Kapitola:
Pridaná: 11.3.2011, 19:41:08
Čítaná: 1964×
Hodnotenie: (počet hlasov: 4)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Morana, Severus Snape a i.
Stručný dej: Aké tajomstvá skrýva Morana?

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo

Kapitola: Prológ 1 » že znova začínaš 2 » že si ťa pamätá 3 » že ťa zaujal

Ahojte, pridávam sem ešte jednu kapitolovku :D túto však budem aktualizovávať menej často (ale mám ju radšej :))).

Je to z obdobia Záškodníkov :)

Príjemné čítanie a komentár poteší.

„Morana, máš návštevu,“ povedala priškrteným hlasom jedna z opatrovateliek v sirotinci. Dievča ležiace na starej posteli zvedavo vzhliadlo z knihy. Hnedé vlasy jej neupravene splývali na ramená a na tvári sa jej odrážal zjavne veľmi chabý zdravotný stav. Jej šľachovitosť a chudosť len zvýrazňovala ostré a špicaté črty – aj tak však mala jemne bacuľaté líčka, ako znak detskosti. V sivých očiach s neprimerane veľkými dúhovkami jej žiarilo prekvapenie. Striedavo tekala pohľadom z opatrovateľky na bielovlasého starca, ktorý stál pri nej.

„Nechám vás tu samých,“ povedala žena predtým, ako vpustila muža do izby.

„Kto ste?“ opýtalo sa dievča ihneď, ako sa za nimi zavreli dvere.

„Som profesor Dumbledore. Ty si Morana Seyerová, však?“

Morana len bez slova prikývla. Zavrela knihu ktorú čítala a položila ju na nočný stolík.

Profesor Dumbledore po nej zvedavo hodil očkom. „Čo si čítala?“

„Olivera Twista. Moja obľúbená kniha,“ odpovedala dievčina stručne. „Čo tu robíte?“

Starec sa usmial. Dievča pred ním bolo značne netrpezlivé a zvedavé. Nenútenú konverzáciu sa mu nadviazať nepodarí.

„Posielajú ma z Rokfortskej strednej školy. Mám ti doručiť tento list a povedať ti, že si u nás zapísaná a boli by sme radi, kebyže už tento september nastúpiš.“

Morana sa na posteli prudko posadila.

„Ako môžem byť u vás zapísaná? Nikto o mňa nikdy neprejavil dostatočný záujem. Nieto aby som ešte bola niekde zapísaná...“

Dumbledorovi sa zablysklo v očiach. „Bola si u nás zapísaná odkedy si sa narodila. Nie sme obyčajná škola. Sme výnimoční, rovnako ako ty. Sme škola čarov a kúziel a ty si čarodejnica.“

Nastalo tiché, ktoré bolo skoro ohlušujúce.

„Viete...“ prehovorila hnedovláska opatrne. „Ja.... viem, že ma tunajšie deti nemajú radi, ale toto je... krutý žart. Nemali ste s tým súhlasiť.“

„Ó, ale ja hovorím pravdu,“ povedal Dumbledore s úsmevom. „Som si istý, že sa ti stávali odmala nevysvetliteľné príhody, vďaka ktorým si bola iná. Nemám pravdu?“

Morava mlčala. Po chvíli však ostýchavo otvorila ústa. „Možno niečo áno. Viem...vedela som... prinútiť ľudí, aby si mysleli to čo chcem. A.. raz som jednému chlapcovi zapálila papuče – len tak, bez ohňa. Ale to všetko len keď mi robia príliš zle, neubližujem im. Zaslúžia si to,“ dodala rýchlo, keď videla, že na ňu muž hodil ponad polmesiačikové okuliare vyčítavý pohľad. „Chcete ale povedať, že je to normálne?“

Dumbledore prikývol a už otváral ústa, keď ho dievča znovu prerušilo – ráznym ale prosiacim hlasom.

„Dokážte to!“

Profesor s úsmevom na perách vytiahol prútik a ladne mávol smerom k Moraninej knihe. Tá sa vzniesla do vzduchu, urobila kotrmelec a opatrne pristála znovu na nočnom stolíku.

Dievča to len nemo sledovalo.

„Stačí?“ opýtal sa Dumbledore s drobnými iskričkami v očiach.

„Asi áno,“ prikývla Morana meravo. „Kedy presne nastupujem? A čo všetko mi treba? A kde na to zoženiem peniaze?“ chŕlila jedu otázku za druhou.

„To všetko nájdeš v tomto liste,“ povedal Dumbledore a poklopal prstom po obálke, ktorú pred ňu položil na posteľ. Venoval dievčaťu ešte jeden široký úsmev a otočil sa na odchod.

„A... pán profesor?“ ozval sa ešte raz tenký hlas, keď už mal muž ruku na kľučke.

„Áno?“ Otočil sa.

„Môžem... môžem mať na Rokforte zvieratko?“

„Samozrejme,“ usmial sa Dumbledore. „Keď ti budeme kupovať pomôcky, môžeme ti kúpiť aj napríklad sovu. Ale nemáš v sirotinci zakázané chovať zvieratá? Kde by si ho mala cez prázdniny?“

Dievča sa zapýrilo. „Á-áno, mám... ale, ja som viac ako sovu myslela...napríklad hada. Už tu jedného mám. Je to môj jediný kamarát ktorý mi poriadne rozumie a môžem sa s ním porozprávať. Prosím, nepovedzte to madam Bonesovej.“

Profesorova tvár zrazu pôsobila jemne strnulo. „Porozprávať... hovoríš? Aj ti odpovedá?“

„Samozrejme,“ povedala Morana, akoby to bola najsamozrejmejšia vec na svete. „Po tom, čo som sa dozvedela, že som čarodejnica to predsa nemôže byť také divné. Alebo je?“ opýtala sa neisto.

Dumbledore sa usmial. „Nie, nie, samozrejme, že nie, dievčatko. Môžem sa ťa ale niečo opýtať?“

Morana prikývla.

„Vieš niečo bližšie o tom, kto by mohla byť tvoja rodina? Odkiaľ pochádzaš?“

Hnedovláska sa smutno usmiala. „Kebyže to viem, tak tu teraz nie som. Opatrovateľky hovoria, že ma sem priniesla nejaká vydesená žena... že ma našla na ulici v košíku. S lístkom kde bolo naškriabané moje krstné meno...a žiadne priezvisko. Je zvláštne, keď vlastne ani nemám pôvod. Ale, nemyslíte si, že je to divné, pán profesor? Keď ma už rodina odkopla, prečo sa zaujímajú o to, ako sa mám volať?“

Dumbledore ju prebodol prenikavým pohľadom. „Morana, nehovor to tak škaredým spôsobom. Ale ďakujem ti za odpoveď, uvidíme sa o pár týždňov. A neboj sa, madam Bonesovej nič nepoviem.“ Žmurkol a zakýval hnedovláske na pozdrav.

Tá mu usmiato odkývala.

Vychudnuté dievča si hádzalo veci do starého lodného kufru. Mala asi pätnásť, možno šestnásť, rokov a vek sa jej odrážal aj na tvári – aj tú jemnú bacuľatosť ktorú kedysi mala vystriedali iba výrazné, priostré črty a nadmerne špicatá tvár. Dlhé hnedé vlasy jej poslušne splývali pozdĺž tela asi po koniec rebier. Sivé oči mala rovnako prenikavé a zvláštne ako pred štyrmi rokmi – dúhovky boli stále nevyvážene a nadmerne veľké. Krivý nos mala jemne skrčený z toho, ako nezdravo široko sa usmievala.

Ticho si pohmkávala nejakú nákazlivú melódiu a premávala sa po izbe, kontrolujúc, či má naozaj všetko. Konečne tam znovu bude... nie, konečne tam nastupuje.

Pred piatimi rokmi mala nastúpiť na Rokfortskú strednú školu čarodejnícku. Vlastne, aj tam nastúpila... ale dohromady na nej bola možno týždeň. Nestihla sa s nikým bližšie spoznať ani spriateliť, akurát možno tak byť zaradená do fakulty (ktorou bol Slizolin).

Už odmala mala veľmi chabý zdravotný stav – bola stále chorá a päťkrát horšie ako človek, od ktorého chorobu chytila. Keď sa končil jej prvý týždeň na novej škole, začalo sa jej zdravie znovu ozývať. Víkend už trávila na lôžku v nemocničnom krídle. V pondelok madam Pomfreyová nevedela čo robiť (čím viac magického úsilia vynakladala, tým sa stav viac zhoršoval) a v stredu profesor Dumbledore trval na tom, aby bola prevezená naspäť do sirotinca. Nesúhlasil s nápadom, aby bola liečená u Sv. Munga – opatrovateľky podľa neho mali právo vedieť, čo sa deje a Sv. Mungo nebola až tak dobrá možnosť, keďže boli mukelky. Aspoň tak všetko zdôvodňoval.

A tak si Morana myslela, že týmto skončilo aj jej štúdium.

Našťastie sa však hlboko mýlila. Profesor Dumbledore jej nosieval učebné materiály a trval na tom, že musí pokračovať vo vzdelávaní aj keď nie je schopná navštevovať priamo Rokfort. Vraj, keď jej bude znovu dobre (hovoril to presvedčivo, akoby to už dopredu vedel), bude môcť na školu znovu nastúpiť. Zatiaľ sa učila na diaľku.

Profesor jej k srdcu prirástol viac, ako si dovoľovala priznať – bol pre ňu viac rodičom ako všetky opatrovateľky v tomto starom zatuchnutom sirotinci dohromady. Bol prvým človekom, ktorý prejavil, že sa o ňu zaujíma. Dokonca jej pomohol utajiť pred opatrovateľkami jej háďa, ktoré ešte stále chovala.

Morana prudko zavrela kufor a úsmev sa jej spokojne rozšíril ešte viac (ak to bolo možné). Konečne tie hnusné roky izolácie skončili...

[ » na začiatok « ]