sa jasne črtali ´moria´. Tak rada by som vedela, ako je na tom Remus. Bála som sa oňho. Bol to prvý spln odkedy som vedela, že je vlkolak. Striaslo ma. Potom ma však opäť do seba vtiahli moje obavy.

Kiežby som bola niekde inde, len nie tu. Niekde preč, kde by môj smútok nesiahal. Mohla by som žiť iný život, a nemusela by ma trápiť výber medzi láskou a určitou povinosťou. Nemusela by som každý deň žiť s myšlienkou, že sa bojím prázdnin. Prázdniny by mali byť najobľúbenejšie obdobie v roku. Pre mňa však nie. Čo všetko by som dala za to, aby prázdniny neprišli.

Vtom sa z jednej steny začalo niečo formovať. Zdalo sa, že to postupne naberá akúsi podobu. Predo mňa sa zrazu vzniesla modrá žiariaca guľa. Prišla až ku mne a ja som neodolala pokušeniu sa jej dotknúť. Hneď ako sa moje prsty dotkli tej zvláštnej látky, tak sa svet okolo mňa začala krútiť, až som mala pocit, že je to prenášadlo. Ale nemohlo to byť prenášadlo. Aspoň myslím.

Keď som dopadla na zem, poobzerala som sa okolo seba. Ešte som bola v Chrabromilskej veži. Pozrela som sa na Lillinu posteľ na ktorej zrazu spalo nejaké neznáme hnedovlasé dievča. Vlasy sa jej vlnili takmer po celej posteli. Nepoznala som ju. Obzrela som sa. S posteľmi Loren a Nattyen to bolo rovnaké. Ani v jednej nespali moje kamarátky.

´Čo teraz? Mám ich zobudiť, alebo radšej zísť niekam do riaditeľne?´ spýtala som sa sama seba. Nakoniec som si vybrala tú prvú možnosť.

Podišla som k tej hnedovlasej neznámej. Opatrne som do nej šťuchla.

"Haló," ozvala som sa nesmelo a hlavne potichu. "Zobuď sa."

"Parvati, je chcem ešte spať," zafňukala prevrátila sa na druhý bok a spala ďalej. Ja som sa však nevzdala.

"Haló. Vstávaj. Ja nie som Parvati, či ako si to povedala."

Vtom akoby ste do nej špendlíkom šťuchli, tak sa postavila a namierila na mňa jej prútik.

"Kto si?" spýtala sa dosť nahlas.

"Tichšie prosím," šepla som, pozorujúc ostatné, ešte spiace baby. "Som Cam. A ani nemám prútik, tak ty by si ten svoj mohla skloniť."

"Kto si? Nepoznám ťa, a ani som ťa nikdy nevidela v tomto hrade." Prútik nezložila.

"Ako ti to povedať. Ani ja som ťa tu v živote nevidela. Namiesto teba by som tu radšej videla Lilly," odpovedala som drzo.

"Akú Lilly?"

"Evansovú." Jej prútik pomaly poklesol.

"Povedala si Evansovú?" Prikývla som. "Myslíš Harryho mamu?"

"Akého Harryho?" nechápala som.

"Chceš povedať, že si z inej doby?"

Nevedela som, čo jej mám na to povedať. Napadlo ma na to ísť inak. Veď kto by si nepamätal na Jamesa, Siriusa, Petra a Remusa. Pri tom posledom ma pichlo u srdca. "Študujem tu rovnako ako ty, len v mojom ročníku sú Lilly, Loren, Nattyen a ešte Záškodníci."

Doslova otvorila pusu a kým sa zmohla na ďalšie slová, tak prešli dobré tri minúty. "Záškodníci?"

"Poznáš ich?" spýtala som sa s nádejou. Ona len prikývla. "Myslím, že by som mala ísť za riaditeľom. Je riaditeľom ešte Dumbledore?"

Opäť prikývla. Už ma s tým začínala štvať. Konečne však aj prehovorila. "Ale ja heslo od jeho kancelárie neviem. Vo veži však je len jedna osoba, ktorá ho pozná." Vykročila k schodom. "Asi by som si mala zobrať aspoň plášť. Chceš požičať?"

Prikývla som tentoraz ja. "Ďakujem," šepla som, keď mi ho požičala.

"Mimochodom som Hermiona," vystrela ku mne zrazu ruku.

"Cam," potriasla som jej ňou. Toto dievča mi bolo sympatické.

Vyšli sme z izieb na ktorých bolo napísané ŠIESTY ROČNÍK, zišli sme dole schodami a ona mi naznačila, že by som mala počkať tam. Hneď na to sa vybrala do chlapčenských internátov. Asi o päť minút prišla s chalanom. Keby som nebola detailistka, tak poviem bez rozmýšľania, že je to James. Rovnaké vlasy, rovnaká postava, rovnaké okuliare. Ale nebol to on. Spoznala som to podľa tých jedovato zelených očí, ktoré na mňa tak často a tak nepríjemne zazerali.

"Cam, toto je Harry," predstavila nás Hermiona. "Je to syn Lilly a Jamesa," povedala mi na objasnenie a potom predstavila aj ma jemu. "Harry, toto je Cam. Ona chodila do školy s tvojimi rodičmi."

"Chodím," opravila som ju. "Ja neviem ako som sa tu dostala, ale radšej by som bola späť v mojej realite. A preto by sme mohli ísť prosím za Dumbledorom?" Pohľad som nespúšťala z Harryho.

Obaja, zazerajúc na mňa, ma viedli známymi chodbami ku kancelárií Dumbledora. Pri oblude Harry zašepkal nejaké heslo. Ani som sa nesnažila vnímať to. Všetky moje myšlienky teraz patrili Jamesovi, Lilly a Remusovi. Nechápala som to. Ako je možné, že som tu?

Vyšli sme poschodoch, pričom dvere na kancelárií sa automaticky otvorili a stál v nich profesor.

"Cam, Harry, Hermiona, už na vás čakáme," povedal a podstúpil, aby sme mohli vojsť. Všimla som si na ňom, že je rovnaký, len jeho ruka je spálená. Rozhodla som sa nechať to tak. Keď som vošla dnu, zbadala som osobu, ktorú som nemala vôbec rada. Bol to Severus Snape. Stále mal dlhý, čierny plášť; dlhé, čierne mastné vlasy a jeho orlí nos mu odstával od zbytku tváre.

"Madynsová," povedala chladne.

"Ufňu... Snape," snažila som sa potlačiť úsmev. Neviem prečo, ale v škole som z neho nikdy nemala dobrý pocit, ale nútilo ma to smiať sa. Lilly sa ma prvých päť rokov snažila presvedčiť, že je v pohode. Nechápala ako môžem s Jamesom súhlasiť, že jee to magor. Stávalo sa, i keď zriedkavo, že som im aj pomohla, keď sa snažili zosmiešniť ho.

"Cam, nechceš nám povedať, čo sa stalo?" usmial sa.

"Pred ním?" spýtala som sa a rukou som ukázala na Ufňukanca. Dumbledore prikývol a Harry a Hermiona sa na mňa nejako divne pozerali. Akoby som urazila profesora. Takýchto výrazov na mňa Lilly minula už veľa. "Bola som v izbe. Ležala som na posteli a zrazu sa vznieslo do miestnosti také divné modré svetlo. Následne som sa ocitla už tu. Pri Hermione a Harrym?" zakončila som to otázkou. Nebola som si stopercentne istá menami.

"Nestalo sa ešte niečo, čo si zamlčala?" spýtal sa Dumbledore.

Vtom mi to došlo. "Ja sa vrátim a poviem vám všetko, však? Tak prečo vám to musím opakovať po toľkých rokoch?"

Dumbledore nevinne pokrčil plecami. "Viem aj čo treba urobiť, aby si sa dostala späť. Je to však zložitejšie. Musíš si spomenúť presne na tie slová čo si si myslela a vypiť lektvar."

"Ale, keď toho bolo viac čo som si myslela. Nebola to len jedna veta a mohli by ste mi povedať, čo sa vlastne stalo?"

"Hovorí sa, že Richard Chrabromil očaroval vežu tak, aby mohla plniť priania. Ale iba v tom prípade, že chceš tak zachrániť niekoho iného a máš čisté svedomie a nič ťa neťaží. Počas toho, čo tu učím, sa toto stalo prvý krát. A tá veta. Bolo to niečo v zmysle toho, že chceš byť inde?" pobádal ma.

"Áno, už viem. Ale stále tu je ten elixír."

"Aj ten máme. Severus?" oslovil Dumbledore Ufňukanca krstným menom. Ten z habitu vytiahol malú fľaštičku. "Pripravená?"

"Počkajte!" skríkol zrazu Ja... Harry. "O čo tu vlastne ide?"

"Nepočúval si?" spýtal sa hrubo Snape a Harry na neho zazrel.

"Počúval, pane. Ale nechápem tomu."

"Mohli by ste mu to vysvetliť, keď odídem," navrhla som. Už som sa nevedela dočkať, kedy budem zas doma. "Ale musím ešte niečo podotknúť. Myslíte si, že vypijem niečo, čo mi dá ON?" spýtala som sa a ukázala som na Snapea.

"Nemáš na výber," štekol. Bol sice vynikajúci z lektvarov už v mojej realite, ale dalo sa mu veriť teraz?

Po chvíli, čo sme strávili zazeraním na seba som si od neho zobrala ten elixír.

"Ešte niečo, kým odídeš," povedal Dumbledore a podal mi obálku, ktorú si zobral zo stola. "Daj toto mne, keď sa vrátiš do Rokfortu. Je tam všetko vysvetlené. Ušetrí ti to tvoj čas."

Usmiala som sa. "Bolo mi potešením vás poznať," usmiala som sa na Harryho a Hermionu a vypila som lektvar. "Kiežby som bola niekde inde, len nie tu. Niekde preč, kde by môj smútok nesiahal."

Začala som pociťovať akoby som sa potápala so ľadovej vody, keď som ešte stihla počuť Dumbledora ako kričí: "A nikomu nepovedz, čo si tu videla a počula."

Zavrela som oči.

Trvalo asi dve minúty, kým som sa vynorila nad hladinu tej vody. Bála som sa otvoriť oči. Čo keď som ostala tam? Alebo čo keď mi Ufňukanec dal nejaký jed?

po včerajšej miernej odmlke (nepočítam to čo som pridala včera za poviedku) opäť pridávam koniec začiatku :D s kamarátkou sme sa rehotali lebo sme boli na Megamozgu a on na začiatku povedal: "Môj koniec sa začal už na začiatku." na to sa moja kamoška otočila a s veľavýznamným pohľadom povedala: "Koniec začiatku." povedala by to akoby to bolo niečo dôležité ale newa :D je tu trošku zrýchlenie udalostí, ale nevedela som ako to rozpísať :D

[ » na začiatok « ]