Kapitola:
Pridaná: 13.3.2011, 14:12:42
Čítaná: 848×
Hodnotenie: (počet hlasov: 7)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Záškodníci, Camille Madynsová, Lilly Evansová a i.
Stručný dej: Camille a jej romantické dobrodružstvá s...

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, romantika

Kapitola: 1 » 1. kapitola 2 » 2. kapitola 3 » 3. kapitola 4 » 4. kapitola 5 » 5. kapitola 6 » 6. kapitola 7 » 7. kapitola 8 » 8. kapitola 9 » 9. kapitola 10 » 10. kapitola 11 » 11. kapitola 12 » 12. kapitola 13 » 13. kapitola 14 » 14. kapitola 15 » 15. kapitola 16 » 16. kapitola 17 » 17. kapitola 18 » 18. kapitola 19 » 19. kapitola 20 » 20. kapitola 21 » 21. kapitola 22 » 22. kapitola Epilóg

"Čo sa deje?" pozrela som sa na moje plece. Hneď som ju však pochopila. Na mojom rukáve sa črtal červený, krvavý pás, ktorý znázorňoval tenkú priamku v smere mojej, starej, už dávno zabudnutej jazvy.

V tej chvíli sa mi to všetko vybavilo. Naposledy som si na to spomenula, keď som mala dvanásť. Od tej doby som sa na to snažila zabudnúť.

Keď som mala jedenásť a ešte som nechodila do Rokfotu, vybrala som sa k svojej kamarátke, ktorá bývala na opačnom konci mesta ako ja. Vtedy však bolo nebezpečenstvo smrťožrútov len malé, ale bolo. Napriek tomu sa moji rodičia nebáli pustiť ma vom samú. Aspoň do toho osudného dňa. Cesta k Rose viedla cez veľa ciest a veľa rôznych nadchodov a podchodov. Keď som už prechádzala posledným podchodom, spoza rohu sa zrazu vynoril Fenir Greyback. Potom si už len pamätám, ako ma zdrapil za ľavé plece a jeho hnusné nechty sa mi bolestivo zaryli do kože. Jeho zažltnuté zuby a hnusný dych sa priblížil k môjmu hrdlu. Potom som sa už prebrala len v Nemocnici sv. Munga. Zistila som, že mňa postihol ten lepší osud ako mnoho ostatných. Dobrá správa bola, že ma nestihol uhryznúť, lebo prišli aurori a on utiekol. Horšia bola, že ma uškrabol do ramena, kde mi ostane jazva. To by nebolo také zlé, keby sa mi tá jazva nemohla len tak zrazu otvoriť.

"Lilly. Musím sa rýcho dostať za madame Pomfreyovou," povedala som jej rýchlo. Bleskovo som sa postavila, pričom Rema trhlo. Nikto okrem mňa a Lilly si nič nevšimol. Lilly nechápala.

"Čo sa deje?" Vtom jej došlo. "Fen..."

"Áno," zastavila som ju. Ona o mne vedela všetko.

"Poď!" zobrala ma, a utekali sme do Nemocničného krídla. Chalani za nami len nechápajúc pozerali. Netušili vážnosť situácie.

Dobehli sme na miesto asi o päť minút, práve, keď ma rana začala príšerne bolieť a páliť. Zalapala som po dychu a Lilly ma podoprela. To už sme boli v krídle.

"Čo sa stalo?" spýtala sa ma madame Pomfreyová a pomohla mi sadnúť si na posteľ.

"Otvorila sa mi jazva," zavčala som pomedzi stisnuté zuby.

Vtom sa dere Nemocničného krídla prudko otvorili a dnu vleteli Záškodníci.

"Čo sa deje?" spýtal sa Remus, opakujúc tú istú otázku, ktorú mi predtým položila Pomfreyová. V očiach som mu zazrela obavy, keď zbadal moju ranu.

"Teraz na to nie je čas, pán Lupin. Potrebujem jej to prezrieť, tak ak vám to nebude vadiť," povedala madame Pomfreyová a jednoduchým mávnutím prútika zatiahla závesy okolo postele.

Spolu s Lilly mi pokúsili dať dole vrch školskej uniformi čo najopatrnejšie. Napriek ich snahe to príšerne bolelo. Nakoniec som však ostala sedieť len v podprsenke. Našťastie som sa necítila trápne. Madane Pomfreyová sa mi letmo dotkla rany, pričom ja som takmer vykríkla od bolesti. Následne si niečo privolala Acciom. Zrazu k nej priletela nejaká tuba. Nebola označená.

Otvorila ju, namočila do nej prsty a dotkla sa mi pleca. Namiesto bolesti som však cítila úľavu. Prešla mi rukou po celej jazve. Bolesť ustupovala, až nakoniec zmizla.

"Ešte vás to bolí?"

"Nie," odpovedala som jej, na čo vytiahla prútik, a ranu mi začala liečiť kúzlami. Keď prestala, pozrela sa na mňa.

"Takéto jazvy krvácajú len maximálne prvé dva roky," mudrovala. "Keď sa otvorí šesť rokov po jej spravení, je to zlé znamenie. Hlavne, keď je tá jazva od vlkolaka."

Vtom sa závesy prudko odtiahli. Stál v nich Remus. V prvotnom šoku som pred seba posunula Lilly. Nechcela som, aby ma Remus videl polonahú. I keď sme spolu chodili, nechcela som aby ma už teraz videl akoro nahú.

"Od vlkolaka?" spýtal sa s očami upretými na madame Pomfreyovú. Tá sa na neho naopak pozerala s ľútosťou.

"Nie je to taká jazva, pán Lupin. Je to uškrabnutie. A ak by ste dovolili...?"

"Od koho?" spýtal sa Remus, ale už pozeral na mňa.

"Fenir Greyback," povedala som s pohľadom upretým na zem. Bolo mi trápne o tom hovoriť..

Vtom som si všimla, že tu bol už len on. Ostatný Záškodníci sa niekam vyparili. Keď som sa na neho pozrela, jeho výraz sa zmenil. Vyzeral, že každú chvíľu omdlie. Sadol si.

"Greyback?" zopakoval po mne.

"Ten Greyback, čo mi urobil toto?" spýtal sa a rozopol si košeľu, pričom nám ukázal rameno. Neveriacky som sa na to pozerala, i keď moju pozornosť rušilo jeho vypacované telo. Na jeho rameni sa črtal polkruhový mesiac od uhryznutia. Až vtedy som si všimla, že madame Pomfreyová zmizla. Ja som sa zabalila do deky a prešla som k Remusovi.

"Ja asi idem," povedla Lilly a nechala nás samých.

"Čo sa ti stalo?" dostala som zo seba, keď som si k nemu sadla a ľahko sa dotkla jazvy. Smutne sa usmial. Pozrel sa na mňa a začal rozprávať.

"Keď som mal sedem, bol som so svojimi rodičmi na túre. Asi po hodine a pol som sa im stratil. Kričal som na nich, ale oni ma asi nepočuli. Potom som ho stretol. Fenira Greybacka. Nebudem ti hovoriť podrobnosti, ale uhryzol ma. Vtom sa objavili moji rodičia a Greyback ušiel.Odvtedy som..."

"...vlkolak," doplnila som ho potichu. On prikývol. "To je... hrozné," dotkla som sa jeho jazvy. Pod mojim dotykom sa zachvel.

"Nechcel som aby si to zistila takto. Že som netvor," odvrátil sa od mňa a hlas mu nakonci zhrubol.

"Remus," povedala som mu no on na to nereagoval. "K sakru! Pozri sa mi do očí!" vykríkla som, a obrátila som jeho tvár ku mne. "Mne nevadí čo si. Mne záleží na tom kto si. A stále ťa milujem."

Tak a je to tu. Povedala som nahlas, že ho milujem. On sa na mňa len prekvapene pozrel. Objal ma a vášnivo ma pobozkal. Potom som si hlav u položila hlavu na jeho plece, zatiaľ čo ma stále objímal.

Konečne som sa cítila v bezpečí. Vedela som, že s ním sa mi nemôže nič stať. A čo, že bol vlkolak. Nič sa na ňom nezmenilo. Bol to môj Remus. Asi by sme tam ostali ešte dlho, keby nerišla madame Pomfreyová.

"Choďte na hodinu, pán Lupin. Aj vy, slečna Madynsová.A keby sa jej otvorila znova, tak príďte hneď za mnou." Obaja sme prikývli a obliekli sme sa. Trochu som sa začervenala, keď som si všimla, ako sa na mňa Remus pozerá, keď som si dala deku dole. Ja som si obliekla teraz už čisrú košeľa. Madame Pomfreyová mi ju asi vyčistila.

"Som rád, že to už vieš," šepol mi, keď sme vychádzali z Nemocničného krídla. Opäť ma pobozkal.

V intervaloch á la chodenie a bozkávanie, sme prišli až k učebni Dejín mágie. Zastavili sme pred dverami. Zas sme meškali.

"Ako rameno?" spýtal sa ma. Asi sa mu na hodinu chcelo ísť tak veľmi ako mne. Pokrútila som ramenom.

"Už nebolí," usmiala som sa na neho, i keď ma plece nebolelo od vtedy, keď mi ho Pomfreyová natrela tou masťou.

Ruku som položila na kľučku a dvere sa s vrzgotom otvorili. Profesor Binns na nás hneď pozrel. Nechal to našťastie tak. Rýchlo som si sadla ku Lilly a Remus ku Petrovi.

"Ako ti je?" spýtala sa ma hneď.

"Dobre."

"Ale ja myslím, ako si sa vyrovnala s tým, že Remus je..." stíšila hlas. "...vlkolak."

"Vravím, že dobre," usmiala som sa na ňu, zatiaľ čo Binns sa márne snažil zaujať triedu. "Ale za to ty nevyzeráš byť prekvapená."

"Mne to vysvetlili James, Peter a Sirius."

Vtom sa ku mne naklonila Loren s Denným Prorokom.

tak a je tu ďalšia kapitola :D neviem či je sobota alebo nedeľa ale tipujem to na nedeľu a tak dúfam, že sa mi podarí nejakú kapitolu pridať aj cez pracovné dni :D v stredu na 80 percent nič nepridám lebo budem do siemej v škole ale inak by sa mi nemal nijako veľmi zmeniť môj rozvrh pridávania :) ďakujem tým ktorý túto povidku čítajú a priebežne pridajú aj nejaký ten komentár :D ďakujem :)

[ » na začiatok « ]