Kapitola:
Pridaná: 14.3.2011, 19:59:32
Čítaná: 2479×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Morana, Severus Snape a i.
Stručný dej: Aké tajomstvá skrýva Morana?

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo

Kapitola: Prológ 1 » že znova začínaš 2 » že si ťa pamätá 3 » že ťa zaujal

Ahojte, tak je tu po prológu prvá kapitola :) Ak ste nečítali prológ, veľa drobných detailov ktoré sú dôležité, vám asi nebdue dávať zmysel...

Prológ:

http://www.priori-incantatem.sk/show.php?page=fanfiction&action=read&id=5662&autor=&hladane=&order=

Morana sa sama predierala pomedzi desiatky čarodejníkov, ktorí zapĺňali stanicu King’s cross. Nemotorne za sebou ťahala veľký kufor a v ruke zvierala škatuľku, v ktorej sa ukrývala jej hadia samička Sinistra. Keď so škatuľkou občas príliš buchla, had nespokojne zasyčal.

Vo vlaku si obsadila prázdne kupé ďalej od dverí, aby sa vyhla najväčšiemu prívalu ľudí. Sadla si k oknu a škatuľku na kolenách pevne zovrela. Odmietala sa od Sinistri poriadne vzdialiť (na to jej na nej príliš záležalo).

„Ty si sa rozprávala... s tým hadom?“ ozval sa neveriaci hlas, ktorý patril čiernovlasému chlapcovi s orlím nosom.

Hnedovlásku, ktorá sedela ukrytá za veľkým dubom trhlo. S vypúlenými očami sa otočila za hlasom. Okolo rúk sa jej vlnil čierno-biely had.

„Nie, nemohla si sa, to je nemožné,“ pokračoval chlapec priškrteným tónom.

Dievča k sebe hada podvedome pritislo ešte bližšie. Premkla ju neuveriteľná úzkosť – pamätala si, ako jej profesor Dumbledore hovoril, že sa o jej dare Parselčiny nemala s nikým deliť. Nepovedal prečo. Práve preto sa bála, že je to niečo zlé, za čo by sa mala hanbiť.

Jej had obranársky zasyčal a chlapec o krok cúvol.

„Keby áno... keby áno, bolo by to... veľmi zlé?“ povedala neistým hlasom.

„Nie!“ povedal čiernovlások až príliš rýchlo, „Kto ti niečo také povedal? Všetci najmocnejší čarodejníci ovládali Parselčinu!“

Dievča vyzeralo, že váha. „Nikto... len som si myslela... čiže vďaka tomu človek nie je... zlý?“

„Ja by som na to bol hrdý,“ odpovedal jej a závistlivo pokrčil nosom. „Každý by si ťa kvôli tomu vážil. Možno by sa ťa aj bál.“

Hnedovláska bola jeho slovami zaskočená. Pri najbližšej možnej príležitosti sa opýtam profesora, prebleslo jej ihneď hlavou. Zatiaľ sa však neisto pozrela na chlapca ktorý stál pred ňou. To čo hovoril znelo úžasne, ale bála sa mu veriť. Profesor by predsa nehovoril, že si to má radšej nechať pre seba, keby na to nemal dôvod...

„Prosím... nikomu to nepovedz, dobre?“ povedala po chvíľke. Pokúsila sa tváriť čo najpokornejšie a najzničenejšie, ako vedela. Dúfala, že keby nie slová, aspoň jej výraz ho obmäkčí.

„Prečo?“ opýtal sa zdráhavo chlapec.

„Proste... len... len nechcem, aby sa ostatný mohli pokúsiť moje schopnosti zneužiť. Keď si to nechám na neskôr, budem môcť tým ľudí dostať keď sa to bude viac hodiť,“ vysúkala zo seba neisto. Nebola to práve najlepšia výhovorka, ale v rýchlosti nič iné nemohla vymyslieť.

Čiernovlások sa zatváril nedôverčivo, ale potom prikývol. „Ako myslíš.“

„Ďakujem,“ usmialo sa dievča. Pustilo hada, ktorý sa medzi časom ako-tak upokojil, z jednej ruky a potľapkala miesto vedľa nej. „Nechcel by si tu...s nami chvíľu ostať? Nič ti neurobí, len sa bála, že mi budeš chcieť ublížiť.“

Chlapec si zdráhavo prisadol.

Morana sa pri myšlienke, ktorá jej preblesla hlavou usmiala. Chlapec, Severus, bol prvým človekom, ktorý sa s ňou na Rokforte rozprával. Asi sa to ešte nedalo nazvať priateľstvom – boli spolu možno tri dni, keď ju museli opäť poslať domov. Tiež jej bolo jasné, že sa s ňou stretával len pre to, lebo z nej cítil ľahkú možnosť získať moc alebo aspoň niekoho, kto tú ľahkú možnosť získať moc mal. No nevadilo jej to. Stačilo jej mať pocit, že sa o ňu niekto zaujíma a mať niekoho, kto by s ňou dobrovoľne trávil čas.

Nikdy sa však profesora Dumbledora na Parselčinu viac neopýtala, aj keď spravu zmýšľala inak. Musela sa sama pousmiať nad hlúpou oddanosťou, ktorú si u nej profesor zaslúžil. Keď mal dôvod, aby od nej chcel, nech o tom ostatní ľudia nevedia, musel to byť dobrý dôvod. Nechcelo sa jej ísť proti jeho prianiam a nechuť ľuďom vykričať svoje tajomstvá len aby si získala rešpekt bola príliš veľká. Uznanie si mohla získať aj inak – a bola si istá, že ho získa.

Dvere na kupé sa s hlukom otvorili a dnu prenikli veselé chlapčenské hlasy. Morana nenápadne strelila očkom ich smerom.

„..a ku koncu som skoro ušiel, naozaj. Nedá sa tam prežiť. Som fakt rád, že som konečne tu,“ hovoril vysoký čiernovlasý mladík so špicatým nosom. Do kupé vchádzal ako prvý. Zvalil sa na jednu zo sedačiek oproti Morane, najbližšie k dverám.

Nasledoval ho trochu zavalitejšia chlapec s bledými vlasmi a guľatou tvárou. Sadol si mu oproti a na tvári mal dychtivý a oddaný výraz, ktorý naznačoval, že visel na každom slove, ktoré vyšší mladík vypustil z úst.

Za ním sa dnu pretlačil chudý chlapec s čiernym hniezdom na hlave. Vlasy mu neposlušne trčali do všetkých strán a na hnedých očiach mal okuliare. Na tvári mu žiaril neuveriteľne hlúpy úškrn.

Čiernovlások, ktorého hlas Moranu vyrušil, si všimol jej skúmavý pohľad.

„Hej, počkať, ty nie si Alyssa Johnsnová! Z chodby si vyzerala ako ona!“ povedal šokovane a vzpriamil sa na sedadle. Oči mal prekvapením dvojnásobne veľké.

Hnedovláska zdvihla obočie. „Nie, to naozaj nie som.“

Čiernovlások s okuliarmi sa zaškeril. „Smola, Tichošľap. Asi ju budeš musieť začať baliť až na Rokforte.“

‚Tichošľap‘ sa zamračil a oprel sa naspäť do kresla. Urazene uhol pohľadom do dverí kupé a niečo neidentifikovateľné zabrblal.

Moranine zdvihnuté obočia zatiaľ padnúť naspäť nestihli. Tichošľap? No, rozhodne mali zaujímavé prezývky.

„Kto ale si? Ešte som ťa na Rokforte nevidel,“ povedal chlapec s okuliarmi neomalene a zamyslene sa zamračil.

„Morana Sayerová, chodila som sem chvíľu do prvého ročníku ale musela som... odísť. Teraz nastupujem do piateho,“ odrapkala Morana, akoby to bola vopred nabiflená fráza.

„Do šiesteho? Ako my!“ ozval sa tučnejší chlapec z rohu, šťastný, že sa mu niečo podarilo povedať skôr ako jeho kamaráti.

Čiernovlások so špicatou tvárou vyzeral, že rozmýšľa. „Nepamätám si ťa,“ oznámil po chvíli vecne.

Dievča pri okne potláčala chuť prevrátiť očami. „Áno, to je kvôli tomu, že som tu bola ledva týždeň. Mimochodom, čo takto sa mi predstaviť tiež?“

„Jasné, jasné,“ povedal chlapec v okuliaroch s úškrnom. „James Potter.“

Druhý čiernovlások sa uškrnol rovnako široko ako chlapec pred ním. „Ak tak strašne po mojom mene túžiš... Sirius Black.“

„Peter, Peter Pettigrew,“ ozval sa ako posledný chlapec v rohu.

Morana si ich bez slova premrala a zamysleným pohľadom, aby si ich tváre uložila do pamäte. Potom s úsmevom prikývla. "Teší ma."

"Do akej fakulty chodíš?" opýtal sa zrazu Sirius prekvapivo vážnym tónom.

"Slizolin," povedala hnedovláska so stále rovnakým úsmevom.

Sirius vidal priškrtený zvuk a vykrivil tvár do znechutenej grimasy. Peter ho napodobnil a James si po chvíli prekvapeného žmurkania odfrkol.

"A to si vyzerala vcelku normálne."

"Mení niečo to v akej fakulte som?" opýtala sa Morana a prekvapene naklonila hlavu na bok. Naozaj jej chýbali tých päť rokov, čo na Rokforte mohla byť. Nemala najmenšiu predstavu o tom, aké vzťahy mohli prevládať medzi žiakmi či rovno celými fakultami. Po technickej stránke o Rokforte vedela všetko, ale toto boli medzery, ktoré sa zo dňa na deň doplniť nedali.

"Samozrejme," ujal sa slova Sirius neveriacky. "Keď si v Slizoline, asi to niečo znamená. Buď si arogantná čistokrvná krava, časom sa staneš čiernym mágom alebo budeš na škole všetkých šikanovať."

Peter horlivo prikivoval. Správal sa ako cvičený potkan.

Morana si hlavu zamyslene oprela o ruku, ktorú mala doteraz položenú na operadle pri okne. Prenikavo pohľadom striedavo pozerala na každého z chlapcov. "Keď máte takéto predsudky, neznamená to, že nie ste o nič lepší?"

Sirius otváral ústa aby niečo odvrkol, keď sa otvorili dvere a dnu vošiel ďalší mladík. Vlasy pieskovej farby mu spadali do bledej tváre, pozdĺž ktorej sa tiahlo pár jaziev. Vyzeral slabo a ustato.

"Konečne som tu, v prefektskom vagóne ma trochu zdržali, chceli pomôcť s...och?" zastavil sa uprostred vety a zatváril sa prekvapene. Atmosféru do ktorej vstúpil si všimol až teraz. Sadol si do sedadla vedľa Jamesa a pozrel sa na Moranu.

"Morana Sayerová, teší ma. Tento rok nastupujem na Rokfort, do šiesteho ročníku. Akurát som sa zoznámila s tvojimi priateľmi."

"Ah," dostal zo seba chlapec, prekvapený jej prítomnosťou a zdvorilým tónom. "Remus Lupin, aj mňa teší."

"Námesačník, chodí do Slizolinu," odfrkol si znovu Sirius a pohoršeným pohľadom prebodol Remusa.

"...A snažím sa zistiť, prečo mám byť kvôli tomu úplná mrcha," pokračovala Morana.

Remus si ich všetkých prekvapene prehliadol. "Čo sa tu, u Merlina, dialo?"

"Nič predsa. Ale nesnaž sa nám dávať lekcie, vieš, akí sú Slizoličania!"

"Ale ja to zjavne ešte neviem," povzdychla si Morana a ruky si rezignovane zložila na prsiach.

Bledovlasý chlapec sa poškrabal na zátylku. "Prepáč, len, sú, teda sme, z Chrabromilu... Chrabromil a Slizolin nemajú dobré vzťahy a nevieme čo od teba čakať. "

Morana naklonila hlavu do strany a znovu sa usmiala. "Ale to neznamená, že som taká aj ja, nie? Nevadí, radšej vás nechám tak... keď Chrabromilčania nedokážu vychádzať so Slizolinčanmi, pôjdeme radšej do iného kupé," povedala a postavila sa, pričom Sinistra v jej škatuľke zasyčala (len čiernovláska v tom počula otázku, kam majú znovu namierené). Bez slova zmyzla za dverami kupé.

"PôjdeME? Prečo hovorila v množnom čísle?"

"Červochvost, ty si fakt idiot. Nepočul si to? Mala v tej škatuly hada. A potom nech niečo hovorí o tom, že máme iba predsudky..." ozývali sa spoza dverí priškrtené hlasy.

"Aj tak to od vás nebolo milé," započula ešte káravý hlas predtým, ako všetko zaniklo v hluku Rokfortského expresu.

[ » na začiatok « ]