Kapitola:
Pridaná: 15.3.2011, 13:39:14
Čítaná: 796×
Hodnotenie: (počet hlasov: 10)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Záškodníci, Camille Madynsová, Lilly Evansová a i.
Stručný dej: Camille a jej romantické dobrodružstvá s...

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, romantika

Kapitola: 1 » 1. kapitola 2 » 2. kapitola 3 » 3. kapitola 4 » 4. kapitola 5 » 5. kapitola 6 » 6. kapitola 7 » 7. kapitola 8 » 8. kapitola 9 » 9. kapitola 10 » 10. kapitola 11 » 11. kapitola 12 » 12. kapitola 13 » 13. kapitola 14 » 14. kapitola 15 » 15. kapitola 16 » 16. kapitola 17 » 17. kapitola 18 » 18. kapitola 19 » 19. kapitola 20 » 20. kapitola 21 » 21. kapitola 22 » 22. kapitola Epilóg

"Ach, Remus," šepla som. "Ešte nikto mi nikdy nič také krásne nenapísal."

Pobozkal ma. "Som rád, že sa ti to páči."

Nabrala som si praženicu a on si dal volské oko. Večeru sme už dojedli v tichosti, ale trochu sme po sebe poškuľovali. Zrazu sa spoza nás ozval nejaký hlas: "Slečna Madynsová."

Vyskočila som zo svojho miesta a otočila som sa.

"Pán profesor Dumbledore?" spýtala som sa toho muža za mnou. Remus sa zo slušnosti tiež postavil.

"Mohli by ste prísť dnes o siedmej ku mne do pracovne? A aj vy pán Lupin?" Obaja sme nemo prikývli čakajúc, že nám tento starý muž povie niečo viac. On si však pohmkávajúc nejakú pesničku odišiel.

O hodinu na to, sme už stáli pred kamennou obludou, ktorá zničoho nič odskočila. Držiac sa za ruky s hnedovlasým vlkolakom som vyšla hore po schodoch.

"Pán profesor?" spýtal sa Remus, keď sme vošli do miestnosti plnej tých najzvláštnejších vynálezov. Dumbledore sa na nás usmieval spoza svojho stola. Po jeho pravici sedel krásny, červenosfarbený fénix, Félix.

"Sadnite si," ukázal na dve pohodlné kreslá pred stolom. "Dali by ste si niečo?" opýtal sa, pričom mi sme zdvorilo odmietli.

"Camille, zistil som, že si sa dozvedela o tom Greybackovom útoku." Pri jeho mene som sa jemne zatriasla. "Myslím si, že by si tieto prázdniny nemala tráviť sama. Ide tu o tvoju bezpečnosť."

"A kam by som išla?"

"Rozprával som sa s rodičmi pána Lupina, a tí súhlasili s nápadom, že by ťa na leto uchýlili." Pozrela som sa na Remusa, či je to pravda. On len zdvihol plecami, ale vyzeral, že je rád. "Samozrejme, ak by ti to nevadilo, Camille."

"Nie, samozrejme, že nie. Ale kedy ste sa o tom dohodli?"

"Dnes ráno. A! Aby som nezabudol. Mám ťa pozdravovať od rodičom, Remus. Dúfajú, že tieto splny prežívaš dobre."

Remus len na to prikývol. Viac zo seba totiž nedostal. Asi nechápal celú situáciu. Nad tou myšlienkou som sa usmiala. Bolo jasné, že je chalan.

"Si v poriadku?" spýtal sa ma Dumbledore. Tá otázka ma už vyprovokovala, ale snažila som sa nedať to na javo. Namiesto toho som odsekla.

"Ak sa ma v predchádzajúcich dvoch dňoch nespýtali túto otázku minimálne ôsmy ľudia, tak ani jeden. Áno, som v poriadku," štekla som nakoniec. Remus ma objal okolo pliec, pričom stále mi opakoval: "Kľud, pokoj. Všetko je fajn."

Hlavu som si porazene položila na jeho plece. "Ale ja sa bojím, Remus."

"Ja viem. Aj ja," pobozkal ma do vlasov. "Milujem ťa."

"Aj ja teba."

Dumbledore si odkašľal, čo sme my zobrali ako narážku, aby sme odišli. Rozlúčili sme sa a vyšli sme von.

Pomaly prešiel týždeň a potom ďalší. Skúšky sme už mali za sebou a posledný týždeň šiesteho ročníka pred sebou. Pomaly, ale rýchlym tempom to ubiehalo. Jaden, dva, tri dni už boli preč a môj strach sa stupňoval. Nebávala som sa však len o seba. Až taký egoista som nebola. Bála som sa aj o Remusa, ktorý, ako som vedela, by chcel Greybacka zastaviť silou mocou. Možno mi to malo lichotiť, ale ja som vedela, že je to nebezpečné.

Sedela som na okennej rímse a sledovala som areál Rokfortu a Zakázaný les. V tmavej hladine jazera sa odrážal veľký guľatý mesiac. Zadívala som sa naňho. Bol spln. Začala som rozmýšľať čo asi Rem robí. Hneď na to som si smutne vydýchla. Remus tu teraz nebol a aj Záškodníci niekam zmizli. Bola tu ešte Lilly, ktorá všetok svoj voľný čas trávila v knižnici a ostatných mojim spolubývajúcim by som sa zdôveriť nemohla. Už sa ma o to párkrát snažili presvedčiť, ale nemohla som.

Zdvihla som moju paličku a zamierila som na moju posteľ. "Accio denník," šepla som takmer nebadateľne. Hneď ku mne však priletel môj denníček. Poťažkala som tú malú zelenú knižku v rukách a zrazu som si spomenula na deň, keď mi ho Záškodníci ukradli. Musela som sa usmiať. Aké to vtedy bolo fajn. Žiadny Greyback, žiadny mŕtvy rodičia, žiadne problémy. Aký bol život ešte vtedy fajn. Otvorila som si ho na poslednej stránke. Bola z pred vyše štyroch týždňov. Nepatrila som k tým, čo si denník píšu často.

Milý denníček,

dnešný deň je absolútne na nič.

I keď by nemusel byť. Nebyť Lilly, ktorá sa mi ťa rozhodla ukryť u Záškdníkov. Viem, že to môže znieť zvláštne, ale nie sú až taký zlý, ako si Lilly myslí. James nie je len metlobalový hrdina, ale aj celkom v pohode chalan s inteligentnými nápadmi. Sirius nie je len lámač babských sŕd, ale aj chalan, ktorý ťa dokáže za každých okolností rozosmiať. Peter je jednoducho Peter. On sa nedá nijako inak charakterizovať. Možno tým, že je strašne ochotný.

A Remus? On je jednoducho dokonalý. Keď rozpráva, tak z jeho úst vychádza ten najkrajší sametový hlas. Keď mu jeho vlasy vždy padajú do očí, je okúzľujúci. Keď nad niečím rozmýšľa, tak je úchvatný. Keď sa pohybuje, vyzerá to, akoby bol celý svet patril jemu. Je sebavedomý, ale nie namyslený. Rád pomáha iným, ale nič od nich nechce. Neviem či to vidí ešte niekto tak ako ja, ale vždy keď príde nejaká nečakaná skúška - a to nemyslím len školu - tak sa v jeho očiach mihne iskra odhodlania. Možno je zvláštne, že každý mesiac je chorý, ale ja ho neodsudzujem. Každý musí mať nejakú chybu. Ale u neho je toto asi jeho jediná chyba. U neho nič nie je tzv. nepodarok. Je krásny, inteligentný, sebaistý, optimistický, sympatický, zábavný a štedrý. Nemá žiadne zlé stránky. Nie je pokritecký, hamblivý, tichý, bojazlivý, lenivý a ani nie je ani klamár. Jeho vlasy sú zvláštnej tmavo, ale pritom svetlo hnedej farby. Skvele sa mu hodia k jeho jantárovo-tmavých očiach zasadeným v tvári, ktorú akoby tesali samotný anjeli. Nič na ňom nie je zle. Ani veľký nos či uši, ani nesprávna farba pokožky a už vôbec nie jeho pery. Tie sú jednoducho na ňom asi to najkrajšie.

Možno je zvláštne, že o ňom tak veľa píšem, ale spolieham sa na to, že tento zápis nebude nikdy čítať. Teda aspoň v to dúfam. Začínam však rozmýšľať, že k nemu cítim možno niečo viac ako len kamarátstvo. Niečo ako...

Tak sa zápis končil. Sama som sa musela zasmiať na tom, ako som ho vykreslila. Nespomenula som si, prečo som však nedopísala vetu. Zrejme však preto, lebo Lilly do mňa opäť začala zabŕdať. Ale koniec vety mal byť:"...lásku." Určite. Viem to. A už vtedy som mala pravdu. Cítila som k nemu lásku. Lásku, ktorú by nedokázali vyjadriť ani tie najúprimnejšie slová. Bol pre mňa všetkým . Bol pre mňa celým svetom.

Oplatilo sa mu však kvôli mne riskovať? Oplatilo sa mu kvôli mne zahodiť svoj život? Oplatilo sa mu kvôli mne nechať všetko čo miloval, aby ma mohol ochrániť?

Oplatilo sa mne nechať ho to zahodiť? Oplatilo sa mne zachrániť jeho šťastie, ak by som sa ho mala vzdať?

Z môjho oka padla slza. Nechcela som ho stratiť, ale nemohla som ani dovoliť, aby on stratil celý svoj život. S týmto pocit som sa pomaly uložila do postele. Prečo všetky rozhodovania musia byť také zložité?

Zaspala som.

ospravedlňujem sa za mierne smutnejší koniec poviedky, zatiaľ čo prvá časť je taká... no mimo... :) písala som to v dvoch rôznych časoch a náladach... prvá časť je skôr taký zrýchlený spád udalostí... druhá časť sa začína po tom ako vyšli z Dumbledorovej pracovne a je písaná pod miernou depkou a pesničkami od Avenged Sevenfold tak ma ospravedlňte :)

[ » na začiatok « ]