Kapitola:
Pridaná: 10.3.2011, 19:57:01
Čítaná: 697×
Hodnotenie: (počet hlasov: 9)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Záškodníci, Camille Madynsová, Lilly Evansová a i.
Stručný dej: Camille a jej romantické dobrodružstvá s...

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, romantika

Kapitola: 1 » 1. kapitola 2 » 2. kapitola 3 » 3. kapitola 4 » 4. kapitola 5 » 5. kapitola 6 » 6. kapitola 7 » 7. kapitola 8 » 8. kapitola 9 » 9. kapitola 10 » 10. kapitola 11 » 11. kapitola 12 » 12. kapitola 13 » 13. kapitola 14 » 14. kapitola 15 » 15. kapitola 16 » 16. kapitola 17 » 17. kapitola 18 » 18. kapitola 19 » 19. kapitola 20 » 20. kapitola 21 » 21. kapitola 22 » 22. kapitola Epilóg

Keď sa mi po pol hodine konečne podarilo vytvoriť súvislú vetu, zašepkala som.

"Ne-máš hodi-nu?"

"Mám, ale ty si prednejšia," povedala rozhodne.

Jej slová ma jemne ohriali u srdca. Vedela som, že Lilly by sa školy vzdala, len vo veľmi naliehavých prípadoch.

"A-ako sa má Re-mus?" spýtala som sa napriek tomu, že moje ústa protestovali, ale srdce to chcelo vedieť. Aj keď som nechápala prečo.

"Remus?" spýtala sa prekvapene.

"On... Ako ti to povedať," hľadala správne slová. "Bol na tom podobne ako ty. Ale vieš. Ja som tam bola asi len minútku, tak ti neviem povedať ako sa cíti. Ja som hneď išla za tebou."

"A ako bol na tom cez tú minútku čo si tam bola?" zachrčala som.

"Keď zišiel dole... Bol celý... Akoby práve prebdel celý týždeň. Sadol si do kresla. Nie, aby som bola presná. Doslova tam spadol. Následne na Záškodníkov zavrčal, že peniaze im vráti o týždeň. Netuším čo to malo znamenať, ale bolo to od neho dosť kruté. Takéhoto som ho ešte nevidela. A zjavne ani chalani nie, lebo keď sa ho spýtali čo sa stalo, tak sa postavil a začal na nich vrieskať niečo o tom, že nech sa do toho nestarajú a potom pokračoval s tým, že vďaka nim, s ním už niekdy neprehovoríš ale to som už išla hore." Opatrne sa na mňa pozrela a počkala ako zareagujem. Keďže to nevyzeralo, že prejavím nejakú reakciu, pokračovala. "Povieš mi čo sa tu stalo?"

Prikývla som. "Keď sme vyšli hore, priznal sa mi, že sa s chalanmi na raňajkách stavili. Stavili sa vraj o to aby Remus musel byť celý deň so mnou. Bez ohľadu na to kde pôjdem. Celú tú dobu som si myslela, že je so mnou možno vďaka tomu, že ma má aspoň trošku rád, ale jemu išlo iba o jeho zasraných 15 galeónov," šepkala som.

Lilly sa na mňa neveriacky pozrela. "Ale myslíš si, že by bol na nich takýto, keby šlo len o peniaze?" spýtala sa ma rečníckou otázkou a postavila sa. Potiahla ma za ruku tak, aby som už o chvíľu stála pred ňou aj ja.

No, vtom vošla do izby Loren, jedna z našich spolubývajúcich.

"Lilly, McGonnagalová ťa chce vidieť na hodine," povedala sa ospravedlňujúcim sa tónom a aj výrazom a vyšla z dverí.

"Ľahni si a pospi si. Pomôže ti to," posadila ma na moju posteľ, kde naposledy ležal Remus. Poslúchla som ju. Nemala som silu jej vzdorovať. Vyzula som si topánky a oblečená som si ľahla po d perinu.

"Lilly, ale nemyslím si, ža som teraz v takom stave, ochotná zaspať."

Tá hneď vyskočila a začala sa hrabať v kuri. "Niekde by tu mal byť..." hovorila si sama pre seba. "Tu je!" zvískla a vytiahla malú fľaštičku s nejakým elixírom, pričom mi ju podala.

"Čo to je?" spýtala som sa nedôverčivo.

"Uspávací elixír. Vypi ho. Celý."

Na jeden hlt som to vypila. Lilly mi vytrhla fľaštičku a položila ju na nočný stolík.

"Dobrú noc," povedala, prútikom mi zabezpečila tmu, a potichu vyšla z izby.

Tak a bola som tu sama. Zdalo sa, že elixír zaberá, lebo som už necítila ani túneistotu, čo pred chvíľou.

V hlave sa mi zrazu vynoril obrázok spred ôsmych týždňov. Boli sme všetci von, pričom chalani si niesli svoje metly. Remus na ňu vysadol ako prvý a okamžite vzlietol. Jeho tmavohnedé vlasy viali. V očiach sa mu odrážalo šťastie. To ma vrátilo do reality.

Prečo sa ale tak zvláštne choval k Záškodníkom? A prečo mu nie je jedno, či sa s ním bavím, a či nie?

Pri rozmýšľaní nad týmito dvomi otázkami som sa prepadla do ríše snov.

Zrazu som sa ocitla pri jazere. Netušila som, ako som sa sem dostala. Nebola som tu však sama. Bola som tam ja, Lilly, Loren, Nattyen, Sirius, Peter, James a aj Remus. Okrem nás ôsmych tam bolo asi dvadsať smrťožrútov. Všetci mali na nás namierené prútiky, ale my sme naše prútiky nemali. Moji priatelia sa na mňa usmievali a smrťožrúti zrazu zvolali: "Avada Kedavra." Každý okrem mňa padol na zem mŕtvy. Bol to hrôzostrašný pohľad, lebo na všetkých tvárach sa ešte rysoval úsmev ale ich oči boli už bez života. Vtom sa všetky prútiky obrátili ku mne. Vykríkla som a cítila som niečo mokré. Slzy. Zničoho nič som pocítila ako mnou niekto trasie. Akoby som bola pod Imperiusom.

Zrazu som otvorila oči. Bola som späť v mojej posteli v Chrabromiskej veži. Nado mnou stáli Lilly, Loren a Nattyen. Lilly ma držala za plecia a triasla mnou. Hneď ma však pustila a súcitne mi stisla ruku.

"Bol to len sen. Teraz si už hore. To bola len nočná mora," opakovala stále.

"Ja viem," fňukla som. Nechápala som sa. Veď to bol len sen. Nič z toho sa nestalo naozaj. Veď všetci tu boli. Živý.

Vtom som si všimla jedn malý detail. Vonku už slnko zapadalo. Musela som teda prespať celý deň. No, ale svetlo väčšinou dopadalo do miestnosti inak. Teraz to skôr vyzeralo, že svitá.

"Koľko je hodín?" spýtala som sa po chvíli.

"Pol siedmej ráno. Už sme vstávali, keď vtom si niečo začala kričať zo sna a na tvári si mala slzy."

"To je už ráno?"

"Áno."

"To som prespala celý včerajšok?"

"Áno," prikývla opäť Lilly. "Ale mala by si tu ešte dnes ostať.!

"Nie," vyhŕkla som.

"Aspoň kým sa ti nezlepší tvoj zdravotný stav," pridala sa do konverzácie Loren, čím si odo mňa zaslúžila dosť škaredý pohľad.

"Nie," povedala som už rozhodne a sadla som si. "Baby, ste mi ako sestry, ale v tomto mi nezabránite. Ja chcem ísť na vyučovanie. Naozaj mi v tom nezabránite."

"Naozaj?" spýtala sa ma posmešne Nattyen. "Sme štyri proti jednej a ty navyše nemáš ani prútik."

Automaticky som siahla na môj nočný stolík, kde väčšinou bol môj prútik. Tentoraz tam však nebol. Zaostrila som svoj zrak na Lilly. Tá zrazu držala môj mahagónový prútik.

"Zobrala som ti ešte včera," bránila sa. "Keď si ním mierila na Rema."

"Daj mi ho, ale aj tak idem na vyučovanie," povedala som viac-menej prosebne.

Zjavne sa nado mnou zľutovala, lebo mi ho vrátila a spolu s ostatnými babami sa vrátili k upratovaniu svojich postelí. Ja jediná som z nich nemala potrebu upratovať. Veď na to tu boli domáci škriatkovia.

Spokojne, ignorujúc okolie, som vyskočila z postele a do mojej školskej kabely som dala dva pergameny, brko a tuš. Nasledovala ranná hygiena, a keď som si chcela dať a seba školskú uniformu, zistila som, že ju už mám na sebe. Vtedy som si spomenula. Ja som v nej včera išla spať. Mykla som plecami a použila som osviežujúce zaklínadlo. Vtej chvíli však moju dobrú náladu vystriedal pocit, že mi je strašne zle. Rozpamätala som sa totiž na to, že musím ísť do Veľkej Siene, v ktorej bude pravdepodobne aj Remus.

Nejakým zázrakom sa pri mne objavila Lilly. "Ideš?"

Prikývla som. Zobrala som si tašku a so stiahnutým žalúdkom som vošla do klubovne.

P.S. prepášte za výraz "zasraných 15 galeónov" :) nijaký iný sa nedal použiť :)

P.P.S. ďalšia kapitola bude asi až po víkende lebo som akurát dostala zaracha a ani nemôžem tu poviedku prepísať do pc, keďže ju mám na papieroch... tak netuším ako :( ale dúfam, že si aspoň túto kapitolu užijete :)

[ » na začiatok « ]